Ladislav Cmorej prežil tanec so smrťou. Zasiahol ho prúd vysokého napätia

Koncom minulého roka sa na bratislavskej železničnej stanici stala tragédia. Pri natáčaní klipu zasiahol elektrický prúd tanečníka a choreografa Ladislava Cmoreja, ktorý mal nápad zatancovať aj na streche vagóna. Bolo vlhko a vysoké napätie nepotrebuje viac, vnikne do ľudského tela aj bez priameho dotyku. Mohlo to skončiť smrťou, ale vyšportované telo známeho tanečníka odolalo, aj keď s vážnymi popáleninami a menšími poraneniami. Vďaka lekárom, rodine, priateľom i vďaka jeho silnej vôli nám už mohol sympatický umelec poskytnúť rozhovor.

, 31.01.2021 06:00
Tanečník a choreograf Ladislav Cmorej. Foto:
Tanečník a choreograf Ladislav Cmorej.
debata (28)

Ako sa máte? Vraj je vám už lepšie – dobre ste začali rok?

Keďže ma len na Vianoce prepustili z nemocnice, začiatok tohto roka venujem najmä rekonvalescencii, doliečovaniu a rehabilitácii, ale už každú chvíľu očakávame, že nám pribudne do rodiny ďalší člen, Kamil. Takže to už asi budem naplno pomáhať aj pri tomto našom ďalšom bábätku. A pomáham aj pri výchove nášho už skoro štvorročného Samka. Pracovne už tiež viem, čo ma čaká – od apríla mám aj celkom nabitý kalendár až do roka 2022. Už však veľmi netancujem, ale choreografujem.

Všetci sme s vami prežívali vážny úraz a boli sme šťastní, keď prišli správy, že ste v umelom spánku a ľudia môžu darovať pre vás krv. Na čo si spomínate, a prečo sa to vlastne stalo?

Kvôli mojej neinformovanosti. Ja som sa pre jeden kreatívny záber vybral po rebríku na vagón. Mám iba spomienku, že leziem na rebrík a zrazu tma! Od kolegov z produkcie viem, že síce som vzbĺkol ako petarda, hodilo ma o zem, ale bol som vraj pri vedomí. Ešte som sa s nimi rozprával, usmerňoval som ich, ako ma majú polohovať. Takže som vlastne rozdával rady prvej pomoci a vyslovil som predpoklad, že nemám nič zlomené. Oni vtedy už mali zavolanú záchrannú službu, ale to viem iba z rozprávania.

Prišla záchranka a odviezli ma na JIS-ku do nemocnice v Ružinove. V mojej spomienke je len ten rebrík. Zásah si nepamätám, ani nič potom. Uviedli ma do umelého spánku, lebo prvých pár dní sa naozaj nevedelo, či sa naštartujem do života. Je to náročný proces, len okrajovo viem, že cez človeka vtedy prepláchnu denne asi osemnásť litrov nejakého roztoku. Hadičkami do pľúc a žalúdka mi tiež „čistili“ telo, do krvi mi prúdilo veľa infúzií. O mnohých ďalších úkonoch ani netuším.

Tanečník a choreograf Ladislav Cmorej. Foto: Daša Šimková
Tanečník a choreograf Ladislav Cmorej. Tanečník a choreograf Ladislav Cmorej.

Bol to vlastne zázrak, že ste sa zachránili. Vnímate to tak?

Päť dní som bol v umelom spánku a lekári hovorili, že prvých pár dní bolo ozaj otáznych. Za to, že sa moje telo „rozbehlo“, vďačím asi dobrej kondícii, ale svoju úlohu zohralo aj niečo medzi nebom a zemou. Doktori mi niekoľkokrát prízvukovali, že mám supervýkonného anjela strážneho. Myslím si však, že aj tisíce mojich priateľov a známych, čo v tej chvíli na mňa mysleli, modlili sa či vysielali pozitívnu energiu, mi veľmi pomohli.

