Máte za sebou 16 ročníkov úspešného hudobného festivalu Viva Musica! Čo z vašich skúseností môžete zužitkovať ako novopečený riaditeľ SND? Bude veľmi iné riadiť Národné divadlo a letný hudobný festival?
Som presvedčený, že v SND zúročím všetky moje skúsenosti získané pri organizácii festivalu Viva Musica! Súčasne si však uvedomujem, že štátna príspevková organizácia si vyžaduje iný prístup a iný typ riadenia ako súkromný letný festival. SND je obrovská výzva.
Žijete s opernou divou Adrianou Kučerovou, získali ste aj vďaka partnerke, ktorá vystupuje v najslávnejších divadlách sveta, lepší prehľad o divadle a jeho zákulisí?
Áno, Adrianka mi je v mnohom cenným radcom a jej skúsenosti zo svetových divadiel a medzinárodné kontakty mi veľmi pomohli v príprave na výberové konanie.
Foto: Zdenko Hanout
Zistili ste, čo funguje vo svete a čo by sa prípadne dalo uplatniť aj na Slovensku? Trúfate si porovnať SND s inými divadlami? V čom sú jeho plusy a slabiny?
Každé divadlo je svojím spôsobom unikát s vlastnou DNA. To, ako funguje divadlo, je ovplyvnené mnohými faktormi, ako sú história a kultúra danej krajiny, geografická poloha, politické smerovanie, ekonomická sila, vzdelanosť a mnohé ďalšie. Teatro Colón v Buenos Aires je úplne iné divadlo ako Sydney Opera House, aj keď obe uvádzajú Aidu a La Traviatu. Slovensko má vlastné špecifiká a tie je nutné rešpektovať. Spoločným menovateľom všetkých divadiel je snaha o umeleckú excelentnosť a o to sa musíme, pochopiteľne, dennodenne usilovať aj my. Jednou z najväčších slabín nášho divadla je dlhoročné nedostatočné a nesystémové financovanie zo strany štátu.
V tejto dobe sa mení život na celom svete – zmení sa aj divadlo?
Nemyslím si, že podstata divadla sa pandémiou zmení. Dosah pandémie je pochopiteľne extrémne negatívny a škody budeme cítiť ešte veľmi dlho, ale divadlo ostane divadlom a myslím si, že po skončení „doby covidovej“ bude jeho význam ešte väčší ako predtým. Ľudia začínajú chápať, že virtuálna zábava, ktorá je počas pandémie na vzostupe, nemôže nikdy nahradiť skutočný živý umelecký zážitok.
Aké problémy nemuseli riešiť riaditelia SND pred vami?
Pandémiu a všetky obmedzenia s ňou spojené.
Viete alebo tušíte, čím sa vaši predchodcovia – riaditelia SND – v rôznych etapách najviac zaoberali?
Nemám podrobné informácie, ale počas príprav na výberové konanie som sa rozprával s veľkým množstvom ľudí z divadelnej brandže a čiastočne som teda navnímal aj stratégie minulých vedení. Je zjavné, že každý vstupoval do SND s cieľom posunúť divadlo vpred a pozdvihnúť úroveň. Rovnako zjavné je, že determinujúcim faktorom pre každého riaditeľa SND je postoj a záujem zo strany ministerstva kultúry.
Aké nové ciele si dávate vo svojom projekte riadenia tejto inštitúcie, ktoré ste si nemuseli vymýšľať, ale postavila ich pred vás doba? Napríklad – ako na vás pôsobí dlhodobo prázdne divadlo? Nepadá už na vás aj depresia?
Moje prvé dva týždne som strávil v administratívnej časti divadla, ktorá počas tohto obdobia prekypovala životom. Hneď prvý deň v práci som dostal na stôl dva štátne audity, ktoré sa síce týkajú minulých rokov, ale riešenie zistení audítorov je logicky na nás. Súčasne prebieha finančná uzávierka, keďže môj nástup je spojený s novým fiškálnym rokom. No a k tomu si pridajte zmeny v organizačnej štruktúre, vymenovania nových riaditeľov, ktorých som predstavil vo svojej koncepcii, implementácia covidovej stratégie pre našich zamestnancov a príprava návratu umeleckej prevádzky. Divadlo žije, aj keď to divák nevidí. Depresia na mňa rozhodne nepadá, práve naopak, teším sa z tejto novej výzvy.
