Len nedávno ste skončili štúdium herectva, dostali ste skvelé úlohy, ale hneď prišla pandémia. Aj vy ste už otrávená, že to tak dlho trvá?
Veľmi. Prvé mesiace som sa tešila, že budem mať konečne trošku voľna, keďže v minulej sezóne som neustále skúšala a hrala, ale nikdy by som si nepomyslela, že tie "prázdniny“ budú trvať tak dlho. Som veľmi energická, stále musím byť v pohybe. Chýba mi divadlo, aj diváci. Už by som chcela hrať, chcem už pracovať.
Napriek tomu, že divadlá sú zavreté, vaše Divadlo Andreja Bagara pripravuje hru Kým nastane ticho, v ktorej hráte. Je to novinka po každej stránke – aj autorsky aj žánrovo. Čo presne znamená edukačná hra a v čom je práca na nej pre vás nová?
Naša edukačná hra bude vytvorená tak, aby si to deti užili a pritom sa ešte aj niečo naučili. Nie je to typické divadlo, tu sa nekladie veľký dôraz na herectvo. S eduhrou už mám skúsenosti, minulý rok sme s kamarátmi vytvorili jednu inscenáciu o xenofóbii, bohužiaľ sme ju hrali iba párkrát, pretože prišla pandémia.
Téma záchrany sveta po morálnej aj ekologickej stránke je síce naliehavá, ale dnes už aj dosť častá. Ako na to idete v hre Kým nastane ticho? Myslí sa vraj ticho v lese – je to ticho pred búrkou, či po nej?
Chceli by sme porozprávať príbeh našich lesov. Ako fungujú, ako všetko do seba zapadá a ako lesy ovplyvňujú náš život. Ich dôležitosť, prípadne dôsledky ich straty. Krásu prírody, krásu ticha. Čo je vlastne ticho? Trošku viac divákom priblížiť prácu ochranárov aj vysvetliť pojmy, ako napríklad biodiverzita, wood wide web, smreková monokultúra a podobne. To všetko, samozrejme, hravým spôsobom.
Na javisku však ticho asi nebude – má to byť vizuálne interaktívne predstavenie, kde budú aj fyzikálne pokusy. Má to byť protestsong mladej generácie o nevyhnutnosti chrániť lesy, prírodu a životné prostredie. Budú sa robiť naozaj pokusy na javisku? Zaspievate?
Bude to predstavenie plné zaujímavých vecí, budeme spievať, tancovať, hrať, robiť fyzikálne pokusy, vytvárať zvuky pomocou zaujímavého hudobného nástroja menom looper. Budeme hrať aj s kamerou, premietať… Jednoducho, nedovolíme deťom, aby sa nudili, ani na minútu.
Chodievate aj vy do lesa? Ste turistka? Máte v okolí Nitry obľúbené miesta na výlety?
Som veľká milovníčka lesov. Bola som skautka a vtedy som sa zamilovala do prírody. Môj snúbenec je z Pezinka, kde teraz bývame. Každý víkend chodíme do Malých Karpát s našimi kamarátmi zo susedstva na troj-štvorhodinové túry. Odkedy je tu korona, prešli sme už mnohé chodníky v okrese. Je to nádhera, ale teším sa na dni, keď budeme môcť ísť aj niekam mimo okresu.
Máte možnosť robiť niečo konkrétne pre záchranu prírody v praktickom živote?
Už roky sa snažím žiť uvedomelejšie. Chodím do čapujúcej drogérie, používam vlastnú, prírodnú kozmetiku, nedávno som sa naučila vyrobiť mydlo. Na nákup si beriem svoje tašky na zeleninu a ovocie, žiadne vrecká. Mám svoju fľašu na vodu, nekupujem plastové fľaše. Kupujem len veci, ktoré naozaj potrebujem, oblečenie väčšinou v secondhande. Mäso jem výnimočne. Je toho veľa, čo môžeme spraviť pre lepší svet, je to iba o zvyku. Veľmi ma trápi, že ľudia sú v tomto tak málo uvedomelí a takí veľmi pohodlní. Vôbec ich nezaujímajú následky konzumného života! Česť výnimkám.
Ako ste v sebe objavili túžbu správne žiť a umelecký talent? Ako ste začínali? Mali ste vzory?
