Na začiatku bolo slovo – francúzsky kritik Georges Banu raz povedal, že píše len o umelcoch, ktorých pozná a ktorých prácu má rád, nie ako gesto bratania sa, ako tvrdia zlé jazyky, ale sprevádzania. Keďže k súboru a tvorivému tímu inscenácie D1 (pracovný názov), o ktorej je tento článok, mám vrúcny vzťah, v záujme o transparentnosť netreba nasledujúci text čítať ako recenziu, skôr ako sprievodnú správu z premiéry, ktorú SKD Martin v zmluvnom termíne v júni 2021 odovzdalo do užívania.
Svetlo na konci tunela?
V Slovenskom komornom divadle je to priam biblické podobenstvo, ako naznačuje herečka Alena Pajtinková, keď gestom evokuje Michelangelovo Stvorenie Adama. Je to aj kríž na pleci – čom vlastne? Hlavnými hrdinami tohto moderného slovenského eposu sú srdce (Európy) a jeho sen o spojnici, ubolená, roky znásilňovaná, vytunelovaná krajina, otec (národa) a termín. Respektíve celá séria otcov a termínov, ako vtipne demonštruje člen hereckého súboru Daniel Žulčák. Lebo termín je viera, dieťa moje, povedal otec. (A po ňom nový a nový, nový… nový otec). Ale ja už naozaj strácam vieru, otče, povedalo srdce už po toľký raz a minister Doležal deň predtým povedal, že ho prekvapuje skepsa národa. A ešte povedal vodná EIA, chýbajúca dokumentácia na mostné objekty a – tunel Višňové v roku 2023, ale nesľubujem.
A Fedor Flašík povedal: Claudia Schiffer
Hoci to znie ako klišé, v tomto prípade platí doslova – námet je aktuálny a zrejme ešte dlho bude. Pri jeho realizácii však tvorivý tím mohol aj naraziť. Našťastie pred dokumentárnou priamočiarosťou a burcujúcim polopatizmom dostala prednosť obraznosť, poézia, zvláštny, trochu „ouředníkovský“ jazyk. Text (autorom je režisér) je ako asociatívny prúd vedomia na tému D1, napĺňajú ho smutnosmiešne narážky na papalášov, heligónky, celebrity a kauzy spojené s výstavbou. Citáty striedajú metafory, ale táto koláž je univerzálne zrozumiteľná. „Schön hier zu sein,“ hovorí v nej Claudia za 3,6 milióna slovenských korún.
Foto: Braňo Konečný
Osvedčilo sa aj angažovanie výtvarníka Juraja Poliaka, ktorého performatívny scénografický koncept nie je samoúčelne efektný. Už v úvodnej Invokácii režisér ako Hollý vo svojom Svatoplukovi pomyselne vzýva cestársku múzu. Herci v mundúroch a žltých prilbách po celý čas pracujú s materiálom, proces stavby dostáva konkrétny výraz. Herci a herečky koncentrovane a presne zvládajú špecifické monológy a okrem toho pod vedením choreografky Silvie Belákovej aj slušne tancujú. V ich rukách ožíva aj bábková Claudia Schiffer, ktorá má namiesto žiarivého úsmevu indiferentný výraz crash test figuríny – až je človeku ľúto, že ju to napokon niekam nevymrští. Bolo by to príznačné popri všetkých pracovných úrazoch na stavbe.
Foto: Braňo Konečný
A režisér povedal – ťapákovčina
V konečnom dôsledku D1 nie je len o diaľnici. Téma zľudovela, stala sa súčasťou slovenského folklóru. Popri krojoch a čičmianskom vzore sú naším kultúrnym dedičstvom aj veľkohubé sľuby, prázdne ruky jedných a plné vrecká iných, Od Tatier k Dunaju, Jožo Ráž a Mečiarovo – takú ti… že sa nespamätáš. Nie náhodou je jedným z najvydarenejších momentov je odhalenie ornamentálne zdobenej „modranskej“ miešačky. V tomto výjave sa dokonale miesi naša slovenská rurálno-industriálna dilema, ktorej azda najvýstižnejším obrazom je Machov film Rodná zem z roku 1954. Ľudové piesne v podaní Dariny Laščiakovej a skvelá Zeljenkova Musica Slovaca (a tiež Suchoň) zvlášť funkčne podčiarkujú tento paradox – krásne je zároveň výrazom zaostalosti, túžba po modernej krajine sa fatálne zráža s malomestským myslením.
Čítajte rozhovor Aj scenáristi si niekedy lezú na nervy, hovorí dramatička a režisérka Valeria Schulczová
D1 je vlastne budovateľský opus o neschopnosti budovať. O tom, že v srdci Európy žije národ pastierov a nedostavaná diaľnica je jeho traumou. Aj preto napokon prichádza obraz akéhosi návratu k sebe. Veď krajine by sa uľavilo, keby sa miesto zbíjačiek a motorov rozliehali široko-ďaleko len zvuky stoviek spiežovcov na hrdlách kučeravých oviec, potok by zurčal a mládež by tancovala.
Čítajte aj Prehliadka hriechov sa začne lakomstvom a hnevom
Ako to dopadne naozaj, nevedno. Otvorený záver tak nie je režijným zámerom, naopak, Lukáš Brutovský ním dáva inscenácii jasnú (od začiatku tušenú) bodku a pointu. Možno o pár dekád ľud po novej D1 pricestuje na osemsto sedemdesiatu prvú reprízu a sivovlasý režisér, prihrbený dramaturg, výtvarník o paličke a dávno nie takí pružní herci s úľavou inscenáciu slávnostne zderniérujú. Ak dovtedy – ako ktosi podotkol – diaľnicu vlastne neprestaneme potrebovať, lebo sa dávno bude jazdiť aeromobilmi či hyperloopmi. Kým stavebné práce v tuneli Višňové sa len v apríli obnovili, inscenácia už stojí a vycestovať na predstavenie sa dá i vlakom.