Na jednej z našich fotiek pred divadlom je za vami nápis Chýbate nám. Tušíte, koľko divákov si myslí to isté?
Návštevnosť SND sa v posledných rokoch pohybovala okolo 250-tisíc. Nemám zatiaľ k dispozícii podrobné štatistiky o počte unikátnych návštev, ale myslím si, že divadlo, a nielen to národné, chýba väčšine Slovákov.
Ste aj dobrý psychológ? Nebojíte sa toho divadelného prostredia, v ktorom je plno „veľkého ega“ a rivality? Máte skúsenosti v tomto smere?
Divadelné, respektíve umelecké prostredie je mi, pochopiteľne, veľmi blízke. Ego a rivalita k divadlu patria. Je to prirodzená súčasť umeleckého sveta.
Máte aj vy „umeleckú povahu“? Je výhodou, že ste vyštudovaný klarinetista, a teda nie ste „len“ manažér, ale máte predpoklady rozumieť aj umelcom?
Moje umelecké zázemie je určite výhodou. Neviem, či mám vyslovene umeleckú povahu, ale považujem sa za umelca, a to znamená, že viem premýšľať ako umelec a chápať svojich kolegov. Súčasne som aj manažér a viem vnímať aj tento rozmer divadla. Moja partnerka Adrianka mi dala prezývku „Pravítko“, pretože milujem poriadok a systém. Som hlboko presvedčený, že divadlo funguje správne iba vtedy, ak sú v rovnováhe umelecké aj manažérske princípy.
Foto: Zdenko Hanout
Ako ste sa vlastne dostali k manažovaniu? Na začiatku bol váš vybitý zub – považujete to za šťastný zvrat vo vašom osude alebo by ste sa k riadeniu a organizovaniu dostali aj tak?
Zlomený zub naštartoval dominový efekt, ktorý spôsobil, že som dnes generálny riaditeľ SND. To je irónia osudu. Myslím, že je zbytočné premýšľať nad tým, čo by bolo, keby… Ja takto nikdy nepremýšľam. Veci sú, aké sú.
Keď sme robili rozhovor pred piatimi rokmi, povedali ste o zháňaní zvučných mien na festival: „Žijeme v kapitalizme, sme súčasťou Európy, takže ja napíšem ponuku manažmentu a buď akceptujem cenu, alebo hľadáme cestu k dohode. Dnes už nie je problém dotiahnuť nikoho. Agentúry počujú na dve veci – reputáciu festivalu a aj keď to znie chladnokrvne – peniaze.“ Bude to platiť aj pri riadení SND?
Samozrejme. Trhové princípy platia nielen pri súkromných festivaloch. Naším cieľom však bude využívať primárne domácich umelcov. Hostia sú luxus, ktorý si budeme môcť dovoliť iba v občasných prípadoch. Kľúčom k úspechu bude vytvoriť pre našich kmeňových členov jednotlivých umeleckých súborov také podmienky, aby podávali najlepšie možné výkony, aby sme nemuseli siahať po externých umelcoch. Ale je pochopiteľné, že hosťujúci umelci sú neoddeliteľnou súčasťou každého divadla.
Foto: archív Viva Musica!
Kedy ste boli po prvý raz v divadle a na čom? Kedy v SND?
Tak na to si skutočne nespomínam. Môj starý otec bol inšpicientom v SND a otec členom orchestra Novej scény, takže do divadla som chodil od detstva. Ale ktorý konkrétny titul bol prvý, to neviem.
A ktoré predstavenie ste v SND videli naposledy? Pred piatimi rokmi ste si pochvaľovali Leni so Zdenou Studenkovou. Čo vás zaujalo teraz?
Naposledy som videl novú inscenáciu Aidy pod dirigentskou taktovkou Jaroslava Kyzlinka, bolo to na jeseň 2020. Považujem to za veľmi vydarenú inscenáciu, ktorá má veľký divácky potenciál.
