Zlaté 60. roky v SND: Keď hrali hviezdy ako Vášáryová, Gruberová, Krížiková, Filčík, Valach či Chudík

Známa teatrologička Dagmar Podmaková vydala s kolektívom knihu Zlaté 60. (roky) v Slovenskom národnom divadle. Publikácia je venovaná storočnici divadla, ale zameriava sa na obdobie, v ktorom sa múzam mimoriadne darilo. Autorka hovorí o nezabudnuteľných inscenáciách, hereckých osobnostiach, ale aj o vlastnej skúsenosti s divadlom. Priznáva, že odkedy nepíše pravidelne kritiky, sedí v divadle pokojnejšie.

, 09.04.2021 06:00
Ivan Mistrík ako Viktor Žiaranský  a Emília... Foto:
Ivan Mistrík ako Viktor Žiaranský  a Emília Vášaryová ako Marína v hre Ivana Stodolu Marína Havranová.
10

Kedysi sa na divadelné recenzie po premiérach čakalo. Vo veľkých mestách, v Bratislave či v Prahe, boli ľudia zvedaví na názory kritiky, kupovali si kvôli nim noviny, o článkoch sa v lepšej spoločnosti diskutovalo. Patrilo to k bontónu. Sú aj dnes takí fanúšikovia divadla?

Áno, bolo to tak. Traduje sa, že divadelníci čakali na raňajšie vydanie v klube či vo vinárňach. Neviem, ako to kritici stihli, pravdepodobne diktovali text priamo sadzačom a ten vyšiel len v pražských, respektíve v bratislavských vydaniach. Pravda mala redakciu a tlačiareň aj v Košiciach a Žiline, tam to asi nestihli. Ja sa pamätám len na bratislavský Večerník, ktorý často prinášal recenzie už na druhý deň.

Teatrologička Dagmar Podmaková Foto: Peter Procházka
Dagmar Podmaková Teatrologička Dagmar Podmaková

V deväťdesiatych rokoch pár denníkov uverejňovalo recenzie relatívne rýchlo, v pondelok už vyšiel hodnotiaci článok o sobotňajšej premiére. Bolo to v čase, keď hercov a režisérov ešte zaujímal názor kritikov, aj sa s nimi poharkali, nielen v klube či na ulici. Recenzie čítali tiež skalní fanúšikovia, párkrát som aj ja zažila nelichotivý telefonát.

Seriózna divadelná kritika má stále menej priestoru aj napriek internetovým vydaniam. Tvorcov to zaujíma čoraz menej a myslím, že aj divákov. Tí sa preniesli na sociálne siete, kde môžu písať o čomkoľvek a akokoľvek. Tieto impresie sa stanú súčasťou kultúrneho dedičstva. Na druhej strane však budú k dispozícii záznamy nasnímané jednou či viacerými kamerami.

Vy ste na divadelnej fakulte začali študovať až po zlatých šesťdesiatych – aká tam bola vtedy situácia?

Pamätám si činoherné inscenácie a projekty od septembra 1968. Keď som o tri roky začala študovať na Divadelnej fakulte VŠMU, boli sme ako jedna rodina. Na všetkých odboroch bolo spolu len tridsať študentov a končilo asi dvadsaťsedem. Boli sme posledný ročník, ktorý zažil Petra Karvaša ako pedagóga teórie divadla a teórie hereckej tvorby. Na škole nebolo normalizáciu až tak veľmi cítiť (až na niektoré predmety).

Ale mohli sme v klube pod Hudobnou fakultou robiť divadlo, dokonca sa nám podarilo skoro zbúrať nosnú stenu pri rozširovaní priestoru. Mohli sme chodiť do divadiel starým mikrobusom aj so šoférom, diskutovať o premiére v klube s tvorcami – v Nitre či Martine. Mali sme dosť voľného času, čo sme si ani neuvedomovali, potom sme celé leto sedeli v Univerzitnej knižnici.

A keď ste doštudovali? Predchádzali si vás divadelníci ako mladú kritičku? Kamarátite sa s hercami a režisérmi? Nedáte sa nimi ovplyvniť?

Nie som typ, ktorý by sa dal ovplyvniť. Spočiatku som možno gratulovala spolužiakom, kamarátom, posledné desaťročia málokedy hovorím svoj názor. Pri písaní štúdií, v ktorých nielen hodnotíme konkrétnu inscenáciu, ale ju aj porovnávame s inými, často trochu mením optiku, som miernejšia ako bezprostredne po premiére.

Dagmar Podmaková: Zlaté 60. (roky) v Slovenskom... Foto: VEDA
zlate sestdesiate Dagmar Podmaková: Zlaté 60. (roky) v Slovenskom národnom divadle

Ako vnímate divadelné predstavenie, o ktorom idete písať? Musíte vidieť hru viackrát? Ste niekedy v divadle aj ako civil?

Odkedy nepíšem pravidelne kritiky, sedím v divadle pokojnejšie. Predtým som si naštudovala všetky verzie textu, dostupné preklady a počas predstavenia som už kombinovala, porovnávala. Dnes idem častejšie bez prípravy a zážitok mám prchavejší, lebo mám málo záchytných bodov. Samozrejme, že je dobré vidieť inscenáciu viackrát. Som masochista, neprekáža mi vidieť aj tú najhoršiu viackrát.

Je nejaké predstavenie, o ktorom sa vám veľmi ťažko písalo, alebo ste až odmietli o ňom písať?

Jój, tých bolo, ale keď už sľúbim, tak to nejako musím napísať, hoci aj s veľkým oneskorením. Problém nastane vtedy, keď sa niet čoho chytiť, keď myšlienka neprechádza z javiska k divákovi.

Do akej miery spoluvytvára hru divák? V šesťdesiatych rokoch, o ktorých píšete v knihe, to bolo mimoriadne citeľné. Atmosféra v divadle bola živá, plná účasti a diváci naozaj podnecovali umelcov. Je to aj dnes možné, alebo je to už celkom inak?

Živé reakcie sú veľmi dôležité. Nielen pri komédiách, aj pri dráme cíti herec atmosféru v hľadisku, ktorá sa odzrkadlí v záverečnom potlesku. Nemám na mysli kamarátsky standig ovation, pochvalné výkriky po produkciách, pripomínajúce z minulosti provinčné divadlá. Mimochodom, tých pravých, niekoľkominútových potleskov som u nás zažila len pár. Divadlo v nových politicko-spoločenských podmienkach dnes nemá také postavenie ako kedysi. Jeho úlohu často preberajú statusy politikov – z tej či onej strany. Som vďačná slovenským divadlám, že nám v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch poskytli relatívne slobodný priestor na stretávanie sa, že sme mohli vidieť mnoho vynikajúcich inscenácií, ktoré dnes tvoria zlatý fond kultúry.

Zlaté šesťdesiate roky v SND

Pozrite si fotografie zo slávnych inscenácií SND v 60. rokoch

Fotogaléria
Mária Prechovská
		ako Winnie v hre Samuela...
Mária Kráľovičová
		ako Maggie v hre Po páde....
+5Emília Vášaryová 
		ako Mary Warrenová a Július...

Ale predsa. Kto je v divadle najdôležitejší? Herci, režiséri, dramaturg – či kritik?

Jednoznačne tvorcovia a – divák!

Dnes sa veľa hovorí aj o riaditeľoch divadiel. V akých chvíľach sa výrazne uplatnili napríklad riaditelia SND?

Riaditeľ v jednosúborovom divadle je jeden z nich. Dobre pozná chod divadla a každého zamestnanca. Mal by ako štít odrážať všetky útoky zvonka a urobiť všetko pre to, aby tie vnútorné boli len mierne. Vo viacsúborovom divadle, ktoré nie je potrebné ozdravovať, ktoré má nastavené jasné ekonomické priority a zásady, je to oveľa zložitejšie. Stretáva sa s problémami, o ktorých kolega v malom divadle ani len netuší. V minulosti si ľudia v divadlách viac dôverovali, vedeli sa zomknúť a čeliť voči vonkajšiemu nepriateľovi, ktorým boli nižší či vyšší funkcionári komunistickej strany. Dnes je politických strán viac, tlaky sú silnejšie.

Čo hovoríte na priestory, v ktorých naše SND sídlilo a sídli?

Budova na nábreží Dunaja má výbornú polohu, stala sa súčasťou nového bratislavského korza, ktoré by mali preťať električky. Natíska sa kacírska otázka: Prečo v minulosti komunistickí ideológovia nejakou jednokoľajkou nevyhnali vlasatých chuligánov z Michalskej a zo Sedlárskej? Ale vážne: všetko by bolo fajn, keby vo veľkej sále činohry bolo zboku vidieť celú scénu a keby tam bolo dobre počuť.

Pomáha vám znalosť divadelných zákonitostí aj v praktickom živote? Viete si veci zrežírovať, príjemne zdramatizovať? Viete predpokladať vývoj a koniec vašich životných príbehov?

Uprednostňujem (riadenú) improvizáciu, dramatickosť situácií mi neprekáža. V minulosti sa mi mnohé udalosti vopred prisnili, od istého času som túto schopnosť stratila.

Vráťme sa ku knihe, tá je reálna. Čím sú neopakovateľné zlaté šesťdesiate v SND? Kto ich vytvoril?

Označenie „zlaté šesťdesiate roky“ sa u nás spája s výsledkami tvorby činoherného súboru. Najmä so silnou strednou hereckou generáciou, ku ktorej patrili napríklad František Dibarbora, Ctibor Filčík, Martin Gregor, Mikuláš Huba, Ladislav Chudík, Jozef Kroner, Štefan Kvietik, Karol Machata, Ivan Mistrík, Július Pántik, Viliam Záborský a mnohí iní. Z dám spomeňme Zdenu Gruberovú, Evu Krížikovú, Máriu Kráľovičovú, Hanu Meličkovú, Vieru Topinkovú či Máriu Prechovskú. Nemožno zabudnúť ani na tých vtedy začínajúcich: Jozefa Adamoviča, Božidaru Turzonovú a Emíliu Vášáryovú…

Gustáv Valach ako Ondrej a Eva Kristinová ako... Foto: Foto Jozef Vavro, archív SND
Bačova žena, Gustáv Valach, Eva Kristinová Gustáv Valach ako Ondrej a Eva Kristinová ako Eva v hre Ivana Stodolu Bačova žena (1963)

Dá sa povedať, že boli v správnej dobe na správnom mieste?

Mali to šťastie, že ich majstrovstvo sa mohlo rozvíjať v období uvoľňovania politickej situácie, čo malo vplyv aj na dramaturgiu. Do repertoára sa dostali pôvodné hry domácich autorov, ktoré priamo či nepriamo reagovali na kult osobnosti päťdesiatych rokov, ale aj mnohé významné svetové diela 20. storočia, osobitne divadla absurdity. Činohru formovali silné režisérske osobnosti, akými boli Karol L. Zachar (vtedy ešte aj hral), Jozef Budský, Tibor Rakovský, Pavol Haspra a začínajúci Peter Mikulík.

Dokonca bola v Bratislave aj európska premiéra Millerovej hry Po páde. Bolo to v roku 1964, Maggie alternovali Zdena Gruberová a Mária Kráľovičová a Quentina hral Ladislav Chudík! To bola Bratislava pupok Európy a kultúrny život kypel…

Keď sa od polovice 60. rokov dalo jednoduchšie vycestovať mimo socialistického tábora, mnohí divadelníci po prvý raz navštívili známe divadlá na Západe. Do Bratislavy prišli hosťovať súbory z Londýna, od Lyonu, z Atén, z Juhoslávie, trikrát k nám zavítal viedenský Volkstheater. Jednou z príležitostí návštev zahraničných kritikov bola aj európska premiéra hry Arthura Millera Po páde roku 1964, ktorú s úspechom inscenovali len niekoľko mesiacov predtým na Broadway v New Yorku.

Mali ste dosť autorov na knihu o zlatých šesťdesiatych? Nakoľko sú to nové texty, nakoľko dobové?

Kniha vydavateľstva VEDA je jedným z výstupov vedeckého projektu VEGA, ktorý je zameraný na roky 1938 – 1970 v Slovenskom národnom divadle. Naším cieľom bolo priblížiť činnosť súborov v uvedenom období prostredníctvom rekonštrukcií vybraných divadelných inscenácií, ktoré znamenali kvalitatívny posun tvorby cez niektorú z umeleckých zložiek. Pôvodné príspevky písané pre túto knižnú publikáciu sledujú vývoj dramaturgie, opisujú konkrétnu inscenáciu cez réžiu, herectvo a scénografiu na pozadí širšieho politicko-spoločenského diania.

Eva Krížiková ako Borka a Zdena Gruberová ako... Foto: Foto Gejza Podhorský, archív SND
Eva Krížiková ako Borka a Zdena Gruberová ako Evička v hre Jána Palárika Inkognito (1959, obnovená premiéra 1964) Eva Krížiková ako Borka a Zdena Gruberová ako Evička v hre Jána Palárika Inkognito (1959, obnovená premiéra 1964).

Úvod o politických okolnostiach napísal Stanislav Sikora, ostatné je najmä o činohre SND. Kto všetko knihu vytváral?

Malý kolektív riešiteľov (Nadežda Lindovská, Karol Mišovic, Michaela Mojžišová a ja) sme doplnili o ďalších autorov (Vladimír Blaho, Jozef Červenka, Marek Godovič, Kristián Kohút, Peter Kováč, Lucia Mihálová, Milan Polák, Martin Timko). Okrem štúdií o činohre, opere a balete, a okrem úvodného príspevku k politickému vývoju v tomto decéniu od historika Stanislava Sikoru, tvoria prevažnú časť knihy štúdie o činoherných inscenáciách. Je to pochopiteľné, lebo práve cez ne prebiehal najväčší zápas o novú tvár divadla. Nemalý podiel na tom mali dramaturgičky Margita Mayerová a Eva Malinová.

Na ktoré hry ste sa v knihe sústredili?

Vo výbere sa ocitla známa Zacharova inscenácia Goldoniho komédie Vejár, ako aj rozprávanie o javiskovej podobe Arbuzovovej hry Príhoda na brehu rieky (v origináli Irkutský príbeh). Režisér Jozef Budský zaujal nielen samotného autora, ktorého hru naštudovali mnohé európske divadlá, ale aj moskovských divákov a divadelníkov. Stať o inscenáciách hier Arthura Millera (posledného manžela Marilyn Monroe) v režijnom videní Pavla Haspru sprítomňuje objavné západné hry na bratislavskom javisku, ktoré odkrývali človeka v jeho slabostiach, hriechu, konflikte so spoločnosťou a i.

Boli podobné témy aj v slovenských hrách?

Aj inscenácia Bukovčanovho Pštrosieho večierka v réžii Júliusa Pántika nastolila tému zbabelosti, pasívnej ľahostajnosti, ktorá charakterizovala päťdesiate roky, ale ako sa neskôr ukázalo, prejavila sa aj v nasledujúcich desaťročiach.

Kniha vrcholí kapitolami o Tragédii človeka a Sartrovej hry Diabol a Pán Boh. Boli to náročné inscenácie. Chápali ich diváci?

Áno, činoherný blok uzatvárajú rekonštrukcie troch významných diel: Rakovského inscenácia Madáchovej dramatickej básne Tragédia človeka, ktorú ocenili aj budapeštianski kritici, a filozofická dráma Jeana-Paula Sartra Diabol a Pán Boh hosťujúceho režiséra Jozefa Palku v hlavnej postave so Ctiborom Filčíkom. Posledný príspevok v knihe o počiatkoch absurdného divadla v SND zachytáva práve neľahkú cestu tvorcov pri hľadaní inscenačného kľúča k tomuto typu drámy, ako aj (ne)pripravenosť divákov na jej pochopenie. Som vďačná všetkým autorom, ktorí neboli súčasťou projektu a podujali sa na neľahkú úlohu priblížiť javiskové diela cez archívne dokumenty očami súčasníka.

Ctibor Filčík ako Goetz, Martin Gregor ako... Foto: Foto Jozef Vavro, archív SND.
Ctibor Filčík ako Goetz, Martin Gregor ako Bankár v hre Jeana Paula Sartra Diabol a Pán Boh. Ctibor Filčík ako Goetz, Martin Gregor ako Bankár v hre Jeana Paula Sartra Diabol a Pán Boh.

Dá sa hovoriť aj o vplyve opery a baletu na dianie v rokoch odmäku?

Vývin opery v SND mal trochu iný priebeh, ale napriek tomu možno nájsť v tomto desaťročí zaujímavé výsledky. Napríklad svedectvá o postupnom vnášaní divadelných prvkov do operných inscenácií cez scénografiu a svietenie. Nová generácia režisérov nastavila po predchádzajúcom desaťročí už profesionálne kritériá. V dramaturgii koncepčne pomohol operný skladateľ Šimon Jurovský.

Rekonštrukcie Verdiho Trubadúra v Gyermekovej réžii a Pucciniho Turandot Branislava Krišku dopĺňa nová opera Juraja Beneša Cisárove nové šaty v režijnom uchopení Júliusa Gyermeka. Dva týždne po jej premiére sa v roku 1969 začala rekonštrukcia dnešnej historickej budovy SND, a tak súbor odohral reprízy už na javisku Divadla Pavla Országha Hviezdoslava (kde činohra hrávala od roku 1955 do 2007). Toto výnimočné dielo originálneho hudobno-dramatického tvaru zaujme ešte aj dnes.

Hoci sme v našom tíme nemali žiadneho historika teatrológa, ktorý by sa venoval baletu, obraz SND napokon dopĺňa aj prierezová štúdia o desaťročnej ceste baletu cez troch choreografov a významné inscenácie tohto decénia. Rozprávanie pripamätúva množstvo fotografií z archívu SND, Tlačovej agentúry Slovenskej republiky, Divadelného ústavu a zo súkromného archívu.

Ako boli naše zlaté roky SND začlenené do medzinárodného kontextu? Poznali za hranicami tvorbu tohto divadla? Aká je situácia dnes?

Nielen operný a baletný súbor hosťoval v zahraničí, ale zaujala aj činohra. Spomínaný Vejár mal vynikajúce recenzie v rakúskej tlači, o jednotlivých hercoch písali v superlatívoch, rovnako oceňovali hravosť režiséra Karola L. Zachara, ktorému je v knihe venovaná osobitná stať. Lenže normalizačné sedemdesiate roky zastavili slobodnú výmenu súborov. Ideologický tlak a nedostatok devíz zablokovali hosťovanie na Západe a naopak, príchod významných súborov zo sveta. Ani do socialistických krajín sme nevysielali tie najlepšie inscenácie.

A čo dnes?

Pred koronou nás nič neobmedzovalo, napriek tomu na plagátoch prestížnych európskych divadelných festivalov či len niektorých známych divadiel nenájdeme slovenský súbor, meno slovenského režiséra. Pravdepodobne nemáme témy, ktorými by sme oslovili diváka vo svete alebo ich nevieme sprostredkovať.

Dagmar Podmaková (1953)

Vedecká pracovníčka Ústavu divadelnej a filmovej vedy Centra vied o umení SAV, absolventka divadelnej vedy na VŠMU v Bratislave (1976). Venuje sa slovenskému a ruskému divadlu. Vydala viacero samostatných knižných monografií, napr. o divadle v Trnave (2006), v Martine (2009), dramatikovi Osvaldovi Zahradníkovi a slovenskom divadle (Moskva, 2008), spoluautorka viacerých zahraničných a domácich publikácií. V posledných rokoch sa zameriava najmä na tvorbu Slovenského národného divadla v domácich a medzinárodných súvislostiach.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
10 debata chyba
Viac na túto tému: #SND #Mária Kráľovičová #Ladislav Chudík #Gustáv Valach #Eva Krížiková #Emília Vášáryová #Dagmar Podmaková