Šťastie bolo, že ma to hneď neusmrtilo a že to obrovské napätie nezasiahlo nič z mojich vnútorných orgánov. Však my, ľudia, sme z 80 percent z vody, takže sme supervodiví a zraniteľní. Prúd cezo mňa prebehol a zázrakom nič podstatné nezasiahol. Poloochromenú mám len pravú ruku, ale nie nenávratne, takže rehabilitáciou sa to dá do poriadku. A mal som len malú zlomeninu na pravom lakti a pomliaždené rebrá. Z umelého spánku ma prebrali a ešte dva dni si ma nechali na JIS-ke, a potom som už bol na oddelení, kde sa hojili popáleniny. Keď som sa prebral, nevedel som, na čom som. Trpezlivo som čakal, ako sa to bude vyvíjať, ako sa budem hojiť a dúfal v najlepšie.

Hovorilo sa, že následky úrazu budú horšie. To vďaka tancu ste boli v takej dobrej kondícii? A aké sú prognózy?

Veľa prípadov sa po takomto zásahu elektrickým prúdom vysokého napätia končí oveľa horšie. Špičkoví lekári v Ružinovskej nemocnici pod vedením pána profesora Kollera na Klinike popálenín a rekonštrukčnej chirurgie sú skúsení odborníci. Hojil som sa dobre a celkom rýchlo, ale kvôli väčšiemu množstvu vážnejších popálenín som musel absolvovať dve operácie – plastiky. Odobrali mi celkom slušnú plochu kože zo stehien a umiestnili na tie najkritickejšie miesta na hrudi, bruchu a pravej ruke. Ostanú mi určite nejaké jazvy, ale to je zanedbateľný estetický nedostatok. Stať sa ešte môže hocičo, jazvy sa môžu správať všelijako, ale zákrok mi už, dúfam, nehrozí. Mám však dobrú fyzickú kondíciu, čo je iste vďaka tancu, ale mám aj dobrú hojivosť, pozitívnu myseľ a dobrých priateľov. To všetko je dôležité.

S tanečnou skupinou CreDance. Nápaditosť je pri... Foto: archív Ladislava Cmoreja
Ladislav Cmorej S tanečnou skupinou CreDance. Nápaditosť je pri tvorbe pre mňa najdôležitejšia. Práce bez nápadu ma niekedy až urážajú, hovorí choreograf Ladislav Cmorej.

Kariéru ste začali účinkovaním v muzikáli Dracula a bola to náhoda. Vraj vás vzali, lebo ste mali aj akrobatické skúsenosti a ovládali ste bojové umenia. Základy ste získali v súbore Memento v rodnej Spišskej Novej Vsi, ale začali ste pracovať v počítačovej firme. Viete si teraz predstaviť, že máte sedavé zamestnanie?

Určite nie! To som pochopil už po pár mesiacoch v tej firme. Potrebujem prácu s ľuďmi, kreatívnu prácu v divadle. To sú moje tri veci, bez ktorých by som sa nezaobišiel. Bez eventov, bez televíznych projektov by som vydržal, ale bez divadla nie. No keby som nemohol choreografovať, tak si viem predstaviť, že robím v dielni, lebo ja dokážem pracovať aj s drevom, sú mi blízke remeslá, niečo také by mohlo byť mojou alternatívou, keby divadlo neexistovalo, čo sa nestane. Dúfam, že kým budem vládať, budem pracovať v divadle, vo veselom kolektíve, tvorivo.

Po kom máte talent na tanec a čo vám k tomu dal rodný kraj?

