Sopranistka Slávka Zamečníková rada kraľuje sama sebe

Spevácku dráhu sopranistky Slávky Zámečníkovej odštartovalo víťazstvo na medzinárodných vokálnych súťažiach – súťaží Antonína Dvořáka v roku 2016 v Karlových Varoch a o rok neskôr na 22. ročníku súťaže Mikuláša Schneidera-Trnavského. Ešte predtým vyhrala Medzinárodnú súťaž Imricha Godina vo Vrábľoch (2015) a Súťaž slovenských konzervatórií (2013), kde získala špeciálne ocenenie Hudobného fondu. Jeden z najväčších talentov európskeho vokálneho umenia, sopranistka Slávka Zámečníková o svojich začiatkoch, súťažiach a osobnostiach, ktoré ju formovali.

U umelcov je jedným z dôležitých okamihov v ich živote prvý moment, v ktorom sa stretli s umením, vo vašom prípade so spevom. Aké boli vaše hudobné začiatky?

Spievala som, odkedy si pamätám, úplne od malička. Začala som ešte v škôlke a už si ani neviem predstaviť život bez hudby. Môj prvý väčší umelecký zážitok, a hneď operný, bola moja prvá návšteva v Slovenskom národnom divadle v Bratislave. Bola to Smetanova Predaná nevesta a spievala známa mojej učiteľky spevu, Petra Záhumenská. Neskutočne ma to ohúrilo a nadchlo, bol to veľmi silný zážitok. Prvá opera, ktorú som videla, mala som, myslím, 16 rokov. Toto bol ten silný moment, kedy som sa rozhodla, že chcem na javisku stáť aj ja a dokázať vytvoriť niečo tak hlboké a výnimočné.

Pestovala sa láska k hudba a spevu vo vašej rodine od vašich detských rokov? Aké bolo vaše rodinné zázemie, pochádzate z hudobnej rodiny alebo takpovediac ste u vás doma hudobný solitér?

Som trochu čierna ovca rodiny (smiech). U nás doma nikto nespieva, ani nehrá na hudobnom nástroji. Pokiaľ viem, moja stará mama aj prastarí rodičia veľmi pekne spievali, ale v tej dobe skôr pásli ovce na poliach, aby uživili rodinu, než aby študovali spev v umeleckej škole. Doma som nemala príklad a ani ma k tomu rodičia vyslovene neviedli, no mala som veľké šťastie, že mi nikdy v ničom nebránili. Videli, že ma to baví a veľmi ma podporovali. Prihlásili ma do základnej umeleckej školy už keď som mala šesť rokov. Bola som v podstate samostatné dieťa, nemuseli ma do ničoho nútiť ani mi vravieť, aby som šla cvičiť. Na konci roka si maximálne pozreli vysvedčenie. Na koncertoch nikdy nechýbali a to ma veľmi podporovalo.

Vaša hudobná dráha nebola celkom priama: ZUŠ, konzervatórium, univerzita. Viem, že ste študovali na gymnáziu a štúdium ste kvôli hudbe na niekoľko rokov prerušili.

Áno, vtedy som navštívila SND v Bratislave a rozhodla som sa, že gymnázium asi nebude presne to, v čom sa vidím. Vždy som chcela byť lekárkou, lákalo ma mať skôr intelektuálnu profesiu (smiech). Neskôr som vyhrala niekoľko speváckych súťaží a tak som si povedala, že to asi s mojím spevom nie je celkom na zahodenie. Spev ma veľmi napĺňal, bol súčasťou môjho života po celý čas. Aj keď som chodila na gymnázium, stále som spievala. Neodvážila som sa však dúfať, že to raz môže byť moja profesia. Ľudia v mojom okolí boli totiž skôr neumelecky zameraní, takže som nemala s čím porovnávať.

Takže aj tá skutočnosť, že rodičia na vás netlačili, prispela nakoniec k vašej úspešnej hudobnej kariére.

