Neznášal Kráľa Leara ani Havlov "kafkizmus“ bez poetiky. Rudolf Sloboda bol iný

, 23.01.2021 07:00

Rudolf Sloboda bol v prvom rade spisovateľom, jeho divadelné postavy sú však rovnako nezabudnuteľné ako jeho knihy. Ich vzájomné prepojenie, známu aj doteraz neobjavenú dramatickú tvorbu Rudolfa Slobodu predstavuje teatrologička Dagmar Inštitorisová v novej monografii.

Divadelná historička a teoretička Dagmar...
Divadelná historička a teoretička Dagmar Inštitorisová. Autor: archív

Bol podľa vás Sloboda viac spisovateľom, dramatikom alebo filmovým scenáristom?

Určite bol najviac spisovateľom, aj keď jeho stretnutia s divadlom boli vždy aspoň pre Divadlo Astorka Korzo '90 fatálne. Aj vďaka Jurajovi Nvotovi, režisérovi Slobodových divadelných scenárov aj jedného z jeho filmových scenárov Dušičky (1995). Slobodovu tvorbu pre Astorku iniciovala Zita Furková, veľká obdivovateľka jeho prozaickej tvorby. Všetky jej "slobodovské“ postavy sú nezabudnuteľné.

Prácu dramatika považoval za poctivejšiu ako prácu politika či kazateľa.

Vaša kniha sa volá Iný dramatik Rudolf Sloboda – v čom bol teda iný?

Dramatické diela netvoril primárne, ale často na základe literárnych predlôh, a na toto spojenie kládol dôraz vo filmovej či divadelnej tvorbe. I keď dlhé roky pôsobil ako dramaturg a scenárista v Slovenskej filmovej tvorbe (1972 – 1984), považoval sa skôr za prozaika ako dramatika. Paradoxne, jeho literárny svet je plný divadla či filmu.

Ako vyzerali tieto spojenia?

Napríklad pred finálnou podobou divadelného scenára Armagedonu na Grbe (1993) publikoval poviedku Herečka (1992). Pre neustále prepracovávanie filmového scenára Karline manželstvá (1980) začal písať román Vernosť (1979), v ktorom zužitkovával motívy zo scenára a neskôr na základe románu vznikla finálna verzia filmu. Hlavná postava Gazda v románe Krv (1991) bola filmovým scenáristom. Svoju cestu do Prahy so Zitou Furkovou po mimoriadne úspešnej premiére Armagedonu na Grbe (1993) podrobne opísal v autobiografickej poviedke Jašovské škovránky (1994) atď.

Z hľadiska prepojenosti prozaickej a dramatickej tvorby je príznačná postava Uršuly. Bola literárnou postavou v rôznych Slobodových textoch, ale napríklad v poviedke s názvom Zber materiálu (1989) je jej obsiahlejší náčrt inšpirovaný scenáristickou štruktúrou. Navyše, v próze Uršula (1987) bol Uršulin milenec, mladík Boris Heine, dramatik. Uršula sa stala názvom aj pre vynikajúcu inscenáciu v brnianskom Divadle Husa na provázku Brno (2016) v réžii Jana Antonína Pitínského, v ktorej bolo spracované aj Slobodovo Rubato (1990).

Spisovateľ, scenárista a dramatik Rudolf...
Spisovateľ, scenárista a dramatik Rudolf Sloboda na archívnej snímke z roku 1995. Autor: TASR, Magda Borodáčová

V monografii predstavujete aj Slobodove názory na divadlo, prácu dramatika a scenáristu – prekvapili vás?