Láska k divadlu a pohybu je asi osudová záležitosť. Moja mama pracovala v banke, je veľmi šikovná a kreatívna účtovníčka. Má vyše sedemdesiat rokov, ale stále sa vzdeláva. Má na starosti celú moju finančnú agendu. Môj otec pracoval celý život v stavebníctve, veľa času trávi v záhradke, je tiež zručný domáci majster, tak možno niečo mám aj od neho. Bol som vždy strašne zvedavý, zaujímal som sa o všetko. Lákali ma poznatky, šport, pohyb, to ma viedlo a utváralo. Všetko, čo som sa naučil, teraz zužitkujem pri práci. Napríklad, keď bolo treba v divadle niečo vytvoriť, mne vždy v hlave naskočilo aj viacej variantov, ako na to. Takže neviem. Genetika nepustí, ale verím, že kreativita je stav otvorenej mysle. Znie to síce ezotericky, ale rád to citujem. Keď je myseľ otvorená, môžu prúdiť nápady do hlavy.

A čo ten rodný kraj?

Keby som sa narodil v Ružomberku, tiež by som sa venoval divadlu, športom, tancu, v každom väčšom meste je dosť možností, ako stráviť voľný čas. Ja ďakujem možno vesmíru za to, kde som vyrastal, lebo som mal dobrú partiu. Kamarátov, ktorí boli srdeční, pracovití, pokorní a veľmi aktívni. Za rohom sme mali Slovenský raj, takže som mal nádherné detstvo a mladosť, až kým som došiel do Bratislavy. Nemenil by som za nič na svete. Bol to veľmi dobrý základ.

Dokončíte klip, pri ktorom sa nešťastie na streche vlaku stalo? Čo ste tam tancovali?

Tancoval som tam veľmi málo, skôr som pôsobil herecky, hoci mi nevidno tvár, mal som masku. Natočené máme všetko, samozrejme môj úraz nie. Paradoxne, ten úraz sa stal už po natáčaní, to bola vlastne moja iniciatíva, urobiť ešte jeden záber. Som však v kontakte s kamarátmi, s hercami a s režisérom, pýtal som sa ich, čo bude. Ich tiež citovo zasiahlo, čo sa mi stalo, takže zatiaľ túto prácu odložili. Sú tam však pekné zábery, takže vzdať sa klipu určite nechceme, ale v najbližšej dobe asi neuzrie svetlo sveta. Určite sa bude na klipe postupne strihovo a postprodukčne pracovať, ale je to taká temná postapokalyptická tematika a doba teraz nie je priaznivá, takže – aby sme jej ešte viac temnoty nepridávali. Možno až v lepších časoch.

Kedy sa zasa dostanete k práci?

V divadle začnem od apríla, ale mentálne už pracujem. Pred Vianocami ma pustili z nemocnice, ale ešte stále som asi v polovičke liečenia. Vďaka vynikajúcej práci lekárov a sestričiek sa celkom rýchlo hojím, ale ešte to trvá. Musím zosilnieť, svaly mi atrofovali, koža musí postupne nabrať aj elasticitu. To budem postupne obnovovať rehabilitáciami, cvičeniami a budem chodiť na kontroly, preväzy, no dúfam, že čoraz menej.

Museli ste rušiť plány?

V januári ani nie, lebo pandemická situácia divadelnej práci nepraje. Máme však naplánovaný už asi tretíkrát odložený projekt pohybového divadla, moje debutové celovečerné pohybové predstavenie na motívy Malého princa v spolupráci s Mestským divadlom P. O. Hviezdoslava. Bude to so živou kapelou, ktorú poskladala moja šikovná manželka Macka, ona je okrem účinkovania aj hlavným tvorcom hudby do predstavenia.

S tanečnou skupinou CreDance. Nápaditosť je pri... Foto: archív Ladislava Cmoreja
CreDance S tanečnou skupinou CreDance. Nápaditosť je pri tvorbe pre mňa najdôležitejšia. Práce bez nápadu ma niekedy až urážajú, hovorí choreograf Ladislav Cmorej.

