Očaril ho organ, spieva v opere a zachraňuje históriu. Barytonista Daniel Čapkovič

Vlaňajší rok je za nami, a rozhodne nebol pre nikoho z nás rokom štandardným – aký bol pre vás osobne? Priniesol napriek všetkému aj niečo pozitívne?

Bol to naozaj ťažký rok, čo sa týka práce a udržania sa v speváckej kondícii. Akékoľvek koncertovanie, či účinkovanie bolo veľmi sporadické a tým aj vzácne. Odpremiéroval som v SND Rusalku a premiéra Verdiho Aidy prišla na rad až na konci septembra – hoci v pláne bola ešte v marci. Od marca sme zažívali prvú vlnu pandémie všetci spolu doma ako rodina a to bol takisto vzácny čas. Toto obdobie vtedy, či opäť znova pri ďalšom lockdowne hovorí o tom, že je požehnanie robiť to čo máme radi a treba si to vážiť.

Ak sa vrátime do vášho raného detstva a dávnym spomienkam – pochádzate z hudobnej rodiny? Hrali rodičia na nejaký nástroj alebo sa doma spievalo?

Nepochádzam z hudobnej rodiny a ani sa u nás nemuzicírovalo. Môj dedo ako modleník spieval často v kostole. A práve tam ma oslovil zvuk kráľovského hudobného nástroja – organa. Vždy som len čakal, kedy to po svätej omši „rozbalí“ organista naplno. V dedine nám chýbal vlastný organista a viacerí sme chodili z Kátloviec do Trnavy k Saleziánom na hodiny organu. No a vlastne cez hru na organ a spievanie v mládežníckej chrámovej skupine som sa dostal k štúdiu operného spevu.

Zrejme nie je veľa operných spevákov, ktorí hrajú na organe tak dobre ako vy. Mali ste svojho stáleho učiteľa alebo ste boli skôr samouk?

Vo všetkej úprimnosti musím povedať, že až taký frajer nie som, ako naznačujete … Zahrám mnoho piesní k bohoslužbám z Jednotného katolíckeho spevníka, či iných duchovných piesní, no to je asi všetko. Môj spevácky výkon je kvalitný, keď ma sprevádza profesionálny korepetítor. Ak sa sprevádzam sám, som obmedzený repertoárom, ktorý ako-tak zahrám a to už nie je celkom ono. Hrať na organ ma učil Adam Bajaník v reholi Saleziánov v Trnave, keď som bol na základnej škole. Páčil sa mi zvuk tohto nástroja.

Spevu ste sa začali venovať relatívne neskoro, až vo svojich sedemnástich rokoch. Čo bolo pre vás zásadným podnetom, že ste vykročili na hudobnú dráhu?

Spievanie v chrámovom spevokole a hra na organ boli asi tými pravými podnetmi. Chodil som súkromne na hodiny klavíra na ZUŠ, a jedného dňa,keď som prišiel na hodinu, prebiehali práve prijímacie pohovory. Ešte dnes vidím, ako tam prichádzali mamičky a babičky s deťmi či vnukmi a ja ako pomaly dospelák. Myslím, že som sa aj trocha hanbil stáť v tom istom rade. (smiech) Na jedných dverách bolo napísané klavír a na druhých spev. V klavíri som až taký dobrý nebol, so spevom to bolo výrazne lepšie. Vošiel som teda dnu a keďže mi nenapadla žiadna ľudová pieseň, zaspieval som pohotovo pieseň z Jednotného katolíckeho spevníka, ktorú poznáme ako pápežskú hymnu. Pani učiteľka vtedy povedala: zapíšeme vás do prípravky na konzervatórium.

Dôležitým krokom pred vykročením na operné pódiá sú pre každého mladého interpreta spevácke súťaže. Ste prirodzene súťaživý typ alebo boli súťaže pre vás skôr povinná jazda?

