Bystričanom patrí v prípade ostatnej premiéry pochvala aj pohana. Prvá, že partitúru vôbec vzkriesili, druhá, že ju dosť drasticky ohobľovali. Naša interpretačná prax síce (na škodu veci) už obligátne škrtá druhé árie štyroch protagonistov, ale teraz bol divák ukrátený ešte o viac hudby, ako je zdravé a logické. Ústretovosť zaistila slovenská verzia libreta, na ktorú návštevník reaguje oveľa spontánnejšie než na taliansky originál.
Aj česká režisérka Jana Andělová Pletichová hrala väčšmi na strune zrakovej pastvy. Hoci nápady na celý večer (i keď skrátený), nemala presne vyrátané, tie, čo ponúkla, boli neraz originálne. Prehliadka polonahých tiel je obľúbeným znakom dnešného operného divadla a v tomto prípade voči nej nemožno namietať. Sexualitou je dielo opuncované, tak prečo ju neponúknuť navonok? Neapolská pláž, nakreslená výtvarníkom Jaroslavom Milfajtom a odetá do kostýmov Romana Šolca, bola ideálnym terénom. Na nej sa dokonca mohla „škola milencov“ (ako znie podtitul opery) odviazať aj bez rokokových kostýmov. Keď špásik zabral v 18. storočí, prečo sa s ním nepohrať aj dnes?
Dirigent Igor Bulla sa posnažil režim temp a výrazu oživiť čo najpružnejšie. Jeho silnou stránkou nebýval temperament, nateraz sa mu však podarilo viackrát stotožniť s duchom Mozarta. Neznamená to, že ešte viac kontrastov sa nedalo docieliť, že recitatívy nemohli byť živšie, za zlý výsledok však Cosi fan tutte nepovažujme.
Radostné je poznanie, že štyri zo šiestich postáv navštíveného 2. obsadenia, kompletne zostaveného z hostí, spĺňali aj vyššie kritériá. Ak od ostrieľaného Mariána Lukáča (Don Alfonso) a Heleny Becse Szabó (Despina) sa ani iný ako tónovo a štýlovo zodpovedný výkon neočakával, prekvapili obaja mladíci. Juraj Hollý vložil do Ferranda ušľachtilo sfarbený, plastický a veľmi muzikálne si počínajúci lyrický tenor, ku ktorému ako bonus pridal spontánne herectvo. Podobne Ľubomír Popík (Guglielmo) upútal jadrným a v polohách vyrovnaným lyrickým barytónom. Obom dámam už toľko vokálnych cností pripísať nemožno. Martina Múdra (Fiordiligi) a Radoslava Mičová (Dorabella) až príliš splývali farebne, nekontrastovali a prvá z nich mala navyše problémy s výškami.
Každý mozartovský príspevok je na Slovensku vzácny. Ostáva veriť, že tento ústretový, na mieru uponáhľaného diváka šitý počin, v reprízach osloví čoraz širšie vrstvy.
Hodnotenie Pravdy: 3 hviezdičky z 5
W. A. Mozart: Cosi fan tutte
dirigent: Igor Bulla
réžia: Jana Andělová Pletichová
scéna: Jaroslav Milfajt
kostýmy: Roman Šolc
2. premiéra v Štátnej opere Banská Bystrica 17. marca