Ak pandemická situácia dovolí, malo by sa to premiérovať niekedy v apríli či máji. Máme, chvalabohu, už väčšinu hotovú, ale detaily, na ktorých stojí svet, budeme cizelovať počas marca. Vyzerá to tak, že by sme to v MDPOH mohli aj pravidelne hrávať, ale budeme sa snažiť chodiť aj do iných miest a možno aj do zahraničia. Na to sa veľmi teším, lebo to je po dvadsiatich rokoch kariéry prvé dielo, kde som sám sebe pánom, aj keď to nie je len moja práca. Spolupracoval na tom tím vynikajúcich ľudí.

Mali ste už v minulosti úraz, po ktorom ste pracovali?

Mám to už vyskúšané. V SĽUK-u som celé jedno predstavenie choreografoval po operácii menisku v kolene Bol som choreografom s dvoma barlami. Ruku, ktorú mám trocha ochromenú, si budem teraz pravidelnými a poctivými rehabilitáciami a cvičením dávať do poriadku, takže je možné, že budem robiť prvé projekty s rukou v šatke, ako keby som ju mal zlomenú. To nebude problém. Teším sa, že ma čaká veľa spoluprác, aj činoherných. S Martinom Čičvákom, Romanom Polákom, Jankom Luteránom.

Žartom hovorím, že tam sa človek veľa namaká, aby nič nebolo po ňom vidno. Tam nejde ani tak o tanec, ale napríklad o spôsob, ako dať facku, ako prísť na javisko. Sú to často aj akési kompozičné útvary, kde treba ponúknuť nejaký nápad, ale tak, aby pôsobil prirodzene, aj keď je to štylizované. Tam pričuchávam až k režijnej práci, snažím sa dostať režisérovi do hlavy a čo najlepšie vystihnúť jeho zámer. Čaká ma aj muzikál v Nitre – Jozef a jeho zázračný plášť a na jeseň chystajú v Ostrave veľmi pekný muzikál Producenti. Opcie mám aj na budúci rok 2022 v Ostrave, opäť v Prahe, v Košiciach, v Brne. A teším sa, že sú to činohry, kde skôr ako telo budem namáhať mozog.

Nič vám teda neušlo?

Nič, lebo všetky divadlá sa projektov, na ktoré si kúpili práva, nechceli vzdať. Iba ich popresúvali. Kvôli úrazu mi ušiel jeden fantastický muzikál na motívy Lakomca od Moliéra v Ostrave, kde spolupracujem vďaka umeleckej šéfke, režisérke Gabine Petrákovej. S ňou sme robili Mačky na Novej scéne a veľmi dobre sa nám spolupracuje ľudsky aj profesne.

Teším sa, že som v Ostrave takpovediac stály hosť. Každú sezónu mi ponúknu choreografovať nejaký titul. Ja hovorím, že Ostraváci sú takí moravskí východniari. Sme si veľmi blízki v rýchlosti reči, v temperamente, v humore. Sú to ľudia s obrovským srdcom, pracovití, šikovní. Kvôli úrazu som prišiel o tento jeden projekt, ale pre to sa nezbláznim. Prajem im, aby im to krásne vyšlo, už to možno aj dokončujú, má to skvelého režiséra aj scenár, tak to bude určite pekné aj bezo mňa.

Keď ste boli v kritickom zdravotnom stave, rodina vyzývala k darovaniu krvi pre vás. Vraj vám mnohí chceli darovať svoju krv. Hrialo vás to pri srdci?

Po úraze som mal minimálne dva týždne čo robiť sám so sebou a bol som bez telefónu. Až potom som sa to dozvedel. Strašne ma to dojalo, lebo moja manželka Macka aj s dobrým kamarátom Gonzom vytvorili facebookovú stránku a hneď mala tisíc zdieľaní, čo je neuveriteľné. Nie som žiadna celebrita, myslím, že išlo o solidaritu. Ukázala sa dobrá stránka ľudí. Snaha pomôcť. My sme niekde v hĺbke národ dobrosrdečný. Bolo fantastické, že som mal dosť krvi a bolo jej veľa nielen pre mňa. Vďaka tomu som veľmi šťastný.