Rudolf Sloboda nenapísal žiadny ucelený text či texty, v ktorých by sa zaoberal problémom divadelnej či filmovej teórie. Musela som sa rozhodnúť, či sa budem opierať iba o jeho denníky, poznámky, eseje, rozhovory (aj pre rozhlas či televíziu), alebo aj o jeho poviedkovú či románovú tvorbu. V snahe predstaviť jeho názory v čo najvecnejšej rovine, vychádzala som iba z mimoumeleckých materiálov, čo prinieslo na prvý pohľad odporujúce si a veľmi ostré zistenia. Raz niektorého dramatika uznával, inokedy ostro odsudzoval a analyzoval veľmi kriticky.

Veľmi obdivoval Shakespearovho Macbetha či Hamleta, ale Kráľom Learom bol veľmi znechutený pre jeho zlú povahu.

Koho napríklad?

Veľmi obdivoval a oceňoval napríklad Shakespearovho Macbetha či Hamleta (Z denníkov, 1981 a i.), ale Kráľom Learom bol veľmi znechutený pre jeho zlú povahu, pretože súdil dcéry iba podľa „… slovných balastov…“ (Pamäti, 1996) a „… ani na okresnej úrovni by sme nenašli funkcionára, ktorý by naletel na sladké reči“. (Pamäti, 1996). Nemal veľmi rád Goetho, ale veľmi obdivoval jeho Fausta (List redakcii Slovenských pohľadov, 1992 a i.). Veľmi kriticky sa vyjadroval aj o dramatickej tvorbe Václava Havla, ktorého považoval za priemerného a neoriginálneho. V jeho „kafkizme“ mu chýbala poézia Franza Kafku. (Ťažko je byť iba milý, Pravda na nedeľu, 1989). Jeho názory vnímam v čase, ako vec ratia, hlbokých analytických úvah a zamyslení, ktoré sú pre neho typické aj v prozaickej tvorbe. Odráža sa v nich totiž nielen jeho konkrétna skúsenosť s divadelnou tvorbou, ale predovšetkým snaha prísť na podstatu dramatickosti a poučiť sa z nej. Snažil sa porovnávaním zovšeobecniť osobnú skúsenosť tvorby pre divadlo, film, s prozaickou tvorbou i vzhľadom na status dramatika pre divadlo a film. Otvorene napríklad konštatoval, že literárna veda si nevšíma a zľahčuje dramatickú tvorbu pre divadlo, prinajlepšom radšej diskutuje o filme. Prácu dramatika pritom považoval – napríklad – za poctivejšiu ako prácu politika či kazateľa.

Dagmar Inštitorisová: Iný dramatik Rudolf Sloboda
Dagmar Inštitorisová: Iný dramatik Rudolf Sloboda Autor: Slovenské vydavateľské centrum Báčsky Petrovec, Srbsko, V//art, o. z. Bratislava, Mestská časť Bratislava-Devínska Nová Ves

Zo Slobodovej divadelnej tvorby najviac rezonovali inscenácie Divadla Astorka Korzo '90 Armagedon na Grbe, Macocha a Gazdova krv. V čom je tajomstvo ich úspechu?

Všetky tri inscenácie predstavujú pomyselnú trilógiu, aj keď nevznikli s takým zámerom. Gazdova krv totiž vznikla veľa rokov po Slobodovom skone – až v roku 2011, na základe scenára Ondreja Šulaja. Odozva na všetky tri bola nevídaná, inscenácie sa stali kultovými, s veľkým počtom repríz a vysokou návštevnosťou. Armagedon na Grbe bol v repertoári divadla 11 rokov a divadlo odohralo 163 repríz, jeho voľné pokračovanie Macocha (1995) malo 117 repríz a Gazdova krv 57. Divadlo sa s nimi zúčastnilo mnohých festivalov a hosťovaní doma i v zahraničí.

Pre mňa je dodnes nezabudnuteľný divadelný obraz o živote hlavnej postavy Ženy (Zita Furková) po apokalypse/ar­magedone, keď sa aj so svojimi troma manželmi ocitá v nebi.