Pochádzam zo Svodína, tam som aj vyrástla. Je to úžasná dedina neďaleko Štúrova. Nachádza sa tam archeologický nález, najznámejší rondel, starší ako Stonehenge. Dedina je veľmi bohatá na kultúru a to ma dosť ovplyvnilo. Bola som v skautskom zbore, v súbore ľudového tanca, chodila som na spevácke a recitačné súťaže, do amatérskeho divadelného súboru. Dalo by sa povedať, že som bola stále na javisku. Môj otec zvykol recitovať na rôznych slávnostiach a spolu s dedom boli ochotnícki herci, babka vraj krásne spievala. Takže určite som niečo zdedila aj od nich.
Mali ste hneď po skončení školy dosť príležitostí uplatniť svoje schopnosti? Čo všetko ste vyskúšali a ako ste sa dostali do Divadla Andreja Bagara?
Byť absolventom na VŠMU a uplatniť sa je veľmi ťažké. Sme malá krajina, máme málo divadiel a veľa hercov. Mala som veľké obavy, či budem môcť po škole niekde hrať. Počas absolventského ročníka som hosťovala v trnavskom divadle, ale nepotrebovali ďalšiu herečku do súboru. Konkurz v tom roku vypísalo Štátne divadlo v Košiciach a DAB. V Košiciach som sa dostala do druhého kola, ale nakoniec mi nevedeli ponúknuť rolu v tej sezóne. Skúsila som to teda ešte v Nitre. Pravdupovediac som tomu veľmi neverila, že by prijali práve mňa do takéhoto prestížneho divadla, ale stalo sa, hoci mladých herečiek mali vtedy v súbore dosť. Išla som do toho s pocitom, že nemôžem nič stratiť. Chcela som ale ukázať, čo viem. Keď mi neskôr zavolal umelecký šéf, že by chceli, aby som svoj talent rozvíjala ďalej u nich, vyskočila som od radosti priam z kože a behala dookola po izbe.
V repertoári divadla sú krásne hry, v ktorých máte významné postavy. Pred rokom ste napríklad naštudovali Banalitu lásky, kde hráte postavu mladej sociologičky Hannah Arendtovej. Pochopili ste túto postavu hneď, alebo ste si museli niečo o nej prečítať? Čím vám bola sympatická?
Bola som nesmierne vďačná, že som hneď na začiatku dostala mnoho krásnych hereckých príležitostí. Postava Hannah Arendtovej patrí medzi moje obľúbené. Myslím si, že máme podobný temperament. Považujem ju za cieľavedomú, inteligentnú, živelnú a vášnivú ženu. Obdivujem jej racionálne a kritické uvažovanie. Keď sa pripravujem na novú rolu, snažím sa vždy si o nej a o dobe, z ktorej pochádza, naštudovať všetko.
Hannah ste hrali spolu s Evou Pavlíkovou, ktorá bola Arendtovou v staršom veku. Dohovárali ste sa, ako budete postavu hrať? Mali ste dohodnuté nejaké rovnaké gestá alebo mimiku, nejaké znaky, ktoré by postavu v rôznom veku spájali? Ujednocovali ste sa?
Na začiatku sme sa snažili hľadať rôzne gestá a intonácie, ktoré by mohli byť rovnaké, ale potom sa na to akosi zabudlo, sústredili sme sa na iné veci.
Zaujímavú úlohu ste dostali aj v dráme Dom, kde hráte najmladšiu dcéru Bernardy Adelu. Vlani ju naštudoval Marián Amsler a je to vlastne nové spracovanie Lorcovej drámy Dom Bernardy Alby. Túto hru teraz ale prepísala česká autorka Anna Saavedra. Čím hru zmodernizovala a – páčilo sa vám to?
Najradšej zo svojho repertoára mám práve Adelu. Myslím si, že Dom je vydarená inscenácia. Mali sme úžasné skúšobné obdobie, veľa sme na nej pracovali a hráme ju všetci radi. Autorka výstižne spojila samostatnú hru so životom autora. Tým nielen ozvláštnila hru, ale priniesla ďalšie aktuálne témy. Inscenácia má dve príbehové línie, ktoré žijú vedľa seba paralelne a nakoniec sa do seba zapletú. Fascinuje ma, ako celý ten príbeh vzniká, ako ho Lorca (v podaní Petra Oszlíka) píše a režíruje pred očami diváka. Chodí medzi nami, postavami, šepká nám repliky do ucha, podáva nám rekvizity. Divák má pocit, ako keby sa to dialo naozaj – "tu a teraz“.
Námet tejto hry je bigotný – matka núti dcéry smútiť za otcom osem rokov, sú zavreté v dome. Dá sa taká téma vôbec „zmodernizovať“? Ako na vás pôsobí niečo také? Ako ste hrali Adelu, ktorá je rebelkou aj obeťou? Kde ste v sebe hľadali tieto polohy? Ako vám postava vyšla?