Manželka Macka mi hovorila, že darcovstvo nestopli a dokonca vyzvali, aby ľudia dávali krv ďalej. Krv dávali ľudia, ktorých som ani nepoznal, ktorých som stretol možno raz v živote alebo ani nie. Písali mi, že chcú darovať krv. Mnohí sa zaujímali o môj stav, rodina mi držala palce, kamaráti… Mal som pocit, že pol Slovenska sa o mňa zaujíma a drží mi palce. Ale aj v Čechách. Strašne veľa kolegov. Vtedy ma pálilo celé telo a bol som v polomrákotách, ale na sto percent mi to určite pomohlo k hojeniu. Takýto nával dobrej energie nemôže byť bez odozvy.

Budete teraz opatrnejší, alebo naopak – smelší?

To, čo sa stalo, nebola neopatrosť, ale číra nevedomosť. Nikto sme nevedeli, čo hrozí. Liezť hore bola skoro samovražda. Určite som opatrnejší, a to aj odkedy mám rodinu a bude, teraz ešte viac. Pracujeme síce s manželkou obaja, ale predsa mám zakódované, že by som mal byť dobrým manželom aj otcom a dokázať sa aj finančne postarať o rodinu. Takže určite nehazardujem so zdravím, ani so životom. Budem robiť aj osvetu, aby sa nikto neškriabal na žiaden vlak. Všetkým rodičom by som odkázal, aby si dávali veľký pozor na deti. Koľko obarenín vriacim čajom som videl v nemocnici! Je to jedna sekunda nepozornosti a ležíte s dieťatkom tri týždne v nemocnici a môže to mať aj trvalé následky.

Pôsobíte ako šťastný a veselý človek – nezmenil vás úraz? Tešíte sa opäť zo života?

Zo života sa teším stále ako malý chlapec. Neviem, čím som si to zaslúžil, ale akýmkoľvek problémom alebo strasťou sa zaoberám strašne krátko. Mám vrodený nejaký mechanizmus, ktorý ma robí šťastným a spokojným s tým, čo mám. Proste sa teším. Možno je to aj tým, že nemám prehnané ambície, teším sa z jednoduchých vecí. Neprahnem po majetkoch, ani sláve a vďaka tomu zažívam veľa momentov šťastia. Som veľmi spoločenský, takže v týchto dňoch, keď sme doma zatvorení a nemôžeme pracovať v divadle, je to náročné aj pre mňa.

Tanečník Ladislav Cmorej so synom Samkom. Foto: archív Ladislava Cmoreja
Ladislav Cmorej Tanečník Ladislav Cmorej so synom Samkom.

Veľa ľudí to znáša dosť ťažko. My máme veľké šťastie aj v podobe veselého syna Sama a už každú chvíľu na svete – Kamila. Takže sme v našej domácej ponorke spokojní. Útočiskom je aj záhradka. To bola záchrana počas prvej vlny. V záhradke sme strávili prakticky od marca do októbra skoro každý deň, stále je tam čo robiť. Máme fantastických susedov, boli sme ako na dobrej dedine. Nie každý má také možnosti, ale treba robiť to, čo nám prináša radosť. Keď nemôžeme pracovať a stýkať sa s ľuďmi, treba si čím skôr nájsť alternatívu, aby sa človek nezbláznil a neupadol do depresií. Ja som dokonca chcel aj maľovať, ale keď má človek malé dieťa, je postarané o celodenný program.

Baví vás tancovanie aj v súkromí? Zatancujete si aj po práci?

Veľakrát sa stalo, keď sme boli mladší, ale ešte aj ako tridsiatnik som bol taký, že sme mali v divadle dvojfázovú skúšku a šli sme ešte na diskotéku, kde sme sa zabávali a tancovali do rána a po troch, štyroch hodinách spánku sme zasa išli do divadla. No postupne človek zistí, že životná energia ani peňaženka nie je nevyčerpateľná. Teraz tancujeme so synom v obývačke.

Čo pre vás vlastne znamená tanec?