Prečo máte rád divadlo? Alebo človek v takej funkcii by ho radšej ani nemal mať veľmi rád a riadiť ho len racionálne?
Divadlo je ako portál do iného sveta. Do lepšieho sveta. V divadle zabúdame na dennodenné starosti, odkladáme na chvíľku mobilné telefóny a odovzdávame svoju myseľ autorom a interpretom, vďaka ktorým počas niekoľkých hodín prežijeme niečo výnimočné. A keď je predstavenie naozaj kvalitné, tak zažijeme tú povestnú katarziu, ktorá má na nás povznášajúci a očisťujúci účinok.
Do akej miery ste sledovali aj priebežne repertoár SND a vôbec smerovanie našich divadiel? Je dosť pôvodnej tvorby? Je dosť predstavení pre deti? Beriete vlastné deti do divadla a čo sa im páči?
V posledných rokoch som repertoár SND vnímal, ale nepatrím medzi tých divákov, ktorí si pozrú každú novú inscenáciu. Pri dvoch malých deťoch a mojom objeme práce to nie je možné. Predstavenia sme si s Adriankou vyberali podľa odporúčaní ľudí, ktorých vkusu dôverujeme. Práca s mladým divákom je z môjho pohľadu nedostatočná a je to jednou z mojich priorít. Naše deti vnímajú divadelný svet ako normálnu súčasť ich života. Keď ráno odchádzam do práce, tak sa ma Ninko pýta, kedy sa vrátim z koncertu. Pre nich je moja práca koncert. Krásne, nie?
Foto: Pravda, Robert Hüttner
Je divadlo – či dokonca musí byť – aj obchod?
Hovorí sa, že Shakespeare bol vynikajúci obchodník… Hybnou silou kvalitného divadla určite nemôže byť zisk. Ten by mal byť iba prirodzenou súčasťou dobre fungujúceho divadla.
Poznáte divadlá aj v iných krajinách? Kde sa vám páčilo? A čo vás prekvapilo napríklad vo Francúzsku?
Hral som v mnohých divadlách vo svete. Medzi najsilnejšie zážitky patrilo moje účinkovanie v orchestroch v Bavorskej štátnej opere v Mníchove, Grand Theatre v Ženeve a Opere Monte Carlo. V čase mojej aktívnej hudobnej kariéry som však vnímal najmä hudobnú časť, svet tzv. orchestrálnej jamy. To, čo mali všetky tieto divadlá spoločné, bola fantastická úroveň orchestrov, všadeprítomná hrdosť členov orchestra na to, že sú súčasťou niečoho výnimočného, a fantastická organizácia.
Má sa chodiť do národného divadla v peknom oblečení alebo už na tom nezáleží? Aký ste vy typ? Máte plno smokingov a lakoviek?
Návšteva divadla je v mojom ponímaní sviatok. Pekne sa obliecť do SND považujem za absolútnu samozrejmosť. Pravdou je, že tak u nás, ako aj vo svete sa od tohto dobrého zvyku postupne upúšťa a v hľadiskách vídať čoraz častejšie divákov v rifliach a tričkách. Pod mojím vedením takýchto návštevníkov nebudeme nijako obmedzovať, je to kontraproduktívne. Výchova sa robí doma.
Má Slovensko rado svoje divadlo? Poznáte slovenských divákov aj z iných svojich činností?
Je to otázka uhla pohľadu. Kto je to Slovensko? Myslím, že väčšina občanov vníma SND pozitívne. Na zamyslenie je skôr vzťah k SND zo strany našich politických elít. Moja osobná skúsenosť bola formovaná najmä festivalom Viva Musica!, ktorý za posledných 16 rokov rástol najmä vďaka vrelému záujmu zo strany našich divákov.
A poznáte funkcionárov, ktorí majú na starosti kultúru? Dá sa s nimi rozumne hovoriť? Viete rokovať s úradmi? Ste diplomat?
Poznám sa s mnohými predstaviteľmi ministerstva kultúry, či už z minulosti, alebo z prítomnosti. A aktuálnym vedením sme, myslím, vykročili správnou nohou a náš dialóg je zatiaľ veľmi férový a konštruktívny. Nemám problém rokovať s úradníkmi. Je potrebné pochopiť ich spôsob uvažovania, ktorý je formovaný ich pracovným prostredím. Myslím, že som diplomat.
