Tomáš Matonoha bude hrať Shakespeara v Bratislave. Čo videl počas pandémie v nemocnici?

Čo pre vás znamená Slovensko? Prázdniny či prácu?

Slovensko je pre mňa dosť intenzívna spomienka na časy, keď som mal 15 až 20 rokov. Pochádzam z Brna a minimálne polovicu dovoleniek sme trávili na Slovensku. Odvtedy sú pre mňa jedným z najobľúbenejších miest Vysoké Tatry. Na Čecha mám Tatry nadpriemerne prechodené.

Veľa Čechov predsa chodí do Tatier.

Hej, ale koľko ich má taký jedinečný zážitok ako ja? Na Rysoch som bol niekoľkokrát, ale koncom júna 1999 som sa trošku zdržal počas výstupu, boli dlhé dni a na Rysy som prišiel veľmi neskoro. Malo to však obrovskú výhodu, že som stretol málo ľudí, postupne všetci odišli a ja som bol asi pol hodinu hore celkom sám. Bolo už sedem alebo osem hodín večer a ja som sa musel dostať dolu a stihnúť vlak. Prišiel som na Popradskú chatu a zachránilo ma, že práve prišiel ktosi s obrovským starým džípom, aby odviezol odpadky. Takže asi desať kilometrov som sa smerom dolu viezol a ten vlak som stihol. A iný raz som stretol medveďa…

Kde?

Nad chatou nad Rysmi je „kadibúdka“ a nad ňou sa objavil medveď. Všetci sa naňho pozerali, ešte nebola éra mobilov, takže to nikto netočil. Zrazu vybehla nejaká žena, došprintovala do búdky a vytiahla z nej malého nič nechápajúceho chlapca, ktorý v nej práve sedel. Medveď bol na skale nad ním, asi by mu to k nej chvíľu trvalo, ale aj tak… Slovensko mám dosť prejazdené a posledné štyri roky som tu trávil leto. Vlani bola pauza, netočilo sa a teraz som v Bratislave kvôli Letným shakespearovským slávnostiam.

Čítajte aj Alena Pajtinková: Ako tancovala s Ivanom Trojanom a ako sa naučila reč Evy Mázikovej

Koľký Shakespeare v poradí to pre vás bude? Už ste skúšali niečo pre letné shakespearovské hry trebárs v Čechách?

Ešte nie, hral som Shakespeara len raz v živote na absolventskom predstavení, ktoré v roku 1994 režíroval váš slávny odborník na Shakespeara Roman Polák. Ten vtedy hosťoval v Mahenovom divadle v Brne, kde skúšal Búrku a na JAMU režíroval našu študentskú inscenáciu Oko za oko.

Ale hrali ste aj v súčasnej hre Shakespeare v Hollywoode od Američana Kena Ludwiga.

To je hra podľa skutočnej udalosti – o tom, ako nemecký režisér Max Reinhardt režíruje v Hollywoode 30. rokov Shakespearov Sen noci svätojánskej. Oberona tam hrá Viktor Preiss a ja hrám herca, ktorý stvárňuje Leandra.

No predsa ste v audioverzii pre Český rozhlas nahovorili v Shakespearovej tragédii Rómeo a Júlia Tybalta, synovca pani Kapuletovej, ktorú stvárňovala Libuška Šafránková. Ako si na to spomínate?

Stretli sme sa len raz a keďže sa to robilo v rádiu, každý nahrával sám. Stretol som sa len s Jiřím Štepničkom, ktorý hral Kapuleta – bol som veľmi nervózny, pretože som nič také predtým nerobil a práve som chytil dialóg s jedným z našich najlepších dabérov. Bol však veľmi fajn. Tá hra mala skvostné obsadenie, Rómea hral Honza Dolanský, Júliu Zuzana Kajnarová. Zaujímavé bolo točiť v rozhlase šermiarsku bitku.

Ako sa to robí?

Dychmi a vzdychmi.

Teraz ste dostali v obnovenej bratislavskej premiére Dvoch pánov z Verony rolu Vojvodu. Museli vás dlho presviedčať alebo vás ponuka hneď nadchla?

Nadchlo ma, že už bola hraná a koncept veľmi úspešný. Keď som točil seriál Prázdniny so Zuzanou Norisovou a s Ľubošom Kostelným, tak ten rok mali pôvodní Dvaja páni z Verony derniéru a ja som ju nestihol vidieť. Som rád, že teraz ju v obnovenej premiére zažijem ako herec.

Foto: Pravda, Ľuboš Pilc

Tomáš Matonoha Tomáš Matonoha bude hrať v Shakesperovej hre Dvaja páni z Verony na Letných shakespearovských slávnostiach v Bratislave.

