Dráma výnimočnej britskej autorky Caryl Churchillovej v preklade Terezy Hladkej už dlhšie čakala na svoju chvíľu. V SND s ňou rátali ešte pred pandémiou a nie je reakciou na ňu, hoci by to tak mohlo vyzerať.
Pani Jarretová (Emília Vášáryová), Sally (Božidara Turzonovová), Vi (Anna Javorková) a Lena (Kamila Magálová) sa opäť stretávajú na spoločný popoludňajší čaj.
Tri z nich sú susedky, ktoré sa pravidelne stretávajú, aby pri čaji a sušienkach poklebetili o dôležitých banalitách. Akoby náhodou sa k nim pridáva štvrtá, pani Jarretová, ktorej pomaly a postupne naznačia alebo odhalia aj osobné traumy. Jedna téma strieda druhú, preberú od matematických zručností cez seriálovú tvorbu, niekdajšie povolania až po varenie…
Jedna skáče do reči tej ďalšej a táto paľba, ktorá narúša tradičné štruktúry dialógov, vzbudzuje pozornosť diváka. Provokuje, vťahuje do deja a núti zamýšľať sa a domýšľať si súvislosti, podľa vlastného intelektuálneho a emočného nastavenia.
Bombastické je banálne
Hra o ôsmich obrazoch je pomerne statická, odohráva sa v jednej scéne. Dámy v elegantných šatách ešte zo 60. rokov sedia na jednoduchých rozkladacích stoličkách pri kempingovom stolíku rozloženom na terase rozbombardovaného domu.
Akoby idylku narušila apokalypsa. Ony to ale nevnímajú, sú spolu, čo viac treba? Dej je rozdelený na osem úsekov prostredníctvom prekvapujúcich až šokujúcich zvukových vsuviek, ktoré dunia sálou so zhasnutými svetlami a naznačujú rozvrat.
Táto zložka, zvukové monológy podané pani Jarretovou na spôsob žalmov, tvorí druhú líniu hry. Desivé a hrôzostrašné katastrofické výjavy sú v kontraste s relatívne banálnymi problémami štyroch žien.
Sú jednak varovaním, čo možno príde v neďalekej budúcnosti (a časť z toho možno už aj prišla), jednak ironickým konštatovaním, že tragédia už je dnes normálna vec, nič prekvapujúce. Natoľko sme otupeli voči desivým správam z médií, že všetko bombastické už je vlastne banálne.
Pre dramaturgičku Darinu Abrahámovú je uvedenie hry špičkovej britskej dramatičky Caryl Churchillovej splnenie jej dramaturgického sna. Keď videla hru v pražskom divadle Letí, vedela, že v SND majú na to, aby ju spracovali. A verí divákom, že sú otvorení experimentom a hru ocenia. Pre ňu osobne je inscenácia poctou ženám a starnutiu. Pred pár rokmi mohla pôsobiť prorocky, mnohé katastrofické výjavy sú už aj realitou.
Hosťujúci režisér Eduard Kudláč hru Čaj a apokalypsa nechce dávať do súvisu s pandémiou. Preňho je v inscenácii kľúčová téma priateľstva a to, ako človek prežije bazálny, obyčajný život. Príslušníčky nižšej strednej triedy si žijú svoj život bez ohľadu na správy z médií.
„Hru vnímam ako porovnanie mierok katastrof. Človek je zlepencom udalostí a katastrof, ktoré musí spracovať. Od toho, ako ich spracuje, závisí kvalita jeho života,“ uviedol.
Hlavne nestratiť pozornosť
Nevšedná forma inscenácie bola pre hlavné predstaviteľky spočiatku tvrdým orieškom. Podľa Emílie Vášáryovej je text náročný, trochu ako poézia, nepoužíva sa v ňom interpunkcia na predelenie jednotlivých replík.
Je preto veľmi dôležité pri hraní nestratiť koncentráciu a nevypadnúť z rytmu. Najskôr ako keby hra nedávala zmysel, charaktery sa postupne „vylupujú“. Skúšanie si užila, do divadelnej šatne sa vrátila po 13 mesiacoch, už v to ani nedúfala.
Keď Kamila Magálová dostala prvý raz do rúk scenár, potešila sa z obsadenia, ale zároveň si nevedela predstaviť, ako to zahrajú. Postupne to však rozuzlili a skúšanie si užili.
Božidara Turzonovová pred premiérou podotkla, že taký ťažký text ešte v rukách nemala. Spomenula si pri ňom na partiu spolužiačok z bratislavského gymnázia, s ktorou sa roky stretávali a tiež rozprávali jedna cez druhú.
Štúdio SND touto hrou nechce podliezať latku väčšinového vkusu a spolieha sa na diváka, ktorý vraj nie je jednoduchý, ale má rád experimenty, čo sa im už viackrát potvrdilo.
Herecký koncert štyroch slovenských legiend je ale to, čo ukotvuje inscenáciu a drží ju pri zemi v tom najlepšom možnom zmysle slova. Ľudské teplo je aj tak to, čo vždy vyžaruje najsilnejšie.