Veľa, ale nie je to niečo také, že by som nevedel bez neho žiť. Pre mňa je dôležitý akýkoľvek pohyb. Šport, divadlo, turistika, manuálna práca, to je pre mňa nevyhnutnosť. Nemohol by som žiť v nečinnosti. Tancu som sa venoval celý život, mám k nemu veľmi blízky vzťah, ale – paradoxne – musím povedať, že čím som starší, tak (aj v rámci tvorby) nepotrebujem tanca až tak veľa. Menej je viac. Oceňujem všetko nápadité, čo sa týka umenia. Teraz už by som bez tanca prežil.

Ladislav Cmorej s vynikajúcou flamenco... Foto: Daša Šimeková
Tanečník Ladislav Cmorej Ladislav Cmorej s vynikajúcou flamenco tanečnicou Zuzanou Čorejovou.

Čiže ste už viac choreografom než tanečníkom? Je to prirodzený vývin? V čom ste sa posunuli?

To bude asi tým, že nerobím iba muzikály alebo tanečné produkcie. Kvôli pandémii eventová sféra zmizla a asi ani nebude. K nej patrili prevažne tanečné vystúpenia, ale teraz je väčšina mojej práce netanečná. Je v zóne pohybu človeka alebo ľudí po javisku. Niekedy mám aj režijný nápad, ktorý režisér prijme a on ma zasa prekvapí kompozičným nápadom. Povedal by som, že gros mojej práce je dnes v nápaditosti. Práce bez nápadu ma až urážajú, keď si ten tvorca nedá námahu a neprešpekuluje to. A po nápade ešte veľmi rozmýšľam. To je pravidlo číslo jedna: nápad a hneď vzápätí nasleduje obrazotvornosť. Či je to činohra, či tanec alebo opera, vnímam to výtvarne, ako obrázok. A inšpiruje ma hoci mandala, kvet, alebo trepnem tam nejaký pohyb, ktorý je mikroskopickým pohľad na niečo.

Napríklad pohyb na húf tuniakov, ktorí plávajú morom. Toto všetko je pre mňa inšpirácia. Takže často vidím zreteľný obrázok, vidím to ako hotovú fotku, či tí ľudia brejkujú, točia sa na hlave, alebo robia balet, to je druhoradé. Také obrázky sa mi pred očami vytvárajú. Nápad môže byť jednoduchý. V nejakom obraze necháte človeka prejsť zvláštnym spôsobom sprava doľava a keď to má nápad, budete si to pamätať ako najlepšiu vec z tohto predstavenia.

Pomáha vám počas rekonvalescencie aj čítanie a filmy?

Do takých 18 – 20 rokov som vôbec nečítal, bol som stále vonku alebo na tréningu. Potom som sa však jemne rozčítal a teraz by som sám seba mohol nazvať vášnivým čitateľom. Inklinujem najmä k vedeckej fantastike, ale vyslovene mám rád zopár autorov, ktorí majú v knihách filozofický presah. Keď mi niekto posunie dobrú knihu, prečítam si od tohto autora všetko. Moji obľúbení autori sú Lukjanenko, Sapkowski, Gaiman a ďalší. V poslednom čase čítam to, čo mi niketo odporučí, alebo o čom si prečítam v literárnych rubrikách. Dnes už veľmi rád čítam, ale nemám na to inak dosť času. Filmy som kedysi pozeral viac, ale teraz dávam prednosť kvalitným seriálom alebo dokumentom.

Máte teraz dosť času aj na sledovanie politiky – ako ju vidíte, keď ste ušli hrobárovi z lopaty?

Cítim občiansku povinnosť politiku sledovať a aj sa zapájať, prispieť svojím podpisom alebo hlasom k pozitívnej zmene, ale politike sa až tak nevenujem, keďže neznášam akúkoľvek krivdu a nespravodlivosť. Keby som sa hlbšie venoval politike, tak ma asi rozdrapí. Takže ju sledujem len do takej miery, aby som vedel, čo sa deje a mal som prehľad. Ale v rámci psychohygieny jej venujem len veľmi málo času, lebo ma nerobí vôbec šťastným.

