Foto: Robert Hüttner
Najbližším podujatím je cyklus ukážok z divadelných hier slovenských dramatikov s ekologickou tematikou, už v sobotu 27. februára o 20. hodine v podaní hercov Anny Šiškovej, Táňe Pauhofovej, Rebeky Polákovej, Henriety Mičkovicovej, Martina Hubu, Mateja Landla, Alexandra Bártu, Daniela Fischera a ďalších na facebooku inštitútu aj na youtube kanáli Divadelného ústavu.
Ďalšie ukážky z cyklu Green drama nasledujú 6. a 13. marca, potom 20. a 27. marca.
Za tri večery 15 hier
„Projekt Green Drama je dielom Divadelného ústavu Bratislava, my sme mu dali iba nový formát – Mesiac so slovenskou drámou, pretože v marci je Svetový deň divadla,“ približuje Ľubica Krénová, riaditeľka Slovenského inštitútu v Prahe.
Chceli upútať pozornosť hlavne českých divadelných dramaturgov, aby texty v budúcnosti prípadne inscenovali. Počas troch večerov Slovenský inštitút predstaví pätnásť hier od pätnástich autorov a Mesiac so slovenskou drámou uzavrie diskusia so slovenskými teatrológmi.
Súčasťou každého kultúrneho národa je dnes ekologické myslenie, ekologické návyky a samozrejmá ohľaduplnosť k podmienkam pre život nasledujúcich generácií. Skutočnosť, že sa týchto tém zhostilo toľko autorov, je podľa Krénovej signálom o dôležitosti ekologického myslenia na Slovensku.
Je to možno prekvapujúce, ale podľa jej slov práve toto podujatie priam ťaží z exilu v on-line priestore. „Už v tejto chvíli očakávam, že sledovanosť môže byť vyššia, než by umožňovalo podujatie naživo, a to nielen z radov divadelníkov,“ hovorí Krénová.
Virtuálni diváci sa stretnú s etablovanými dramatikmi, ale aj s nádejnými neznámymi autormi, na ukážku zopár tipov: Stručná história spaľovní od Pavla Weissa, Upgrade Jules Verne od Kamila Žišku, Zlatá horúčka od Petra Janků, V reči stromu od Doda Gombára, či Temní turisti od Marka Godoviča.
„Fakt, že ukážky textov načítali špičkoví slovenskí herci, je pridanou hodnotou. Ako mi napísala diváčka z Čiech, divadlo je klenotom slovenskej kultúry a nemalú zásluhu na tom majú práve slovenskí herci. Aj v tomto prípade môžu pridať textom na ich dôležitosti a presvedčivosti,“ hovorí riaditeľka inštitútu.
Ľubica Krénová je ako divadelníčka zvyknutá na „odčítavanie“ výkonu z reči tela – mimiky a gest, naživo. Nie je teda veľkým fanúšikom „virtuálneho zdieľania“, vnímavosť určitých druhov umenia bez priameho kontaktu sa jej vidí povrchnejšia a tak časom môže urobiť povrchnejšími aj nás. Na druhej strane vie, že nevyhnutný exil v on-line priestore môže mať širší kultúrny dosah.
„Vytvorili sme on-line podujatie v spolupráci s Literárnym informačným centrom pri príležitosti životného jubilea spisovateľa Dušana Dušeka. Mohli si to pozrieť diváci v Prahe, v Bratislave, ale aj v Londýne. Mali sme vyše sedemsto sledovateľov, ktorí by sa do jednej sály nevošli. To je jednoznačne úspech!“ pochvaľuje si riaditeľka Slovenského inštitútu v Prahe.
Čechov ešte baví slovenčina
Ďalším príkladom je projekt čítania slovenských rozprávok v podaní herca Roberta Rotha. Inštitút chce nimi osloviť mladých Slovákov žijúcich v Čechách, ktorí tam študovali a založili si rodiny. Slovenské rozprávky napokon zaujali aj Český rozhlas.
„Dokonca aj ja osobne som dostala veľa e-mailov od Čechov, ktorí čítali moje knihy vrátane poslednej o hercovi a režisérovi Martinovi Hubovi. Pre mňa z toho vyplývajú dve pozitívne posolstvá – že sa v Čechách stále zaujímajú o slovenské umenie a kultúru a že ešte stále existuje generácia, ktorá číta v slovenčine,“ vyhlasuje Ľubica Krénová.
Foto: Ľuboš Pilc
Fungujú však kultúrne väzby a spolupráce medzi Českom a Slovenskom aj v časoch, keď kultúra všade trpí? Riaditeľka Slovenského inštitútu v Prahe je presvedčená, že áno.
„V Čechách sú zatvorené divadlá, galérie, múzeá, koncertné sály takmer nepretržite od októbra. Dôkazom, že o slovenské umenie a kultúru je naďalej záujem, sú práve naše virtuálne navštevované on-line podujatia,“ hodnotí.
Na druhej strane priznáva aj spoluprácu, ktorá nevyšla. Keď chceli pripomenúť dielo Umberta Eca, talianskeho spisovateľa a európskeho mysliteľa 20. storočia, prostredníctvom webináru prekladateľov, ukázalo sa, že jeho žijúci prekladatelia sú zväčša staršie ročníky narodenia a do podujatia on-line sa už nedokážu zapojiť.
Vzácnou výnimkou je prekladateľ a bývalý diplomat Stanislav Vallo, ktorý mal na webinári reprezentovať Slovensko, žiaľ, podujatia sa museli vzdať.
"Aj táto skúsenosť potvrdzuje, že súčasnú situáciu treba vnímať aj ako výzvu v zdokonaľovaní sa v digitálnej a pomaly už ,základnej gramotnosti‘ 21. storočia, povzdychne si riaditeľka inštitútu. A prečo práve Eco? Máme vynikajúceho prekladateľa a ponúkla sa možnosť konfrontácie prekladateľských skúseností pri príležitosti 5. výročia úmrtia spisovateľa.
Eco navyše dokázal s otvorenou mysľou upgradovať klasické estetické kategórie aj pre potreby 21. storočia a vedel nemilosrdne definovať gýč. Jeho literárno-estetický odkaz je pre kultúrnu identitu Európy viac než aktuálny," vraví Ľubica Krénová.
Už teraz však Slovenský inštitút v Prahe chystá nový cyklus Slovenské „ateliéry duše“ v Česku, na ktorý by, nebyť pandemickej situácie, nemal kapacitu.
„Chceme predstaviť Slovákov žijúcich v Čechách, ktorí svojimi neprehliadnuteľnými výsledkami obohacujú krajinu, v ktorej pôsobia, no zároveň prispievajú k pozitívnemu obrazu Slovenska ako krajiny nezameniteľných osobností,“ pozýva riaditeľka Slovenského inštitútu v Prahe.
Voľný cyklus znamená nielen rôznosť profesií, v ktorých aktéri pôsobia, ale aj odlišnosť formy: raz ide o krátky klasický dokument, inokedy o určitú „spoveď“ na kameru vlastného počítača. Jednoducho, čo momentálna situácia dovolí.
Na úvod inštitút priblíži portrét medzinárodne uznávanej opernej speváčky, sopranistky Simony Houda Šaturovej, ktorá začala žiť v Čechách presne pred tridsiatimi rokmi. Neskôr diváci spoznajú riaditeľa Psychiatrickej kliniky v Bohniciach Martina Hollého či niekoľkých mladých vizuálnych umelcov.