Určite áno. Som skôr samostatný človek a rada rozhodujem o svojom živote. Či už sama kontrolujem svoj spev alebo si všetko sama plánujem. Takto mi to vždy vyhovovalo a nemala som pocit, že ma niekto do niečoho tlačí. Možno ak by som žila v hudobníckej rodine, bol by to oveľa väčší tlak a očakávania od okolia by boli oveľa väčšie.

V živote každého umelca a najmä speváka sú osobnosti, na ktoré nikdy nikdy nezabúda, rodičia aj hudobní pedagógovia. Kto vás najviac spevácky ovplyvnil?

Odkedy som začala spievať v základnej umeleckej škole, bola mojou učiteľkou Simoneta Adamková. Bola mojím vzorom už od malého dieťaťa, fascinovalo ma, aká bola všestranná. Keď som videla, aká je pre spev zanietená, veľmi ma to v tom ranom veku inšpirovalo. Keď neskôr odišla na materskú dovolenku, sústredila som sa viac-menej na klasické štúdium na gymnáziu. Keď sa vrátila, priviedla ma k myšlienke študovať na konzervatóriu.

Ďalšou dôležitou pedagogičkou bola moja profesorka na konzervatóriu, Božena Ferancová, ktorá ma výborne pripravila na prijímačky do Berlína a na mnohé spevácke súťaže, takže som si pomaly vybudovala nevyhnutné „spevácke sebavedomie“.

Mojou súčasnou pedagogičkou je profesorka z Berlína, Anna Samuil a mojím klaviristom jej manžel Matthias. Sme často v kontakte, aj keď momentálne bývam vo Viedni a do Berlína veľmi necestujem. Keď treba, pracujeme on-line, čo počas pandémie už nie je nič nezvyčajné. Ak uvážime, že pedagóg a spevák si musia rozumieť nielen odborne, ale aj ľudsky, iste môžeme povedať, že je táto umelecká symbióza v niečom špecifická.

V mladšom veku je pedagóg pre speváka ako ďalší rodič. Študent mu dôveruje a očakáva, že ho niekam posunie, je to veľká zodpovednosť. Ak spevák v mladšom veku nemá šťastie na pedagóga, môže to mať celoživotné následky. Hlas totiž rastie spolu s človekom, a ak si osvojí nesprávne návyky, veľmi ťažko sa odstraňujú. Osobne som mala šťastie a s mojimi profesorkami mám tie najlepšie skúsenosti.

Pre spevákov opery, a samozrejme aj iných žánrov, sú dôležitým porovnávacím faktorom spevácke súťaže. Ako posúva toto súperenie interpretov?

Hoci som odspievala už niekoľko súťaží, nikdy som nevnímala, že chcem s ostatnými kolegami súťažiť. Chcela som súťažiť hlavne sama so sebou, chcela som vidieť, čo dokážem. Čo zvládnem alebo nezvládnem pod stresom, aby som neskôr bola pripravená na akúkoľvek situáciu. Mám veľmi rada adrenalín, čo je v tejto profesii veľké plus. Súťaže mi teda dali veľmi veľa a užívala som si ich, hoci to bol, samozrejme, obrovský stres. Nikdy som však nešla na žiadnu z nich s vidinou víťazstva. Chcela som podať najlepší výkon, aký som v tej chvíli dokázala a to bolo pre mňa prioritou.

Jedna zo súťaží, ktorá rezonuje v umeleckých kruhoch je Medzinárodná spevácku súťaž Mikuláša Schneidera-Trnavského, ktorá bola po sedemročnej prestávke obnovená v roku 2017, a jej 22. ročník ste vyhrali práve vy. Ako vás ovplyvnila?

Ešte ako študentka som chodila na túto súťaž počúvať a obdivovať starších spevákov. Človek si ani neuvedomí, ako sa za pár rokov môže posunúť a na súťažnom pódiu stojí on sám. Bolo pre mňa veľkou cťou, že mi bolo dopriate toľké uznanie, obzvlášť doma na Slovensku. Také niečo pre speváka veľa znamená, hlavne keď som už vtedy pár rokov pôsobila v zahraničí.