Poznali ste túto menej známu hru aj predtým?

Celý život som pracoval v autorskom štúdiovom divadle, takže vo svojej kariére som sa s klasickou divadelnou dramatikou stretol málo. Vyše polovice inscenácií, kde som účinkoval, boli buď české, alebo svetové premiéry, prípadne autorské divadlo. Z klasiky, ak nepočítam školu, som robil len Kráľa Oidipa, Fausta a Tri sestry.

Za čias Shakespeara bol každý herec okrem hrania zdatný aj v ďalších umeleckých profesiách – v žiadnej inscenácii nesmel chýbať spev, klaunské výstupy – čo by sme dnes mohli označiť za stand up comedy. S tým všetkým vy máte skúsenosti – využijete niečo z toho vo Dvoch pánoch z Verony? Budete spievať?

Aj keď môj predchodca v tejto role nespieval, ja spievať budem. Pokiaľ ide o improvizácie, ťažko povedať, či sa tam niečo vlezie, alebo nie. Ľubo Kostelný má v tejto hre forbíny. Pred rokmi nám režisér Roman Polák, ktorý sa Shakespearom intenzívne zaoberal, hovoril, ako fungovalo divadlo v Shakespearovej dobe – dosť inak ako dnes.

Ako?

Do divadla chodila šľachta aj ľud, ktorý sa pri komplikovaných dialógoch nudil a nerozumel im, takže tam boli vždy aj klaunské čísla na pobavenie. Nehovorili blankversom, ale obyčajne, aby im ľud rozumel. Tieto vsuvky hrá v našej hre Ľubo Kostelný. Shakespearovské slávnosti pomohli Shakespeara veľmi dobre spopularizovať – vďaka nim sa dostanú do divadla aj ľudia, ktorí by tam inak neprišli. Je dobre, že Dvaja páni z Verony sú poňatí hravo. A keď pôjdeme ešte hlbšie do histórie, napríklad antické divadlo je čosi ako dnešný muzikál.

V akom zmysle?

Všetci Gréci príbehy z Homérových piesní poznali. Nechodili sa pozerať na to, ako príbeh dopadne, ten poznali, ale hodnotili spôsob spracovania. Väčšina Shakespearových príbehov je tiež známa, šlo o to, udržať pozornosť divákov popoludní štyri hodiny – pretože sa hralo od druhej do šiestej. Večer sa nehralo, bola tma a nikto by to nevidel. Pre dnešného diváka je také dlhé divadlo nepredstaviteľné. V Grécku sedeli ľudia v divadle pokojne aj celý deň. Dnes ľudia majú pocit, že keď je inscenácia dlhá, je to chyba – to však nie je pravda. Spomeňte si, aký dlhý je napríklad film Krstný otec.

V tomto predstavení bude účinkovať aj ženská kapela, zaspievate si s ňou?

Jednu vec, myslím, že s Ľubom Kostelným.

Vy máte tiež svoju kapelu – ako je to s Inšpektorom Kluzóm?

Počas lockdownu som z tej kapely vycúval a založil som vlani v lete nový band, už sme mali aj niekoľko koncertov. Je to trošku iný štýl a žáner – skôr folk v americko-írskom štýle, dve gitary, jedna basa, traja borci okolo. Vlani som dostal v máji ponuku, či by som nehral pod oknami na ulici napríklad pre domov dôchodcov. Začal som to pripravovať, ale vlani bolo uvoľnenie také rýchle, že sme to nestihli. Ale šli sme do toho. Vymyslel som také teleso, že sme schopní hrať pre 20 ľudí v reštaurácii alebo pre tisíc ľudí na festivale. Je to ako stand up Na stojáka s gitarou. Počas skúšania Shakespeara možno dohodnem aj nejaké koncertovanie na Slovensku. Predbežne som dohovorený na hranie v kabaretnom divadle Lucie Siposovej.

Foto: archív Tomáša Matonohu

Tomáš Matonoha Tomáš Matonoha na koncerte.

To je popri Ľubošovi Kostelnom ďalšia vaša kolegyňa zo seriálu Prázdniny, dobrý kontakt, však?

Jednou z najdôležitejších vecí je mať dobrých kolegov a kontakty. Človek niekam príde a zrazu točí film. Na tomto skúšaní Shakespeara ma baví hlavne to, že som tu spoznal množstvo skvelých hercov a muzikantov. Napríklad Bára Švidraňová, to je zázrak, ako spieva.

Príde sa na predstavenie pozrieť aj vaša žena, herečka Lucie Benešová?

