Aj divadlo má sieň slávy

Divadelný ústav oslavuje šesťdesiatku, poďme sa obzrieť na začiatok, ako vznikal? Jeho základy vraj položila pani Husáková-Lokvencová, ako to vtedy bolo?

Myšlienka založenia samostatného múzea divadelníctva sa sporadicky objavovala už od 40. rokov minulého storočia, začiatky Divadelného ústavu treba hľadať na pôde Slovenského múzea, dnešného Slovenského národného múzea, kde v 50. rokoch vznikol návrh na vytvorenie tzv. divadelného oboru. Jeho práca sa mala sústreďovať na zber múzejných artefaktov a archívneho dokumentačného materiálu. Iniciatívu podporilo Povereníctvo školstva, vied a umení a k 1. marcu 1953 založilo tzv. Divadelné oddelenie.

V tom čase, po nútenom odchode z Novej scény, pracovala v múzeu aj Magda Husáková-Lokvencová a prirodzene sa jej činnosť presmerovala do novovzniknutého oddelenia. S veľkým zanietením začala budovať fondy a zbierky, ktoré sa stali základom neskoršieho už samostatného Divadelného ústavu. Husáková-Lokvencová vyzývala vtedajšie divadlá na Slovensku, aby vzácny dokumentačný materiál, archiválie ale aj predmety múzejnej hodnoty „odkladali“ do depozitu Divadelného oddelenia a zároveň začala mapovať a dokumentovať aj premiéry. Bolo to mimoriadne významné a uvedomelé gesto.

Po jej odchode nastalo isté prázdno, až do roku 1957, keď na pozíciu vedúceho prijali divadelného historika Andreja Smolinského a on rozvinul aktivity v smere spolupráce s pražským Divadelným ústavom. Po búrlivých debatách sa v roku 1961 uskutočnila delimitácia a vnikla slovenská pobočka Divadelného ústavu, ktorá sa v roku 1969 osamostatnila. Toto sú teda úplné začiatky našej inštitúcie. Celé jej nasledujúce obdobie je samozrejme spojené so vzostupmi a pádmi, ktoré častokrát priam kopírovali kultúrno-politickú atmosféru v krajine.

Našťastie, vždy sa v inštitúcii objavili osobnosti, ktorých vzdelanie a kultúrny nadhľad vysoko prevyšovali dobu a jej mantinely (na začiatku Ladislav Lajcha, Gizela Mačugová, Nelly Štúrová, Stanislav Vrbka, Jaroslav Blaho, Ján Jaborník a neskôr celá plejáda ďalších odborníkov). Mám pocit, že Divadelný ústav vždy vyhľadával len tie najvýznamnejšie mená divadelných teoretikov, historikov, kritikov, ktorí prispeli k jeho postupnému formovaniu a rastu. Pre každú inštitúciu je najdôležitejším gestom zvoliť správne a kvalitné odborné tímy, interných a externých spolupracovníkov. O to sa usilujeme aj dnes a sledujeme pritom rozvoj technológií, aby naše služby spĺňali najvyššie kritériá.

Divadlo je prchavé umenie, s poslednou oponou sa sila okamihu stráca. Dá sa vôbec zaznamenať? Ako sa vlastne uchováva divadelná minulosť?

Scénické umenie je krehké z každého uhla pohľadu. Je intímnou výpoveďou umeleckého tímu a divadelníci idú deň čo deň „s kožou na trh“. Predkladajú svoj kumšt divákovi, konfrontujú sa s jeho priamou reakciou. Každé predstavenie je originál. V tom je jeho hodnota. Čiže primárne uchovanie, alebo zaznamenanie divadelnej udalosti je v našej pamäti, prostredníctvom našich emócií. To je niečo, čo má trvalú a neopísateľnú hodnotu pre rast osobnosti, jej formovanie. A naša inštitúcia je tu ako „pomocná ruka“, inkubátor, ktorý predĺži divadlu život tým, že zoskupí všetky dostupné stopy a artefakty, poukladá ich na správne miesta, popíše, prehodnotí, alebo prepíše do digitálnej podoby a uchová pre ďalšie generácie odborníkov ale aj širokú verejnosť. Je to precízna a zodpovedná práca. Ale je tu stále aj motivačný faktor. Snažíme sa byť slovenskému divadlu nielen partnerom, ale aj inšpirátorom, upozorňujeme na nové trendy, často iniciujeme nové projekty.

Čo sa nachádza vo vašich zbierkach?

Najúplnejšia definícia našich súčasných aktivít by sa dala zhrnúť do nasledujúcej vety: Divadelný ústav je zbierkotvornou, dokumentačnou, archivačnou, knižničnou, múzejnou, vedecko-výskumnou, koncepčnou, edičnou, kultúrno-vzdelávacou, konzultačnou, informačno-prezentačnou a propagačnou inštitúciou s celoslovenskou pôsobnosťou v oblasti profesionálnej divadelnej kultúry na území Slovenskej republiky a smerom do zahraničia. Je to úplné vyabstrahovanie našich činností, ale samozrejme žiadna definícia nedokáže presne popísať dynamiku každodennej činnosti. Veď napokon hovoríme o divadle, o živom umení, o kultúre, ktoré nie je možné definovať raz a navždy. Z tohto dôvodu sa Divadelný ústav neustále transformuje, modernizuje, aby dokázal držať krok s dynamickou dobou. Jadro našich aktivít je zameraných na využitie v profesionál­nej sfére.

