Aj scenáristi si niekedy lezú na nervy, hovorí dramatička a režisérka Valeria Schulczová

Bratislavské mestské Divadlo Pavla Országha Hviezdoslava (DPOH) má od začiatku tohto roka na svojom čele novú osobnosť. Divadelná režisérka a scenáristka Valeria Schulczová má jasnú víziu, kam by divadlo malo smerovať a nechce ísť ľahkou cestou overených titulov. Naďalej však aj píše scenáre, nielen pre divadelné hry, ale aj pre televízne seriály, spolu so svojím scenáristickým sparing partnerom Romanom Olekšákom. Zažili spolu už aj krízu a vraj bola horšia ako manželská...

, 13.06.2021 06:00
Valéria Schulzová, Foto: ,
Valeria Schulczová je od januára 2021 šéfkou bratislavského DPOH.

Režírujete na Slovensku, desať rokov ste pôsobili v Čechách, píšete scenáre. Najnovšie ste šéfkou divadla.

Áno, od 1. januára 2021. V skutočnosti som šéfka divadla, ale funkcia sa volá vedúca oddelenia manažmentu DPOH.

Prvý z vašich projektov, ktoré ste pre divadlo vytvorili, je súbor štyroch inscenácií Anómia 21, ktorý odštartoval v nedeľu. V nich sa spolu s ďalšími autormi zamýšľate nad stavom dnešnej spoločnosti cez sedem hlavných hriechov, ale hovoríte aj o súčasných neduhoch, ako sú homofóbia, xenofóbia, rasizmus, korupcia, domáce násilie a podobne. Aké sú vaše ďalšie zámery v divadle?

Jedna z prvých úloh je postupne odpremiérovať Anómiu 21, lebo ten projekt je veľký a náročný, aj v logistike. Zároveň je výzvou v pandemickom čase ustáť to, že sa divák vracia do divadla. A chystáme už aj ďalšie projekty na budúcu sezónu, ktoré budú primárne cielené na mladého diváka. Náprotivkom Anómie 21 bude projekt Generácia Z, teda Zoomeri. To je generácia, ktorá teraz má zhruba medzi 12 až 24 rokov. Chystáme tri inscenácie, vychádzajúce z masívneho sociologického výskumu Rady mládeže Slovenska, ktorý bol zastrešený Európskou úniou. Vyšli z neho šialené výsledky, čo sa týka postoja mladých ľudí. Na otázku, koho by nechceli za suseda, odpovedali, že je veľmi zlé mať za suseda Róma. Ešte horšie je mať za suseda gaya. Úplne najhoršie je mať niekoho, kto sa označuje ako liberál. Na túto tému vznikne hra s názvom Koho nechcem za suseda.

Hra Bratislava by night z projektu Anómia v... Foto: DPOH
Anomia 21 Bratislava by night Hra Bratislava by night z projektu Anómia v Divadle Pavla Országha Hviezdoslava.

Nevypovedá to o našej spoločnosti nič dobré.

Z prieskumov ale vyšla aj ďalšia veľmi zarážajúca až bolestivá vec. Dievčatá majú pocit, že ich názor nie je relevantný, vôbec na ňom nezáleží a nemajú šancu v spoločnosti nič zmeniť. Na túto tému vznikne hra Krása nevídaná. Súvisí to aj s tým, ako sú ovplyvňované sociálnymi médiami a ako sa mení ideál krásy. Tretím textom, ktorý by mal vzniknúť, je Fantomas. Je to akronym programu, ktorý vymysleli mladí sociológovia a politológovia a je určený na boj proti dezinformáciám, hoaxom a konšpiráciám. To všetko sa bude odohrávať v priestoroch bývalého CO krytu divadla. Chcem, aby v inscenáciách hrali mladí ľudia z tejto generácie, aby sa spolupodieľali na vzniku textov, ktoré budú riešené kolektívnou autorskou formou.

Hovoríte o projektoch, ktoré sú všetky výhradne autorské, písané na objednávku. Čiže v DPOH nepôjdete cestou spracúvania klasiky?

Myslím si, že dobu, ktorú teraz žijeme, treba zachytiť prostredníctvom hier, ktoré vzniknú tu a teraz, v kontexte tejto doby. Máme šancu lepšie obsiahnuť realitu a nazerať na ňu cez súčasné texty ako cez klasické texty alebo súčasnú svetovú dramatiku. Z vnútornej potreby autorov a tvorivých tímov vznikne nejaký popis sveta, v ktorom žijeme. Navyše je podľa mňa dobré rozvíjať a podporovať súčasnú drámu aj s ohľadom na to, v akej situácii sa ocitla kultúra na Slovensku. Je vytlačená na okraj záujmu a vnímaná ako nechcené dieťa. Faktom je, že ak sa má slovenská dramatika rozvíjať, musí byť inscenovaná. Iba vtedy má šancu rásť. Dešpekt voči pôvodnej tvorbe sa dá prekonať tým, že hry budeme inscenovať.