Spevácka súťaž je akýmsi overením si síl, či skúškou správnosti. Dáva možnosť konfrontácie a porovnania svojho speváckeho výkonu s inými spevákmi a je to aj istá výzva obstáť v konkurencii. Čo je však dôležitejšie, máte možnosť sa prezentovať a tak získať i cenné skúsenosti a kontakty. Často sa stane, že práve vďaka súťaži vás osloví na spoluprácu spevácka agentúra, či dostanete angažmán. Napríklad na súťaž do Karlových Varov som sa v čase štúdia chcel len ísť pozrieť ako sa spieva, a skutočne som netušil, že odídem ako víťaz. Okrem toho vždy v porotách bývajú aj významní a často slávni interpreti a spievať pre takéto publikum je veľkou výzvou.

Ktorá spevácka súťaž vo vás zanechala najväčší dojem?

Najviac si asi ako študent spevu spomínam práve na Karlove Vary. V porote bol vtedy aj Peter Dvorský, ktorý bol v tom čase ešte spevácky aktívny. Pamätám si, že okrem víťazstva a mimoriadnych cien nás spolu s Terkou Babjakovou pozvaní práve Peter Dvorský pozval na večeru. Bola to pre nás v podstate ďalšia cena. Súťaží som absolvoval,sa­mozrejme, viacej, niektoré viac, iné menej významné. Raz som ako cenu vyhral účinkovanie so Slovenskou filharmóniou. Spomínam na to doteraz s úsmevom ako na kuriozitu, so Slovenskou filharmóniou som účinkoval už predtým a tak mi vtedajší šéf povedal: "Ale veď vy ste s nami už účinkovali…“ Cenu som tak vlastne nikdy nedostal…

V tom čase mi súťaže, bohužiaľ, okrem daných cien a víťazstiev, reálne šance na javisku nepriniesli a to bola možno škoda. Teraz sa na to tak pozerám s odstupom času.

V roku 2017 vám dokonca Literárny fond odovzdal výročnú cenu za postavu Mefista v Berliozovom Faustovom prekliatí. S rovnakým titulom ste účinkovali i v Teatro dell’Opera di Roma. Údajne ale nepohrdnete ani ľahšou múzou.

Áno, cenu som dostal za stvárnenie Mefista vo Faustovom prekliatí u nás, v Slovenskom národnom divadle, neskôr som koncertne tento titul spieval v Národním divadle v Prahe. No a práve v Prahe vznikol začiatok spolupráce s Teatro dell'Opera di Roma. V Ríme som bol síce len coverom, teda sólistom pripraveným na záskok Mephista, no dvojmesačná spolupráca s dirigentom ako Daniele Gatti, či režisérom ako Damiano Michieletto vo vás zanechajú len tie najlepšie skúsenosti.

Veľmi si od Literárneho fondu vážim aj posledné ocenenie z roku 2019, výročnú cenu v oblasti divadla za postavu Rodriga vo Verdiho opere Don Carlos.

S operetou či muzikálom som sa často stretol pri rozličných koncertoch a eventoch. Často som spieval napríklad duet z Fantóma opery, či duet z muzikálu Dracula. Aj iný projekt ako opera je pre mňa výzvou. Nebál som sa spievať iný repertoír, ani "Čo má prísť, príde“ so Zuzanou Smatanovou. Tak to bolo vždy pri spolupráci s Art Music Orchestra, či pri nahrávke piesní s ľudovou hudobnou tematikou ako CD Muzika Heskovci, či CD Rinaldove odkazy, alebo vianočné CD Ľubice Čekovskej.

O opere sa často hovorí, že je žánrom pre horných desaťtisíc. Má opera u nás čo ponúknuť širokej verejnosti alebo je len pre hudobných gurmánov a kritikov?