Myslím si, že hra je stále aktuálna. Dodnes existujú bigotní ľudia, kňazi, ktorí burcujú svojich veriacich proti ľuďom, ktorí sú iní, namiesto toho, aby hľadali spôsoby, ako pomôcť konzervatívnejším ľudom ich prijať. Ako to robí napríklad pápež František, ktorý hovorí: „Ak je človek homosexuál, hľadá Boha a má dobrú vôľu, kto som ja, aby som ho súdil?“ Lorca bol homosexuál, a preto ho popravili. Hra sa pre mňa stala aktuálnou aj tým, keď po premiére ochromila pandémia celú krajinu a odvtedy sme všetci zavretí vo svojich domovoch, už viac ako rok. Teraz prežívame všetci niečo podobné, ako dcéry Bernardy Alby. Myslím si, že keď ju budeme môcť zase hrať, aj pre nás – ale aj pre diváka – to bude úplne iný pocit, ako pred pandémiou. Budeme mať pre tému uväznenia väčšie pochopenie.
V spomínaných hrách ste zaľúbená a vášnivá žena, Adela aj Hannah sú dramatické postavy, ale v repertoári máte aj veselohru Drotár, dobrodružný rozprávkový námet Robin Hood… Čo hráte najradšej?
Rada hrám všetko. V každom žánri sa nájde niečo, čo herca poteší. V Robinovi Hoodovi milujem, ako sa deti tešia a radujú, v Drotárovi sa mi páči, keď sa divák schuti zasmeje, alebo keď hráme Pápeža a vidím, akí sú ľudia na konci dojatí. Najradšej však mám dramatické postavy.
V Palárikových hrách sa príbehy odohrávajú v slovensko-maďarskom prostredí, v akom vy žijete aj dnes. Ako to vnímate na javisku a v skutočnosti?
Palárik vo svojich hrách rieši otázky národnosti, kritizuje odrodilstvo a alkoholizmus. V jeho dobe boli Slováci menšinou, niektorí z nich sa dokonca stali Maďarmi. Dnes je to zase naopak. Ja v tom ale mám jasno. Na javisku hrám Slovenku, ktorá žije v Budapešti, tak ovláda aj maďarčinu. V živote som zase Maďarka, ktorá žije na Slovensku a ovláda slovenčinu. Som vďačná za to, že môžem byť súčasťou týchto kultúr. Aj Palárik vyzdvihoval krásu rôznorodosti viacerých národov a podporoval myšlienku spolužitia v mieri. Tiež si myslím, že treba byť hrdý na svoj národ, čo ale neznamená, že musíme nenávidieť tých ostatných.
Najradšej spievam ľudové piesne alebo šansóny. Dlho som hrala na husliach klasickú aj ľudovú hudbu, ale, bohužiaľ, na VŠMU som to zanedbala, nemala som čas.
V galaprograme k 70. výročiu založenia Divadla Andreja Bagara ste vraj zaujali svojím mimoriadnym speváckym talentom. Chceli ste byť aj speváčkou? A stále hráte na husliach?
Odmalička spievam, ale nikdy som nemala kapelu, hoci som po tom dlho túžila. Keď ma aj oslovili, buď som nemala čas, alebo mi nesedel žáner. Možno niekedy v budúcnosti, uvidíme. Najradšej spievam ľudové piesne alebo šansóny. Dlho som hrala na husliach klasickú aj ľudovú hudbu, ale, bohužiaľ, na VŠMU som to zanedbala, nemala som čas. Nedávno som si pomyslela, že by som sa k tomu mohla vrátiť, keďže mám teraz veľa voľného času.
Počas covidu máte možno viac času na písanie básní. Venujete sa ešte poézii a jej interpretácii? Baví vás písanie?
Dlhšie mám už krízu v písaní básní. Dlho sa mi darilo a potom som vyhorela. Veľmi ťažko sa k tomu vraciam, pritom ma to veľmi bavilo. Teraz mám ale iné projekty s písaním. Prihlásila som sa na kurz dramatického písania, ktorý vedie Daniel Majling, dramaturg SND a úspešný spisovateľ. Chcela by som sa naučiť písať hry. Chcela by som skúsiť svoju eduhru alebo monodrámu, alebo sitkom pre divadlá. Napríklad aj o slovensko-maďarských vzťahoch alebo o feminizme. Uvidíme, či sa mi to podarí. Pri tom ešte prekladám môjho obľúbeného súčasného maďarského spisovateľa do slovenčiny.