Je to predovšetkým naša dokumentácia, múzeum, archív, videotéka, knižnica, vedecko-výskumná činnosť, ale mnohé aktivity sú orientované pre najširšiu verejnosť. Edičné výstupy, podujatia typu Noc divadiel, festival Nová dráma/New Drama, výstavná činnosť, workshopy, dielne kreatívneho písania, aktivity Štúdia 12 sú našou ponukou aj pre milovníkov divadla. Minulý rok sme v spolupráci so SNM – Historickým múzeom otvorili na Bratislavskom hrade mimoriadne zaujímavú a rozsiahlu výstavu pod názvom Divadelné storočie – stopy a postoje. A práve tu si návštevník mohol uvedomiť, akým mimoriadnym kultúrnym bohatstvom disponuje Divadelný ústav. Keď sa odrazu ten krásny priestor na hrade zaplnil postupne divadelnými artefaktmi, aj my sme boli príjemne prekvapení, aké zaujímavé a nové súvislosti vznikali. Zoskupujeme diela divadelných scénografov, kostýmových výtvarníkov, bábkarov, režisérov, dramaturgov, hercov, šepkárov… vytvárame ucelené kolekcie ku každej inscenácii, ktorá sa na Slovensku hrala od roku 1920. V našich depozitoch a dokumentácii nájdete unikátne fotografie, plagáty, bulletiny, katalógy, kompletnú divadelnú publicistiku, vytvárame fondy našich osobností, sústreďujeme sa aj na festivaly, zájazdy, informácie o divadlách. No skrátka je tu všetko o divadle na Slovensku.

Odkedy sa divadelné inscenácie zaznamenávajú, aby prežili svoju dobu? Koľko takých inscenácií máte v archíve?

Začiatok záznamov divadelných inscenácií sa viaže ešte k filmovým ateliérom na Kolibe, kde sa inscenácie zaznamenávali výberovo, ale vďaka tejto aktivite máme dnes, napríklad legendárneho Fidlikanta na streche, alebo divadelné začiatky Lasicu a Satinského. Neskôr sa do nahrávania pustila vehementne slovenská televízia. Najprv preberala iba hotové diela a následne pokračovala so živými prenosmi.

Určite si mnohí spomenú aj na legendárny cyklus bratislavských televíznych pondelkov, ale málokto vie, že ich predobrazom boli na začiatku práve divadelné inscenácie. A keď sa technika, obrazne povedané, zjednodušila, záznamy začali vyrábať aj samotné divadlá pre svoje interné a propagačné potreby a aj Divadelný ústav pre potreby študijné. Takže od druhej polovice 80. rokov minulého storočia máme prvé VHS-ky. V našom audiovizuálnom fonde máme ku dnešnému dňu vyše tri tisíc záznamov. A ako úplnú kuriozitu môžem spomenúť aj audio záznamy inscenácií, ktoré sa robili ešte predtým než sa začalo divadlo vôbec zaznamenávať.

Odborníci na výstave k storočnici slovenského divadla vybrali sto najlepších divadelných inscenácií v histórii. Môžete spomenúť tie najvýznamnejšie? Ako si ich môžeme pripomenúť?

Tieto inscenácie sú súčasťou galérie, ktorú sme pomenovali Prítomnosť divadelnej minulosti. Dostali sa sem inscenácie, pri ktorých reflexii zavládla vzácna zhoda kritikov a ktoré sa zapísali do kultúrnej histórie vďaka svojej jedinečnosti a najmä vďaka prekračovaniu estetických noriem, či spoločensko-politických hraníc. Často dokonca formovali myslenie o divadle. Celá galéria je prepojená s on-line platformou Zlatá kolekcia slovenského divadla, kde sa nachádzajú rekonštrukcie týchto inscenácií a kompletný dokumentačný materiál o nich vrátane krátkych ukážok.

Galéria vznikala na základe dôkladnej konzultácie s odbornou teatrologickou obcou a našim zámerom bolo, aby sme nevynechali žiaden druh divadla, aby sa do pomyselnej „siene slávy“ dostala naozaj reprezentatívna vzorka. Sú tam inscenácie Borodáča, Jamnického, Hoffmanna, Budského, Zachara, Zajka, Husákovej-Lokvencovej, Haspru, Pietora, Bednárika, Uhlára, Strnisku, Vajdičku, Nvotu, Poláka, Vlka, Piktorovcov, Spišáka, Sprušanského, Balleka, Daubnerovej a mnohých ďalších. Sú to malé dejiny slovenského divadla.

Táto výnimočná výstava, ktorá je momentálne zatvorená, ako všetky, no ponúka otázku: uvažuje sa o zriadení špeciálneho divadelného múzea?

Myslím si, že 60-ročná činnosť Divadelného ústavu, počas ktorej si táto inštitúcia získala stabilnú pozíciu v kultúrnom kontexte Slovenska, je dostatočnou zárukou na to, aby sme v nadchádzajúcom období opäť razantne otvorili túto možnosť a urobili všetko preto, aby vznikol moderný prezentačný priestor. Sme na to prichystaní technologicky, odborne a nechýba nám ani energia, bez ktorej sa tento plán neuskutoční.

Ako sa pozeráte na aktivitu divadiel sprístupniť v terajších podmienkach svoje predstavenia on-line?

Momentálne je to jediná možnosť, ako na seba upozorniť a mnohé divadlá to robia naozaj skvele a okrem toho ponúkajú aj ďalšie kreatívne obsahy typu diskusie, čítačky, prezentácie. Aj vďaka tejto nečakanej situácie sa mnohí mohli zoznámiť s divadlami, ktoré doteraz nepoznali, alebo ich nenavštevovali. To je najväčšie pozitívum tejto doby. A ďalší plus vidím v možnosti virtuálnej návštevy zahraničného divadla. Počas pandémie mnohé slávne divadlá otvorili svoje archívy a tak sme si mohli doplniť svoj obraz o divadle.