Odpovedí, prečo sa Slobodove inscenácie stali dobovými fenoménmi, je viacero. Napríklad Armagedon… vznikol v období, keď sa v slovenských divadlách opätovne začala nastoľovať otázka zodpovednosti človeka za svoj život a začali sa intenzívne pripomínať kresťanské hodnoty života ako východisko z duchovnej biedy. Divadlu sa však v inscenácii podarilo pochovať mýtus o nezodpovednosti za svoj život nielen v náboženskom zmysle, ale dokonca znovu zrodiť divadelnú víziu o človeku, ktorý za svoj život zodpovedný je. Na to však, samozrejme, nestačilo iba Slobodovo často až kruté a nemilosrdné analytické myslenie a dôsledné hľadanie odpovedí na otázky, ktoré si položil.

Pre mňa je dodnes nezabudnuteľný divadelný obraz o živote hlavnej postavy Ženy (Zita Furková) po apokalypse/ar­magedone, keď sa aj so svojimi troma manželmi ocitá v nebi. Vieru prvých kresťanov a jehovistov o tom, že budeme vzkriesení ako celé telo, vyriešil Sloboda tak, že sa v nebi postavy ocitajú nielen v rovnakej forme, ale aj s obdobnými starosťami: majú hlad, potrebujú ísť na toaletu, muži bojujú o to, kto bude so Ženou na veľkej posteli atď. V spojení s hereckými typmi hercov divadla vznikli nielen komediálne čisté a groteskné situácie, ale hlavne celý „problém“ bol spodobnený výsostne ľudsky, s pochopením obyčajného človeka a jeho trápení. Samotní herci sa v Slobodových postavách cítili veľmi dobre i preto, že ich písal na ich herecké telo.

Na Slovensku možno málo vieme, že Slobodu inscenovali aj v českých divadlách – mal aj tam rovnaký úspech?

Jan Antonin Pitínský hru preložil do slovácko-valašského nárečia, aby Slobodov jazyk nestratil nič na svojej jadrnosti a v inscenácii použil okrem notoricky známych slovenských trávnic ako Ej, slniečko horúce aj ikonické slovenské piesne skupiny Modus Ja, ty a môj brat (známa ako Sklíčka) či V slepých uličkách.

V Českej republike vznikli zatiaľ iba dve divadelné inscenácie na základe Slobodových prozaických či dramatických textov. Armagedon na Grbe v Městskom divadle Zlín (2010) v réžii Doda Gombára a v preklade Jana Antonina Pitínského a už spomínaná Uršula – iná žena (2016) v Divadle Husa na provázku v Brno v réžii a spoludramatizácii Jana Antonina Pitínského (spolu so Simonou Petrů), ktorý je prekladateľom aj niektorých ďalších Slobodových prozaických diel do českého jazyka. Pri prvej inscenácii kritika veľmi oceňovala scénografiu, veľké pozitíva videla tiež v spôsobe, akým sa podarilo Gombárovi zneistiť hranicu medzi ilúziou a skutočnosťou, a to inak, ako je to u Slobodu a hlavne oceňovala výkon hlavne predstaviteľky Ženy – Jany Tomečkovej.

Pri druhej inscenácii kritika vysoko hodnotila nielen herecký výkon hlavnej predstaviteľky Uršuly Ivany Hloužkovej, ale aj spôsob zakomponovania slovensko-českého kontextu do inscenačného tvaru. Hru totiž Jan Antonin Pitínský preložil do slovácko-valašského nárečia, aby Slobodov jazyk nestratil nič na svojej jadrnosti a nebol zmäkčený a v inscenácii použil okrem notoricky známych slovenských trávnic ako Ej, slniečko horúce aj ikonické slovenské piesne ako napríklad piesne hudobnej skupiny Modus Ja, ty a môj brat (známa ako Sklíčka) (1984), V slepých uličkách (spev Marika Gombitová) (1980) atď., niektoré postavy občas hovorili aj po slovensky, hlavne herci slovenského pôvodu a inscenácia strhávala aj prepojením slovenských a českých reálií pred rokom 1989 a po ňom a dekompozičnou výstavbou.

