Ako nový riaditeľ Slovenského komorného divadla Martin ste si vraj ako prvoradú a najdôležitejšiu úlohu pre najbližšie mesiace stanovili vrátiť do divadla divákov. Ako to plánujete dosiahnuť?
Hneď, keď nám dovolia hrať, sme pripravení zverejniť program, spustiť predaj, oprášiť dlho nehrané inscenácie a predstúpiť pred divákov… Rovnako dôležité je ale v týchto časoch nestratiť s divákmi kontakt – na to sú dobré práve on-line produkcie a komunikácia prostredníctvom sociálnych sietí.
Foto: archív Tibora Kubičku
Ako to v týchto dňoch v martinskom divadle vyzerá? Môžu divadelní zamestnanci pracovať aj na diaľku alebo teraz oddychujete?
Umeleckí pracovníci a členovia hereckého súboru sú doma a venujú sa samoštúdiu, pred sviatkami sa nám podarilo zorganizovať niekoľko on-line čítaní streamovaných cez sociálne siete. To bolo aspoň malé spestrenie, keď sme už nemohli hrať kvôli karanténe. V týchto dňoch časť administratívy, niektorí zamestnanci technického úseku a prevádzky chodia do divadla, viacerí majú tzv. home office. Oddych to ale rozhodne nie je.
Skúšate pomocou Zoomu či iných moderných výdobytkov? Dá sa to?
Momentálne neskúšame, premiéru novej inscenácie pripravujeme na máj tohto roka, takže skúšať ju začneme niekedy v marci. Veríme, že to bude možné. Videokonferencie používame na porady vedenia divadla, prípadne na festivalové porady.
Vo svojom projekte ste odvážne chceli hľadať všetkými možnými cestami vyšší príjem pre divadlo inak ako prvoplánovým zvyšovaním vstupného. Chcete hľadať skôr iné spôsoby zatraktívnenia ponuky. Aké to sú? Pritom inscenácie martinského divadla majú dobrú povesť, žnú pochvalné recenzie – napríklad predstavenie o Karolovi Duchoňovi Zem pamätá býva beznádejne vypredané. Len kvalitné predstavenie na prilákanie divákov nestačí?
SKD Martin jednoznačne má divácky atraktívne inscenácie. Hovoril som o tom, že sa chceme vyhnúť zvyšovaniu vstupného. V aktuálnom repertoári máme pestrú ponuku – 15 inscenácií. Je nevyhnutné dobre zostaviť program, aby reflektoval danú situáciu. Vieme, po ktorých tituloch je najväčší „hlad“. Je to ako v golfe – musíte vedieť, na ktorú jamku a pri akej vzdialenosti akú palicu použiť (v živote som golf nehral, len mudrujem). Ale vážne. Je tu napríklad priestor zaradiť do programu nielen štandardné predstavenia, ale aj koncerty, podujatia ako Divadelný kvíz, Soireé – slávnostné večery venované osobnostiam či výročiam divadla, diskusie a stretnutia s divákmi pred premiérami nových titulov… alebo pozvať hosťujúce divadlá s divácky lákavou produkciou. Toto som myslel tým zatraktívnením ponuky.
Martinský súbor je známy ako mimoriadne muzikálny – azda všetci vaši herci vedia spievať či hrať na rôzne hudobné nástroje, čo v predstaveniach často využívate, tanečne zdatný je napríklad Tomáš Mischura. Plánujete toto špecifikum divadla ďalej rozvíjať?
SKD Martin má talentovaných, spevácky aj pohybovo nadaných hercov. Tento potenciál je obrovskou devízou martinského súboru a určite ho budeme udržiavať, využívať a zveľaďovať.
Chystáte v divadle v najbližšom čase nejaké on-line premiéry? Sú pre divákov prijateľnou náhradou? Sú ochotní platiť aj za takýto virtuálny zážitok?
Samozrejme, všetci divadelní tvorcovia prioritne rátajú so živými divákmi, pred ktorých predstúpia, dôležitý je priamy ľudský kontakt a on-line prenosy ho nenahradia. My sme zatiaľ streamovanie našich produkcií nespoplatňovali. Ale za kvalitný prenos sú diváci ochotní aj zaplatiť. Realizácia kvalitného live streamu si však vyžaduje technickú a personálnu vybavenosť, čo je aj finančne náročné. Je potom na zváženie, aká je návratnosť. My sa budeme najviac tešiť, ak sa nám podarí ešte túto sezónu čo najskôr rozbehnúť, odpremiérovať autorskú inscenáciu s pracovným názvom Projekt D1. Už 16 rokov je našou vlajkovou loďou okrem prípravy kvalitných inscenácií aj organizácia festivalu Dotyky a spojenia, ktorý býva vyvrcholením sezóny pre väčšinu profesionálnych divadiel na Slovensku. Festival je výberový a nesúťažný – účasť na ňom sa stala prestížnou záležitosťou a my neskromne hovoríme, že vždy na konci júna sa stáva Martin hlavným mestom slovenského divadla. Veľmi si prajeme, aby sme mohli z minulého roka odložený 16. ročník festivalu v júni zrealizovať. Podarilo sa nám získať trojročný grant z Fondu na podporu umenia, ktorý je hlavným partnerom festivalu.
Foto: Braňo Konečný
Na Silvestra ste svojim fanúšikom pripravili silvestrovský stream – www.narodnycintorin.sk, všetkých päť častí úspešného divadelného sitkomu. Bol tento ťah úspešný?
Silvestrovský on-line divadelný maratón bol dobrá voľba. Máme množstvo pozitívnych ohlasov. Celý program doplnený piesňami z nášho letného koncertu SKD POZITÍV a s pozdravmi od hercov trval vyše 7 a pol hodiny, mal viac ako 3 500 zhliadnutí. Bolo to tiež výborné pripomenutie si úspešného projektu divadelného sitkomu, ktorý je ojedinelým počinom aj v dejinách slovenského divadla.
Sú aj starší návštevníci divadla internetovo zdatní a zvládajú aj on-line kontakt s divadlom?
Nepodceňoval by som našich seniorov. Poznám ľudí, ktorí sú vo veku aj 70 a viac a bežne na tabletoch po internete surfujú.
A ešte k vám osobne: tešíte sa z vašej novej funkcie v tejto komplikovanej dobe a ako ste sa na ňu pripravovali?
Teším sa veľmi opatrne. Na túto funkciu som sa cielene nepripravoval, vyplynulo to zo situácie. Keďže František Výrostko nám jasne avizoval, že sa už o tento post uchádzať nebude, bolo namieste adekvátne zareagovať a k danej veci sa postaviť. Aj po takmer 12-ročnom pôsobení ako člen vedenia divadla mám stále k tejto pozícii rešpekt a prijímam ju s pokorou… Ale odhodlane.
Žiadajú koronavírusové časy od divadelníkov ešte väčšiu kreativitu?
Takúto situáciu ešte nikto z nás nezažil. Máme tu nového nepriateľa a nevyspytateľné, nepredvídateľné prijímanie opatrení. Okrem kreativity je nevyhnutné zachovať si zdravý rozum.
Pochádzate z Martina? Aký máte k mestu a tunajšiemu divadlu vzťah?
Som rodený a hrdý Martinčan. Ako desaťročný som začal hrať divadlo v Detskom divadelnom súbore Kamarát (pod vedením Františka Výrostka), chcel som ísť študovať herectvo a raz hrať v martinskom divadle. Vždy, keď som prechádzal okolo budovy Národného domu, rozbúchalo sa mi srdce… A ten pocit mi ostal dodnes.