Vraj chodíte aj na festivaly slam poetry (performatívna forma autorskej poézie) v maďarčine a aj v slovenčine. Viackrát ste súťažili na Majstrovstvách Maďarska v tejto disciplíne, ale reprezentovali ste aj Slovensko aj Maďarsko na rôznych Medzinárodných slam poetry festivaloch – napr. v Madride, v Ríme, vo Varšave, v Prahe. Je aj u nás takýto festival? Čo tam recitujete a ako to na festivale vyzerá?
V Budapešti to boli súťaže, na ktorých som mala úspech a na základe toho ma potom pozývali na medzinárodné festivaly. Na Slovensku som vystúpila napríklad na Pohode. Slovenská slam poetry scéna existuje krátko na to, aby sme si mohli organizovať svoj medzinárodný slam poetry festival. Zatiaľ tu ten žáner pozná málo ľudí. Na festivaloch pozývajú slammerov z rôznych krajín, ktorí potom predvedú svoje najlepšie texty v rodnom jazyku, ku ktorým idú titulky po anglicky.
Cítite sa v Nitre doma? Cítite sa tam dobre? Čo potrebujete, aby ste boli spokojná?
V divadle áno, súbor ma prijal dobre. Mám veľmi milých, vtipných a inteligentných kolegov a kolegyne, ktorí mi už veľmi chýbajú. S mestom sa ešte skamarátime, som skôr dedinský typ. Moja babka bola z Kolíňan, čo je dedina pri Nitre. Dodnes tam mám rodinu. Takže Nitru vnímam trošku aj ako návrat ku koreňom.
O čom snívate a čo by ste chceli dosiahnuť?
Chcela by som byť medzinárodne uznávanou herečkou. Točiť filmy, robiť divadlo v rôznych krajinách. Byť zdravá, žiť v harmónii, mať rodinu, záhradu a chatu v lese.
Kto vám vymyslel meno Nikolett, ktoré znie trocha francúzsky?
Moji rodičia. Nikolett je vlastne maďarská verzia mena Nikola, ktoré má starogrécky pôvod. Ľuďom pripomína francúzštinu, pritom medzi Maďarmi je to celkom obvyklé meno, ale lichotí mi to. Minca má ale aj druhú stranu, neraz sa mi stalo, že moje meno napísali zle. Na začiatku som sa veľmi hnevala, dnes už ale mám pre to väčšie pochopenie.
Hráte už aj vo filme – kedy ho uvidíme a aká to bola pre vás skúsenosť?
Čierne na bielom koni je česko-slovensko-maďarská koprodukcia, romantická gangsterka, ktorá sa odohráva na juhu Slovenska. Osem kapitol o tom, prečo sa báť ľudí, ktorí vám podajú pero a povedia: stačí podpísať. O tom, ako dokáže nečakaná láska strpčiť zločincom pokojný život a kam až dokážu súdni ľudia zájsť, ak ich prerastie pýcha. Bola som na castingu na hlavnú ženskú postavu, nakoniec ma nevybrali, ale volal mi režisér, že sa mu páčilo, ako hrám a chcel, aby som v jeho filme predsa hrala. Tak spojil tri malé postavičky dokopy a vznikla moja postava Noémi. Je to Maďarka žijúca v Rimavskej Sobote, pracuje v banke a je beznádejne zaľúbená do Zsoltiho, ktorého hrá Tomáš Mischura. Bude to môj prvý celovečerný film a veľmi sa naň teším. Na natáčaní panovala príjemná tvorivá atmosféra. Režisér, aj kolegovia a celý štáb boli milí a otvorení. Mám rada, keď veria, že to zvládnem profesionálne a nedajú mi pocítiť, že som začínajúca herečka. Vtedy získam zdravé sebavedomie a môj výkon rastie.
Nikolett Dékány
Narodila sa v Štúrove 21. novembra 1991. Chodila na Gymnázium Hansa Selyeho v Komárne. Štúdium herectva absolvovala na VŠMU v Bratislave v roku 2018. Od roku 2019 je členkou súboru Divadla Andreja Bagara v Nitre. Počas štúdia účinkovala vo viacerých divadlách: v Slovenskom národnom divadle, Jókaiho divadle v Komárne, v Divadle Jána Palárika v Trnave. V Divadle Andreja Bagara v Nitre sa predstavila vo viacerých väčších hereckých postavách v drámach Banalita lásky (2019) a Dom (2020), alebo vo veselohre Drotár (2019). Objavila sa aj v seriáloch Jenny a Pumpa.