Nakoľko môže byť dnes divadlo sebestačné? Samostatné? Suverénne? Závisí to od riaditeľa?
SND nie je sebestačné, ale to ani nie je jeho úlohou. Sme štátnou príspevkovou organizáciou a tak sme takmer úplne závislí od štátu. Aj budovy, v ktorých hráme a vyrábame, sú iba v našej správe, patria ministerstvu kultúry. Výnosy zo vstupeniek posledné roky dosiahli zhruba 20 % rozpočtu. To je veľmi slušné číslo. Iba málo divadiel vo svete má vyššie vlastné výnosy.
Prečo je dôležité budovať u detí vzťah k umeniu odmalička?
Pretože to, čo sa v mladosti naučíš, v dospelosti akoby si našiel.
Vaša partnerka Adriana prezradila, že vo voľnom čase radi navštevujete múzeá ako Louvre či Orsay, aj so synom Jonáškom ste vraj boli v národnej galérii v Buenos Aires – kde vtedy ako malé dieťa síce prespal impresionistov, ale urobili ste si vtedy fotky s Rodinovými sochami, po ktorých sa „liepal“. Máte na múzeá a galérie čas aj teraz, keď už máte dve deti? Majú vzťah k umeniu?
Umenie je prirodzenou a neoddeliteľnou súčasťou nášho života. Naše detičky si to neuvedomujú, pretože sú konfrontované s umením od narodenia. Pokiaľ uvidíme, že sa u nich prejaví talent pre niektorú oblasť umenia, tak ho budeme s láskou rozvíjať. Ale netlačíme na pílu. Múza si vás musí nájsť sama.
Už dávno zdôrazňujete, že kultúra je nervový systém krajiny. V našom staršom rozhovore z leta 2011 zároveň pripomínate, že „kultúra nie je samozrejmosť. Je to privilégium, o ktoré treba bojovať“. Čo nám o vzťahu Slovákov ku kultúre prezradila pandémia? Bojujú za kultúru dosť? Vy by ste vedeli žiť bez hudby a divadla? Bol by váš život bez umenia chudobnejší?
Pandémia ukázala, aký je náš svet kultúry krehký. Najviac zasiahnutá je, pochopiteľne, oblasť živého umenia. Bez divákov fungovať nedokážeme. Oblasť štátnej kultúry trpí, ale neštátna kultúra doslova umiera. Pomoc zo strany štátu nie je dostatočná. Škody budú obrovské. Nebudú hneď viditeľné, pretože výsledok umenia je nehmotný. Ale z dlhodobého hľadiska budú škody na celej spoločnosti zásadné. Stále verím, že nie je neskoro a tá pomoc príde. Nechcem tento rozhovor končiť lacnou floskulou, ale život bez umenia si predstaviť neviem. A ak niekto tvrdí, že si to predstaviť vie, tak je mi ho ľúto.
Matej Drlička
Narodil sa 30. mája 1976 v Bratislave. Študoval hru na klarinete na Konzervatóriu v Bratislave, Duquesne University v Pittsburghu v USA, VŠMU v Bratislave a Conservatoire National de Nice vo Francúzsku. V roku 2001 vyhral prvé miesto na súťaži súčasnej hudby v Ríme (Concorso Internazionale de Valentino Bucchi) a tretie miesto na medzinárodnej klarinetovej súťaži v Seville (Dos Hermanas). Ako orchestrálny hráč účinkoval v takých prestížnych európskych orchestroch, akými sú Bavorská štátna opera v Mníchove, Orchestre de la Suisse Romande v Ženeve, Parížska opera, Orchestre National v Paríži, Orchestre de la Capitole v Toulouse, Orchestre Philharmonique de Monte Carlo a sedem rokov bol stabilným členom Orchestre de Cannes. V roku 2005 musel pre úraz skončiť s kariérou koncertného umelca a začal sa venovať manažmentu v oblasti hudby. V roku 2005 založil festival Viva Musica!