Upútavka na predstavenie SND Leni o Hitlerovej filmárke Leni Riefenstahlovej.

Máte teraz v DPOH na takéto projekty voľnú ruku? Ste oslobodená od rozmýšľania nad tým, že treba hľadieť na zapĺňanie kasy?

Našťastie voľnú ruku mám a nielen voľnú ruku, ale aj podporu. Z bratislavského magistrátu aj z Bratislavského kultúrneho a informačného strediska, čo je veľmi dobré. Súvisí to s tendenciou prebudovať divácku základňu divadla a rozšíriť ju o divákov, ktorí majú chuť vyhľadávať aj náročnejšie témy. Nechcem ich nazývať alternatívnymi, ale je to modernejší spôsob uvažovania oproti divadlu, ktoré bolo cielené na väčšinového diváka. Nehovorím to v negatívnom zmysle slova, ide o diváka, ktorý si príde do divadla trochu oddýchnuť, primárne príde za zábavou. Našou snahou je osloviť aj reflexívnejšie publikum.

Čiže chcete vzdelávať, niekam diváka posunúť, ale možno aj trochu zabaviť?

Vzdelávať je možno nadnesené. Na vzdelávanie sú školy. Chceme mu ponúknuť možnosť zamyslieť sa, konfrontovať svoj pohľad na svet, položiť otázky. Nemusí nevyhnutne nájsť odpovede. Čo je však dôležité, že tá zmena je evolučná. Nechceme stiahnuť tituly, ktoré sa v divadle hrali. My ich všetky budeme hrať a postupne sa dramaturgia bude meniť. Bude to premena, ktorá má šancu nájsť nového diváka, zároveň ale neodplaší toho pôvodného.

Okrem divadelnej réžie a scenáristiky ste dlho písali scenáre k seriálom pre viaceré slovenské aj české televízie. Stíhate to aj teraz? Máte niečo rozbehnuté?

Stále sa venujem písaniu seriálov, teraz sme dopísali s Romanom Olekšákom kriminálku pre televíziu JOJ a mali by sme písať ďalšiu. Pre mňa je to nielen spôsob obživy, lebo veď v divadle sú financie, aké sú, ale zároveň mi to dáva vnútornú slobodu. Keď sa fokusujete na odlišné žánre a médiá, istým spôsobom vás to oslobodzuje v tom, čo robíte, dáva vám to nadhľad. Nemám tendenciu sa prežívať ani v rámci televízie, ani v rámci divadla, ale mám potom zdravý odstup. Pre mňa sú omnoho dôležitejšie príbehy a témy, ako ja sama v tých projektoch.

Zdena Studenková v hre Leni z produkcie... Foto: Andrej Balco
Zdena Studenková Leni Zdena Studenková v hre Leni z produkcie Slovenského národného divadla. Spoluautorkou scenára a režisérkou je Valeria Schulczová.

Dlho ste boli na voľnej nohe, teraz ste zakotvili v divadle na trvalý pracovný pomer. Beriete to ako výhodu alebo je to trochu zaväzujúce?

V pandémii je to čiastočne výhoda, že máte istotu stabilného príjmu a zároveň je pre mňa aj ťažké si na to zvyknúť, minimálne v tom, že ak si chcem spraviť voľno, musím si vypísať dovolenkový lístok. Na to nie som celkom zvyknutá, ale sú to iba také drobnosti.

Desať rokov ste pôsobili v Čechách, potom ste sa vrátili naspäť a už zhruba desať rokov žijete opäť na Slovensku. Ako by ste porovnali prácu tam a tu?

Mám pocit, že už to ani nie je pravda, ako keby tie Čechy už ani neexistovali. Ale určite to vo mne zanechalo stopu. Keď prídete do inej krajiny, kde nemáte väzby z detstva a minulosti, musíte sa nanovo obhájiť a presadiť. Je to skvelé v tom, že si uvedomujete vlastnú hodnotu a kvality. Zároveň ma český kontext naučil myslieť trochu inak. Edukácia, ktorú som dostala na VŠMU v Bratislave, bola úplne skvelá, ale české divadlo mi dalo úplne iný spôsob uvažovania. V tom čase bolo zamerané na myslenie v témach, bolo vtedy čiastočne intelektuálnejšie ako tu. Pracovala som tam aj pre televízie a naučila som sa rozmýšľať v štruktúrach seriálov, ktoré sa v tom čase na Slovensku ešte netočili. Keď som robila prvý seriál, hovorila som si, že to sa nedá nikdy zapamätať, v hlave udržať všetky tie linky, vymyslieť to tak, aby to fungovalo. Musíte mať k tomu, samozrejme, nejaké dispozície, ale človek zistí, je to istý druh tréningu. Samozrejme, tie seriály majú kolísavú kvalitu. Ale keď sa podarí presadiť dobrý námet a dostanete voľnú ruku v tvorbe, to veľké plátno vás naučí veľkému remeslu aj pokore. Zároveň vám úplne inak smeruje myslenie ako pri krátkych formách.