Slobodove filmové diela sú podľa mňa menej známe ako divadelné – alebo sa mýlim? Ak je to tak, čím to podľa vás je? Nesvedčí jeho poetike a filozofovaniu kamera?

Celkovo boli zrealizované štyri Slobodove filmové scenáre, v gescii (aj réžii) Z. Furkovej vznikol na základe jeho poviedkovej tvorby po Slobodovom úmrtí ešte film Jesenná (zato) silná láska (2004).

Z prvých štyroch spomenutých je jeden – Prerušená hra (1979) filmom pre detského diváka. Z ostatných – Milosrdný čas (1976), Karline manželstvá (1980) mal najbezproblémo­vejšiu genézu iba film Dušička (1995) v réžii p. Juraja Nvotu. Napríklad Karline manželstvá mali veľký počet rôznych verzií a pomerne dosť sa finálny scenár (i film) odkláňal od jeho námetu. V ňom sa viac sústreďoval Sloboda na konflikt Karly a jej manželov z náboženského (katolíckeho) náboženstva, čo boli síce v súlade s jeho analytickým filozofickým i umeleckým myslením, v tej dobe však tento postoj musel byť zákonite oklieštený.

Poznačenie dobou však najviac cítiť v Prerušenej hre, v ktorej sú proti sebe postavené dve skupiny detí. Prvá – tá zlá – sú deti hrajúce sa na indiánov a druhá – tá dobrá – sú deti, ktoré sú zosobnením pionierskych cností

Poznačenie dobou však najviac cítiť v Prerušenej hre, v ktorej sú proti sebe postavené dve skupiny detí. Prvá – tá zlá – sú deti hrajúce sa na indiánov a druhá – tá dobrá – sú deti, ktoré sú zosobnení pionierskych cností. Navyše, asi v snahe oficiálnej politicky motivovanej dramaturgie SFT konkurovať úspešným západných dobrodružným filmom pre deti, zápletku príbehu tvorí únos vodcov oboch skupín detí utečenými väzňami. Čo by bolo celkom uveriteľné aj v rámci jazyka autentickosti vo fabuláciách Slobodových prozaických prác, avšak väzni uniesli osobný vlak, pomocou ktorého sa chceli dostať za hranice. Toto riešenie už nemá nič spoločné s jeho analytickým myslením. Ale vtedajšia doba si vždy vyžiadala svoju daň.

Vo filmovej či televíznej tvorbe však máme možnosť Slobodu zažiť aj ako herca. Či už ide o postavy lekárov vo filmoch Hra na telo (1980), Citová výchova jednej Dáše (1983), postavu Spisovateľa vo Všetko čo mám rád (1993), postavu evanjelického kňaza Jána Lajčiaka vo filme Albert, Albert (1995) alebo o vlastnú postavu i postavy manželom divadelnej Ženy (Zita Furková) v poetickom inscenovanom dokumente Armagedon nielen na Grbe (1994) či iné. I vďaka nim som si vedela lepšie predstaviť Slobodu ako amatérskeho herca (a režiséra) v časoch, keď spolupracoval s legendárnym bratislavským Divadlom u Rolanda začiatkom sedemdesiatych ro­kov.

V monografii spomínate aj neznáme Slobodove diela – nevydané či neinscenované. Môžete o nich prezradiť viac? Zavrhol ich autor sám alebo len nemali priaznivý osud? O čom hovoria?

Prvým zakázaným filmovým scenárom však bol scenár s názvom Oresteia, ktorý vznikol na základe Slobodovej rovnomennej poviedky (1967) a Slobodovho neprijatého scenára a jeho autorom bol Albert Marenčin.