Opera má vždy čo ponúknuť, každému bez rozdielu. Iste sa s ňou spájajú aj hudobní gurmáni a kritici a často i tí, ktorí sa možno vidia medzi tými, ako hovoríte "hornými desaťtisícmi.“ Nielen opera, ale klasika ako taká je pre mnohých obyčajných ľudí dosť veľkou neznámou. A práve preto je dôležitá forma, akou sa toto umenie podáva, vychádzam z vlastnej skúsenosti. Niekoľko ročníkov som spolupracoval na projekte "Spev nás spája“ v Jaslovských Bohuniciach. Mal to byť formát na jeden večer v rámci hudobného kultúrneho leta v amfiteátri, kde chceli vyplniť chýbajúcu "klasiku.“ No a keďže som bol pri vzniku názvu, zhodli sme sa práve na motte a názve „spev nás spája.“ Vzhľadom na miesto konania a publikum sme veľmi citlivo pristupovali k výberu interpretov. Nebáli sme sa v jeden večer mať na javisku hoci i čiastočné spojenie operného spevu a populárnej muziky. Aby som to správne priblížil, niečo ako Pavarotti a priatelia – i keď celkom vzorom nám to nebolo. Za niekoľko uplynulých ročníkov mali možnosť diváci počuť mnoho mojich kolegov z Opery SND, napríklad Petra Mikuláša a iných, ale aj spomínaného Petra Dvorského. Na dvoch ročníkoch účinkoval dokonca orchester Slovenskej filharmónie.

Spomínam to len preto, lebo po koncerte ma zvykli osloviť niektorí diváci, aby som im odporučil niečo, na čo by mohli ísť do Opery SND. "Viete, my sme tam ešte nikdy neboli,“ povedali často so zahanbením. No a práve mnohí z týchto ľudí začali navštevovať divadlo pravidelne.

Mnohí z bežných ľudí si totiž myslia, že opera nie je nič pre nich. Je to taký vžitý predsudok a pokiaľ nedostanú priamy podnet zo svojho blízkeho okolia, tak sa nič nezmení. Ja sám som bol teda tým podnetom, že som niekoho zo svojich kamarátov z iných oblastí spoločenského života pozval do Opery SND či na koncert.

Sú operné produkcie na Slovensku porovnateľné so svetovými inscenáciami? V čom sme úspešní a v čom zaostávame?

Myslím, že nám na Slovensku chýba to, že napriek svojim kvalitám, ktoré v speváckom ansámbli nesporne máme, nemáme možnosť na našich materských scénach spolupracovať s takými inscenačnými tímami, ktoré by z nás dostali, to čo v nás nesporne je. Ak na druhej strane spomeniem to materiálne, tak sa priznám, že mi je nesmierne ľúto, keď vidím našu stále nezrekonštruovanú historickú budovu SND, či novú budovu SND vo svojich stále väčších pretrvávajúcich technických problémoch. Pri tom sa stačí ísť pozrieť do Prahy na obnovenú budovu Štátnej opery, alebo do Brna, kde Janáčkove divadlo tiež prebehlo rekonštrukciou. V Ostrave majú skvelú scénu i prevádzkovú budovu a moderné priestory divadelných dielní už dávnejšie. Keď vidím, že divadlo má dokonca svoju jedáleň, či moderné ubytovacie kapacity pre účinkujúcich, tak sa pýtam, prečo sme tak pozadu s jubilujúcim storočným Slovenským národným divadlom, kde aj ja tvorím istý kamienok umeleckej mozaiky. Je to asi o národe a mrzí ma, že my si to svoje Národné divadlo akosi nevieme udržať. Iste, je to aj otázka možností tých, ktorí nás finančne zriaďujú a spravujú, no bojím sa, že i to zriaďovanie svedčí o kultúrnom povedomí.

Pochádzate z okolia Trnavy, rovnako ako basista Štefan Kocán a barytonista Pavol Remenár alebo aj sopranistka predchádzajúcej generácie Štefánia Hulmanová. Vy ste vraj objavili ďalšie, takmer zabudnuté meno barytonistu pochádzajúceho práve z Hornej Krupej.

Je to naozaj celkom zaujímavé, že práve traja aktuálne pôsobiaci speváci sme z jedného kúta Trnavského kraja. Štefan Kocán a Pavol Remenár sú rodáci z Dolného Dubového a ja pochádzam z Kátloviec, ktoré sú od Dubového dva kilometre. Zo žartu si hovoríme, že sme takí "atómoví chlapci.“ (smiech) Neviem, či za to môžu práve neďaleké Jaslovské Bohunice, že sme traja aktuálni operní speváci z takého malého priestoru, no vďakabohu, že sme. Všetci sme mali aj podobné skúsenosti ako organisti. Vlani v auguste bolo päť rokov, čo som sa s rodinou presťahoval na svoju dedovizeň do Hornej Krupej, odkiaľ pochádzala moja mama a pradedo tam bol richtárom.

