Pani Vášáryovú ste vo svojom príspevku v knihe Emília V a tí druhí označili prívlastkom prvá dáma slovenského herectva. Vďaka čomu si tento titul zaslúži?
Termín prvá dáma myslím v zmysle francúzskeho "grande dame“: umelkyňa a osoba, ktorá svojou kontinuálnou tvorbou stelesňuje najvyššie hodnoty; ktorá je vzorom pre mnohé generácie; ktorej meno je pojem; ktorá je výraznou osobnosťou verejného života a ktorá v tomto zmysle reprezentuje priam "inštitúciu“: spájame si s ňou isté tradície, hodnoty a kultúrne postoje, na ktoré môžeme byť hrdí.
Vidíte medzi zahraničnými hereckými hviezdami niekoho, kto by sa dal s Emíliou Vášáryovou porovnať? Niekoho, s kým má podobné črty, nielen čo sa týka hereckej techniky, ale aj úspešnosti?
Nedá sa to redukovať na hereckú techniku ani na úspešnosť. Emília Vášáryová v slovenskom divadle reprezentuje herectvo, aké vídame v zahraničnej kultúre – nemeckej, britskej alebo poľskej. Ťažko je slovami vyjadriť, v čom to je: v majstrovstve efektívneho minimalizmu? V tom, že síce pozornosť na seba nestrháva, a predsa ju vždy priťahuje? Minulý mesiac som na jedinečnom podujatí Akadémie amerických básnikov v New Yorku zažila Meryl Streepovú, ako číta poéziu – a pomyslela som si, že k nej a do tej celej partie najrôznejších hviezd na javisku Lincoln Centra by naša pani Emília pokojne zapadla.
Je jej prístup k postavám iný, ako majú ďalšie slovenské herečky? Je v niečom špecifický?
Či je prístup iný, to neviem, ale súdiac podľa „výkonu“ (prepáčte to ohyzdné slovo!) sa zdá, akoby to naozaj bolo tak. Píšem o tom vo svojom príspevku v spomínanej knihe – ale priznám sa, že s istotou to neviem povedať; len sa dohadujem, len sama kladiem otázku, či je to v tom, že…, alebo v tom, že…, alebo že… (milé čitateľky a čitatelia, oddané Emíliine diváčky a diváci, vybodkované si skúste doplniť sami: všetci budete mať kus pravdy).
Je vôbec niečo, čo pani Vášáryovej oproti ďalším slovenským herečkám „chýba“?
Nie, mne na nej nechýba nič. To, naopak, ja mám deficity, v čom všetkom som ju nevidela. Ale pre mňa je pani Emília ako herečka dokonalá!
Črtá sa medzi mladými slovenskými herečkami jej „nástupníčka“ alebo je ešte priskoro na takéto súdy?
To je dobrá otázka. Ale Emília je len jedna. Rada by som tu však menovala performerku síce úplne iného typu, ale silného výrazu, ktorá sa vymyká zo všetkého, čo tu v slovenskom divadle máme: je to Slávka Daubnerová. Azda je aj príznačné pre túto, dúfajme, novú dobu, že Slávka je ako umelkyňa niekde "celkom inde“, že si je totiž aj sama autorkou a režisérkou, že nie je odkázaná na cudzie texty ani cudzích režisérov a že môže hovoriť od začiatku do konca sama za seba. Akoby sme sa oblúkom dostali nazad k otázke, či pani Emílii niečo "chýba“: ona totiž ako človek inej generácie nemala natoľko možnosť presiahnuť hranice klasického herectva. Napriek všetkým nepopierateľným odlišnostiam sa mi zdá, akoby Slávka bola pani Emílii v čomsi blízka – v tom vnútornom nasadení? V tej tvárnosti? Senzibilite? Ľudskej a profesionálnej integrite? Noblese? V charizme. A v tom, že ich tvorba je spôsobom bytia vo svete.