Vo svojej kariére ste účinkovali, okrem iného, na javiskách troch štátnych opier – v Berlíne, vo Wiesbadene, a momentálne ste v angažmáne vo Viedenskej štátnej opere. Aké operné domy vás lákajú, v ktorých by ste chceli vystúpiť?

Nikdy som veľmi nerozmýšľala, kde by som chcela spievať. Vždy som chcela spolupracovať s ľuďmi, ktorí hudbu milujú, sú profesionáli a od ktorých sa môžem niečo nové naučiť. Či už sú to známi dirigenti, alebo kolegovia, ktorí si na javisku prežili kus života. Som typ, ktorý má rád kolektívnu prácu takže táto profesia je pre mňa vyslovene požehnaním. Každý by chcel, samozrejme, spievať v La Scale alebo Metropolitnej opere, ale na to sa nesústreďujem. Nikdy som to nevnímala tak, že sa už neviem dočkať, kedy konečne budem spievať na úplnej špičke. Všetko má svoj čas a tak sa sústreďujem skôr na krátkodobé ciele. Dôležité je, čo sa deje teraz a dôležité je to robiť dôsledne a užívať si to. Pre mňa bola vždy dôležitá prítomnosť.

Premýšľali ste aj nad pedagogickou činnosťou?

Väčšinou som zaneprázdnená v divadle a nemala som čas sa s tým zapodievať. Sledujem však, že niektorí moji kolegovia začali učiť, aj kvôli pandémii a obmedzeniam v kultúre, každý chce ďalej pracovať. Učeniu sa nebránim, možno sa do toho kvôli pandémii takisto pustím skôr než som si myslela. Zatiaľ sa však teším, že vo Viedni naďalej fungujeme a môžem sa venovať novým rolám.

Aký bude rok 2021, aké operné úlohy vás čakajú, aké koncertné vystúpenia máte, napriek obmedzeniam v pláne?

Blíži sa premiéra Carmen, ktorú budeme hrať v nedeľu 21.2. bez publika a v priamom prenose rakúskej televízie ORF. Predstavím sa po prvýkrát v úlohe Frasquity po boku nezameniteľnej Carmen, Anity Rachvelischvili a Dona Josého, Piotra Beczału. Ďalej ma čaká premiéra Monteverdiho Korunovácie Poppei, kde sa predstavím v hlavnej úlohe pod taktovkou Pabla Heras-Casado. Bude to tiež môj debut a pevne verím, že hrať budeme už nielen pre televíznych divákov, ale aj pre skutočné publikum.

V menšej úlohe Blumenmädchen sa predstavím v premiére Wagnerovho Parsifala po boku Jonasa Kaufmanna a pod taktovkou Philippa Jordana. Čakalo ma ešte zopár ďalších rolí v operách, ktoré sú už v repertoári Viedenskej štátnej opery, ale kvôli pandémii zo sezóny zrejme úplne vypadnú. Mimo Viedne debutujem tiež s Orffovou Carminou buranou v pražskom Dome umenia v júni tohto roku.

Zaujímavosť: Premiéra Bizetovej opery Carmen sa uskutočnila pred 146 rokmi v Paríži a pre neúspech ju po pár predstaveniach prestali hrať.

Slovenský komorný orchester pod vedením dirigenta a huslistu Ewalda Danela, spevácky zbor Lúčnica (pripravila umelecká vedúca súboru a zbormajsterka Elena Matušová) a sólistka Viedenskej štátnej opery Slávka Zámečníková ponúkli v tretiu adventnú nedeľu 2020 nádherný zážitok nielen divákom v sále Reduty, ale aj pri obrazovkách doma prostredníctvom online streamu. Na programe boli skladby od Johanna Sebastiana Bacha / Charlesa Gounoda (Meditácia na Prelúdium . 1 C dur, BWV 846), Franza Schuberta (Ave Maria, D. 839) a Mikuláša Schneidera-Trnavského (Ave Maria in B) a vrcholom večera oslavný Magnificat pre soprán, miešaný zbor a komorný orchester od Johna Ruttera. Záznam z adventného koncertu Slovenskej filharmónie z 13. 12. 2020 je možné sledovať tu.