Do tejto skupiny dramatických prác patria diela rôzneho charakteru. Ide napríklad o nedokončenú realizáciu inscenácie jeho divadelnej hry Pašie (1972), ktorá bola v Divadle u Rolanda rozoskúšaná asi tak do tretiny, pre vtedajšie Krajské bábkové divadlo v Banskej Bystrici na písať hru s názvom Strom atď.

Prvým zakázaným filmovým scenárom však bol scenár s názvom Oresteia, ktorý vznikol na základe Slobodovej rovnomennej poviedky (1967) a Slobodovho neprijatého scenára a jeho autorom bol Albert Marenčin. V roku 1972 však musel Albert Marenčin z politických dôvodov – ako revizionista a dubčekovec – zo Slovenskej filmovej tvorby odísť a scenár sa tak dostal do trezoru.

Pre mňa je námet filmu príťažlivý tým, že sa v ňom Sloboda svojim osobitým spôsobom inšpiroval žánrom selanky a Homérovými opismi prírody. Základný príbeh je však veľmi tragizujúci, aj keď – ako inak na vtedajšiu dobu – so šťastným koncom. Muž zo žiarlivosti zabije manželku, pretože sa jej narodilo dieťa, ktoré nebolo jeho. Syn však veľmi prilipne k nevlastnému otcovi, stará sa o neho až do jeho smrti aj napriek tomu, že od neho odíde manželka, pretože jeho „otec“ je vrah. Po otcovej smrti sa však manželia k sebe vrátia. Ťažko však môžem odpovedať na otázku, či bude niekedy realizovaná jeho podoba z pera Alberta Marenčina. Faktom však je, že podobne ako ďalšie realizované i nerealizované filmové scenáre Rudolfa Slobodu i tento sa výrazne odkláňa od jeho pôvodného zámeru.

Na vydaní monografie sa okrem Slobodovho rodiska – Devínskej Novej Vsi, podieľalo aj Slovenské vydavateľské centrum v Báčskom Petrovci, prečo?

Niektorí z mojich kolegov na fakulte majú s dolnozemskými Slovákmi či už zo Srbska, Maďarska, Chorvátska atď. pomerne čulé pracovné i osobné kontakty a svoje vedecké práce publikovali nielen v srbskom Báčskom Petrovci ako ja, ale aj v iných srbských vydavateľstvách. Pomenej sa už vie, že aj medzi slovenskými teatrológmi, filmológmi, literárnymi vedcami atď. či divadelníkmi žije na Slovensku pomerne dosť známych osobností ako Michal Babiak, ktorý je docentom na Katedre estetiky FF UK v Bratislave, Vladimíra Fekete je riaditeľkou Divadelného ústavu v Bratislave a pedagogičkou na Divadelnej fakulte VŠMU, Marija Havran, bratia Jaroslav a Miroslav Daubrava sú kostýmovými a scénickými výtvarníkmi, Miroslav je riaditeľom Útvaru scénickej a kostýmovej výpravy Štátneho divadla v Košiciach a učí na Fakulte dramatických umení v Banskej Bystrici, Miroslava Dudková je bábkoherečkou v Bratislavskom bábkovom divadle, jej sestra Jana je filmologička pôsobí v Ústave divadelnej a filmovej vedy SAV v Bratislave a časťou svojej vedeckej práce sa zaoberá aj témami, ktoré sa týkajú dejín či teórie filmu krajín bývalej Juhoslávie atď.

Intenzívne kontakty s dolnozemskými Slovákmi má i veľa mojich známych prekladateľov, spisovateľov a básnikov, a týka sa to aj publikačných aktivít. Aj moje prvé zoznámenie s predstaviteľmi Slovenského vydavateľského centra v Báčskom Petrovci vzniklo práve v tejto súvislosti – počas predstavovania mojej prozaickej tvorby pre deti v Novom Sade, Báčskom Petrovci a v obci Kulpín v roku 2017. V rámci spoločných čítaní z tvorby s básnikom Erikom Ondrejičkom a poetkou Juditou Kaššovicovou. Išlo o viacero hudobno-poetických večerov, na ktorých nás hudobne sprevádzal blusman Juraj Turtev. Strávili sme vtedy veľa času rozhovormi s predstaviteľmi kultúrnej a umeleckej obce všetkých troch miest.