No a práve pred rokom v januári som dostal obrazovú SMS správu od pani profesorky Blahovej so životopisom speváka basbarytonistu menom Desider Zádor, ktorý sa narodil v roku 1873 v Hornej Krupej. Znamená to, že to bol rovesník môjho prapradeda. Už v ten istý večer sa mi podarilo zistiť, že existujú i zvukové nahrávky a že Desider Zádor bol častým speváckym partnerom Emy Destinovej na javisku v čase jej berlínskeho angažmán. V roku 1908 nahrali dokonca spolu v Berlíne v nemčine Fausta a Margarétu. Zádor spieval v Prahe, Brne, Berlíne, Mníchove, Londýne, Miláne, Bruseli, Zürichu, vo Viedni, ale aj vo vtedajšom mestskom divadle v Bratislave. Hral dokonca v dvoch nemých filmoch, bol aj riaditeľom opery v Budapešti za pohnutého obdobia Sovietskej republiky.

Chce to podrobný výskum, no s plným vedomím môžem povedať, že sme objavili veľkú osobnosť, ktorá sa narodila v malej dedinke Horná Krupá. Je neuveriteľné, že ide práve o operného speváka. Je to istým spôsobom osud a ja cítim zodpovednosť za to, aby som pomohol jeho tajomstvo odhaliť. Keby som sa nepresťahoval do Krupej, nikdy by som sa o jeho živote nedozvedel. Za ten rok sa nám konečne podarilo nájsť v Štátnom archíve v Bratislave jeho meno v matrike a získať z Ameriky jeho fotografiu s originálnym podpisom. Vrátil sa tak obrazne do Hornej Krupej a ja by som veľmi rád za pomoci pána starostu a celého obecného zastupiteľstva urobil niečo pre to, aby sa jeho meno dostalo do povedomia a histórie obce. Nie teraz sa točí svet s nami a okolo nás, keď sme tu, bolo to tak aj vtedy, keď sme tu neboli, boli tu iní talentovaní umelci a verte, že málo z nich sa pamätáme.

Ako vyzerajú vaše pracovné aktivity začiatkom roku 2021, na aké produkcie či úlohy sa pripravujete?

Koncom kalendárneho roka mi prišla ponuka na Toscu z Národního divadla moravskoslezského z Ostravy. V tomto čase pridlhého kultúrneho ticha som sa dal zlákať na postavu Scarpiu. Je to pre mňa výzva a dúfam, že sa nám podarí inscenáciu v plnom zdraví odpremiérovať a to 13. a 15. februára 2021.

Spomínam si na poslednú Toscu v réžii Miroslava Fischera v SND pod taktovkou Ondreja Lenárda, kde Cavaradossiho spieval Peter Dvorský. Ja som bol vtedy študent spevu na Konzervatóriu v Bratislave, účinkoval som v komparze a „strieľal“ v popravčej čate práve na Petra Dvorského. A dnes spievam z jeho klavírneho výťahu, ktorý som dostal od maestra osobne. Uznajte, je to dar a výzva zároveň. Veľmi si to od maestra vážim a ďakujem Bohu za túto príležitosť v tejto ťažkej dobe.

**Premiéru inscenácia Tosca z Opery Národného divadla moravskoslezského v Ostrave s Danielom Čapkovičom v úlohe Scarpiu uvedie TV Noe v dvoch termínoch. V sobotu 13. februára o 19. hodine naživo v televízii alebo prostredníctvom internetu na kanáli youtube

V pondelok 15. februára 2021 môžete predstavenie sledovať tu. Réžia Jiří Nekvasil, diriguje Marek Šedivý. Opera sa vysiela v talianskom origináli s českými titulkami.**