Manželka vás teraz asi rozmaznáva. Ako sa o vás stará?

Nerozmaznáva ma, lebo ani o to nestojím. Ale Macka sa o mňa príkladne starala, kým som bol v nemocnici. Skoro tri a pol týždňa mi dennodenne nosila polievky, rôzne jedlá a dobroty. Nemocničná strava nebola zlá, ale bolo jej málo. Takže ona mi krásne dopĺňala zdravú výživu. Návštevy boli síce zakázané, ale cez okienko podala jedlo sestričke a ja som mal hodnotnú super stravu aj s dezertmi, dobrotami, aj s predvianočnými cukrovinkami a koláčmi, takže som sa podelil aj so spolupacientmi. A aj teraz, keďže mám ruku ochromenú, tak Macka sa stará o chod domácnosti a ja sa snažím ako-tak pomôcť. Ešte ma aj preväzuje a natiera, čiže je to čiastočne aj moja privátna zdravotná sestra. A ak uvážime, že už-už bude rodiť, je to obdivuhodný výkon. Je to silná žena a ja ju milujem najviac na svete.

Z prípravy celovečerného pohybového... Foto: Mako Hindy
Malý princ Z prípravy celovečerného pohybového predstavenia LEPETIT Malý princ v spolupráci s DPOH.

Vaša žena pôsobila aj v Radošinskom naivnom divadle. Ako ste sa zoznámili?

My z umeleckého a hlavne divadelného prostredia sa všetci poznáme. Vieme o sebe, aj keď sa poznáme z videnia. Oficiálne sme sa zoznámili pri hre Dvaja páni z Verony na shakespearovských slávnostiach. Macka tam hrala v kapele a ja som robil choreografiu. Tam sme sa spoznali a možno o rok som jej pomáhal pri krste jej cédečka a pokračovali sme pracovne. Všeličo som od nej potreboval, dokonca aj zložiť nejakú pesničku, aj sme spoločne začali vystupovať. Tým boli naše stretnutia intenzívnejšie a zblížili sme sa. Ale vtipné je, že máme úplne rozdielny názor na to, odkedy sme pár. Keď sa nás pýtali, Macka povedala, že štyri mesiace a ja že rok a pol. Nemenil by som ju za nič na svete. Je to najlepšia žena, akú som mohol stretnúť, takže verím, že nám to vydrží a spolu s láskou a úsmevom na tvári aj zostarneme.

Ladislav Cmorej

Narodil sa 5. augusta 1979 v Spišskej Novej Vsi, vyštudoval Pedagogickú fakultu UKF v Nitre. V roku 1998 muzikálom Dracula odštartoval kariéru profesionálneho tanečníka v muzikáloch, tanečných a divadelných predstaveniach a aj v komerčných a televíznych programoch. Spoluprácou so skupinami a s tvorcami najrôznejších žánrov, od hiphopu po folklór či súčasný tanec, sa vyprofiloval na nekonvenčného multižánrového choreografa. Čoraz viac sa venuje práci v divadle a prejavuje sa aj ako režisér. Žije v Bratislave, jeho manželka Marcela je tiež hudobníčka, známa je z Radošinského naivného divadla. Z tvorby Ladislava Cmoreja: Nová Scéna – Hairspray, Mačky (Cats), Veselá vdova, SND – Carmen a la Gypsy Devils, Národní divadlo moravsko-slezské v Ostrave: Rebecca, ľadová šou Máša a medveď na ľade. Založil a umelecky vedie profesionálne tanečné zoskupenie CreDance. Venuje sa rómskym deťom a mládeži v rámci nadačného programu Divé maky.

© Autorské práva vyhradené

28 debata chyba
Viac na túto tému: #úraz #tanečník #Ladislav Cmorej
Flowers