Keď píšete pre divadlo a súbežne pre seriály, potrebujete sa nastaviť nejako inak?

V oboch prípadoch musíte mať dobrú analytickú schopnosť a zároveň potrebujete z analýzy vytvoriť syntézu. Na to, aby ste skonštruovali príbeh, lebo aj v divadle, aj v televízii ide v prvom rade o príbeh a o postavy. Divadlo je živé a divák je okamžite v kontakte s hrou. Tá autorská licencia, poetika unesie omnoho viac ako veristické seriály.

Robili ste niekedy na seriáloch, pri ktorých ste si povedali, že to celkom nevyšlo?

Samozrejme, robila som na takých seriáloch. Mala som dokonca obdobie, keď som bola z rôznych dôvodov na blackliste vo všetkých troch slovenských televíziách. Vtedy som písala jeden príšerný denný seriál. Písala som ho pod pseudonymom a bolo to zúfalé, ale z niečoho som potrebovala zaplatiť hypotéku. Hovorila som si, panebože, toto sa snáď ani nedá písať, keď je človek triezvy. Našťastie to netrvalo dlho, z blacklistov sme aj s kolegom Olekšákom zmizli, ale bolo to smutné životné obdobie. Pol roka nezarobila ani cent. Na voľnej nohe vás stretnú aj takéto veci.

Scenáristi Roman Olekšák (vľavo) a Valéria... Foto: TV JOJ
64A7556 Scenáristi Roman Olekšák (vľavo) a Valéria Schulczová s hercom Tomášom Maštalírom pri nakrúcaní krimi seriálu Za sklom.

S Romanom Olekšákom pracujete ako tandem a je veľmi zaujímavé, že roky píšete vo dvojici. Neleziete si na nervy? Aký máte spoločný systém písania?

Lezieme si na nervy, vlani sme mali takú krízu, že sme sa niekoľko mesiacov nerozprávali. Našťastie sme v tom čase nemuseli písať žiadnu divadelnú hru. Čo sa týka seriálov, tam sa vždy píše v tímoch, dokonca aj vo veľkých tímoch. Čiže keď píšeme dvaja, sme vlastne taký minitím. Čo sa týka divadelných hier, tam je to asi menej obvyklé, autori veľmi často nepíšu vo dvojici. Mňa na tom ale práve baví to, že to vzniká v dialógu. Autor všetkým prejde sám, v samote písania a má pocit, ako geniálne to vymyslel, zrazu mu do toho vstúpi dramaturg a povie, čo tam nefunguje. Touto fázou si my prejdeme už pri písaní. Keď si nastavujeme koncepciu textu, prejdeme toľkými debatami, že si hru očistíme od balastu, od špiny. Celý príbeh postavíme spoločne, celú fabulu, dokonca aj dialógy píšeme spolu. Posledný text Experti pre projekt Anómia 21 sme prvýkrát písali cez Zoom, lebo sme sa nemohli stretnúť, a boli to desiatky hodín. Každú repliku sme písali spolu, akurát sme sa videli len cez počítač. Bolo to v niečom veľmi vtipné.

Vy si viete predstaviť, že by ste písali s niekým iným?

Nikdy nehovor nikdy, ale zatiaľ nie je dôvod tento tandem rozbiť. Už sme prešli aj krízou a mám pocit, že v niečom bola horšia ako manželská.

Valeria Schulczová

Režisérka a dramatička sa narodila 31. januára 1975 v Bratislave. Vyštudovala divadelnú réžiu a dramaturgiu na VŠMU v Bratislave. V rokoch 2002 až 2010 pôsobila v Českej republike ako divadelná dramaturgička a režisérka (napr. v brnianskom HaDivadle, Divadle Rokoko v Prahe, v Divadle Petra Bezruča v Ostrave, v Divadle Na zábradlí v Prahe), pracovala tiež pre televíziu Prima.

Po návrate na Slovensko sa podieľala na seriáloch TV JOJ Odsúdené, Za sklom a Nevinní, bola kreatívnou producentkou markizáckych seriálov Horúca krv či Ordinácia ružovej v záhrade. Je spoluautorkou divadelných hier pre viaceré činoherné scény, pre ktoré pripravila napríklad hry Rodáci (SND), Doktor Macbeth (DPOH) a Leni (SND). Od januára je šéfkou DPOH v Bratislave.

Valéria Schulzová,
Scenáristka a režisérka Valeria Schulczová. Autor: Pravda,Ivan Majersky

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
debata chyba
Viac na túto tému: #Valeria Schulczová #DPOH