Poznali ste sa s Rudolfom Slobodom aj osobne? Ako na Vás pôsobil?

Stretla som sa s ním osobne iba raz, ale dodnes si veľmi vážim možnosť dlho sa s ním aj s kolegami divadelníkmi rozprávať. V sezóne 1994/1995 Bábkové divadlo v Žiline slávnostne otváralo Projekt Archa, ktorého som sa zúčastnila ako teatrologička. Jeho začiatkom a zároveň súčasťou bola aj premiéra autorskej inscenácie hry Keď veľryby spievajú trojice scenáristov Ivan Kmeco, Nitika Slovák a Anton Šulík ml. Prví dvaja boli v tej dobe aj poetmi a mali veľa rôznych kontaktov na umeleckú obec žijúcu mimo Žiliny.

Dodnes si ho pamätám ako skromného a veľmi pokorne hovoriaceho muža, ktorý stál na streche divadla – symbolickej palube Archy – a varoval nás pred prílišnou vierou v civilizačný pokrok, pred apokalypsou.

Téma inscenácie vychádzala okrem biblického príbehu o Jonášovi a veľrybe aj z obrázkov „knížomaľovanky“ syna Ivana Kmeca – malého Jonáška. Inscenáciou sa divadlo tiež pripojilo k vtedajšej výzve hnutia Grenpeace o zabránenie lovu veľrýb, ktorému v mene divadla napísal list Nikita Slovák. Projekt bol mimoriadne významným aj v rámci slovenskej divadelnej kultúry i tým, že sa jeho spustením verejne proklamovala potreba prekročiť hranice bežnej divadelnej práce smerom – ako sa píše texte proklamácie projektu – k „… nádeji, pokoju, ľudskosti, fantázii…“, k ich záchrane. Otvorenie projektu malo divadelno-hudobno-výtvarný a happeningový charakter a mal sa oficiálne spustiť po premiére, krstom. Celé poobedie a večer sa medzi nami divákmi s napätím a s nádejou šepkalo o tom, že krstným otcom by mal byť Rudolf Sloboda, ale nebolo isté, či naozaj aj príde. Jeho príchod žilinská kultúrna a umelecká scéna vnímala s veľkým vzrušením, aj ako veľkú poctu začínajúceho projektu.

Jeho vystúpenie bolo viac ako symbolické. Dodnes si ho pamätám ako skromného a veľmi pokorne hovoriaceho muža, ktorý stál na streche divadla – symbolickej palube Archy – a varoval nás pred prílišnou vierou v civilizačný pokrok, pred apokalypsou. Z môjho dnešného pohľadu, keďže už poznám aj celú jeho dramatickú tvorbu, nik iný nebol vhodnejší na tento post. Vďaka jeho nezameniteľného spôsobu literárnej imaginácie som si na mnohé z otvorenia Projektu archa spomenula aj pri čítaní autobiograficky ladenej poviedky Bezbolestné kompromisy, ktorá vyšla v roku 1995 v zbierke Herečky v Slovenskom spisovateľovi. Opísal v nej veľmi plasticky mnohé z toho, čo som osobne zažila.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Páči sa Vám tento článok? Prosíme, podporte kvalitnú žurnalistiku.

Cieľom denníka Pravda a jeho internetovej verzie je prinášať Vám každý deň aktuálne spravodajstvo. Na to, aby sme pre Vás mohli stále a ešte lepšie pracovať, potrebujeme i Vašu podporu. Ďakujeme Vám za akýkoľvek finančný príspevok.

Podporiť Poslať SMS Predplatiť denník
#Rudolf Sloboda #Divadlo Astorka Korzo '90
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku