Mytológia je univerzálna
Chronicky známym mýtom sa autori vyhýbajú a jedným z inšpiračným zdrojov bola postava Charona, prievozníka, ktorý sprevádza dušu počas jej bájnej poslednej cesty.
"Druhým impulzom bola téza Josepha Campbella, ktorý je profesorom komparatívnej mytológie a náboženstva, a kladie provokatívne otázky,” hovorí dramaturgička predstavenia Alexandra Rychtarčíková. Autori nadväzujú na jeho koncepciu významu mytológie, jej nadčasovú univerzálnosť a kladú aj otázku, kto môže byť v súčasnom svete hrdinom.
Mytológia má podľa nich schopnosť tvoriť morálne systémy a hodnoty: "Keď sa pozrieme prierezovo na dejiny ľudstva, hodnoty sú nemenné. To nás na téme priťahovalo najviac v prepojení s putovaním Charona do alebo z podsvetia.”
Dramaturgička dodáva, že postava Charona je pomyselným archívom uchovávajúcim všetky príbehy duší cestujúcich do podsvetia. Cesta je zároveň procesom poznávania, prehodnocovania a premeny. "Veľkým inšpiračným zdrojom bol text gréckeho satirika z 2. storočia Lukiana, jeho rozhovory Charona s dušami.”
Ako jednotlivé duše pristupujú k situácii, keď sa ich život končí? "Niekto prehodnocuje a túži kajať sa či očistiť, niekto je, naopak, neveriaci. Zosobňujú sa tu ľudské hriechy, túžby, vášne, či už mamon, alebo túžba po poznaní, hľadanie vlastnej identity a miesta vo svete.” Charon je tanečno-vizuálne predstavenie, pracuje s prvkami fyzického divadla a hlavným vyjadrovacím prostriedkom je pohyb. Texty tvoria len jednu líniu, zaznejú z úst performerov Radoslava Piovarčiho a Paulíny Šmatlákovej, ale aj reprodukovane vo zvukovej zložke, ktorú komponuje skladateľ Michal Paľko priamo na scéne.
Mýtus človeka budúceho
Pri uvažovaní nad otázkou, kam speje mýtus o budúcom človeku, autori nadväzujú na texty spomínaného Josepha Campbella.
"Interpretujeme cestu poznania ako očistenie. Snažili sme sa spieť k nádeji, aj v kontexte súčasného sveta.” Charon je podľa Rychtarčíkovej aj špekuláciou o tom, kedy sa ako ľudstvo zbavíme všetkého, čo nás ťaží.
"Druhú interpretáciu ovplyvnila filozofia pytagorejskej mysticko-náboženskej školy a Orfici. Tí sa vo svojej filozofii zameriavajú na nekonečné putovanie duše. Náš život sa nekončí smrťou, duša putuje a mení sa ďalej, všetko neustále plynie, čo by sme si mali ako ľudia uvedomovať. Nielen v kontexte nádeje, že smrťou sa nič nekončí, ale predovšetkým, aby sme dbali o zachovanie budúcnosti.”
Campbell je komparativista. Jeho skúmanie nemá jediný východiskový bod, ale porovnáva a hľadá paralely na vyabstrahovanie hodnotových rebríčkov a mytológie ako cesty poznania. "Všíma si črty, ktoré sa naprieč dejinami a kultúrami chronicky opakujú. To bolo pre nás veľmi zaujímavé.”
Charon je síce spätý so starovekým Gréckom, no cestu do podsvetia ako obrodu, zmenu či transformáciu nachádzame aj inde. Poslednú cestu, očistec a podsvetie majú podľa dramaturgičky aj iné kultúry, severania či Iránci, no každý ju interpretuje v iných vizuálnych predstavách. Koncept zrodenia a očisty je však zakaždým podobný.