Nevieme, či to stihne, v lete nakrúca, ale príde moja dcéra s mamou. Tie chcem zobrať na pár dní na Slovensko, konečne sa pôjdeme pozrieť aj na Myjavu. Syna som už vzal na nakrúcanie, ale dcéra Lara tu ešte nebola. Teraz síce netočíme, ale ukážem jej chalupu, kde sme nakrúcali, a blízky hrad Branč. Na Čachtickom hrade som bol už ako dieťa. A ešte sa chystáme na Baťov kanál, prejdeme si pohraničie z oboch strán.

Foto: TV JOJ: Marián Ďatko

prazdniny matonoha kostelný igonda Seriál Prázdniny - s kolegami Markom Igondom a Ľubošom Kostelným.

Vaša žena prezradila, že od vás namiesto kvetov dostáva praktické darčeky ako kosačku na trávu alebo záhradku na auto…

Áno, ale nie preto, že by som mal niečo proti kvetinám. Radšej však kúpim jednu ružu a v cene ďalších 50 ruží kúpim niečo praktické, ako kúpiť len 50 ruží, ktoré urobia rovnakú radosť ako jedna.

A žena vás vraj na revanš prekvapila tým, že vám darovala motorkársky kurz, bol to dobrý darček?

Papiere na motorku som si urobil až v štyridsiatke a žena mi ako darček dala kurz u slávneho motorkára Pepu Sršňa. V autoškole vás totiž naučia motorku riadiť, ale nie na nej jazdiť bezpečne a zodpovedne. Bol som aj na enduro kurze, kde nás učili zatáčať a podobne. Začínate na letisku, potom celý deň jazdíte zákruty na Šumave a potom som mal kurz jazdy na endure. Ja som motorkár výletník, z jazdy si pamätám krajinu. Takže darček to bol dosť dobrý.

Dá sa to ešte niečím prekonať? Čo by vám urobilo radosť?

Veľa vecí, pred týždňom som bol na Brači na kurze windsurfingu. Akurát som trochu zaspal – inštruktori dvadsiatnici, účastníci kurzu tridsiatnici a do toho ja, čerstvý päťdesiatnik. Budem musieť dať dolu minimálne 15 kíl a začať niečo robiť s rukami a telom, pretože hlavný predpoklad je fyzická kondícia. O tri týždne idem so 16-ročným synom na kurz surfovania do Španielska – uvidím, či mi to pôjde, ak nie, vezmem si motorku a pôjdem na výlet do Portugalska.

Lenže začínam o dvadsať až tridsať rokov neskôr ako ostatní. Som však rád, že som sa do toho stihol po päťdesiatke pustiť. Sú to strašne dobré športy a mám stále niečo pred sebou. Človek nestarne telom, ale v momente, keď sa prestane dívať dopredu a pozerá sa len dozadu. Keď som sa šikovných 0surferov pýtal, za aký čas dokážem niektoré ich kúsky – povedali, o päť šesť rokov. A začal som aj s golfom, takže mám v pláne obísť viaceré golfové ihriská.

Počas pandémie ste si vraj vyskúšali prácu v moravskej nemocnici, kde to bolo?

Štrnásť dní v novembri som bol v třebíčskej nemocnici. Po pol roku pandémie ma zaujímalo, ako funguje informačný servis. Názory na pandémiu boli extrémne rozdielne. Pripadal som si ako na strednej škole, keď som počúval Hlas Ameriky a na druhý deň si prečítal Rudé právo. Niečo sa stalo a každý o tom písal celkom inak. Mal som mesiac a pol voľna, tak som sa rozhodol, že na pár týždňov urobím niečo užitočné. Kedysi pred 30 rokmi som totiž pracoval ako sanitár. Nastúpil som do nemocnice, aby som si urobil obrázok o situácii.

Viete si predstaviť, že by ste takto pracovali dlhšie?

Asi by som umrel hladom, pretože finančná odmena je neporovnateľná. Zaplatili mi, ale všetky peniaze padli na cestovanie a ubytovanie. Nastúpil som na zmluvu, zamestnal som sa ako pomocná sila v nemocničnom sklade. Nedávno mi volali, že prišli prémie a na mňa vyšlo 1 150 českých korún. Urobím obrovský „mejdan“.

Foto: Aerofilms

Polski film Matonoha Zahral si aj v českej snímke Polski film.

Ako vás v nemocnici uvítali?

Bolo to dosť divné, rozvážal som nejaké veci a na jednom oddelení si staničná sestra myslela, že prišla skrytá kamera. Neverila mi, že tam naozaj pracujem a nechcela mi podpísať papiere. Ale v zásade to bolo v pohode. V nemocnici bol pokoj, vyzeralo to ako v nedeľu ráno, lebo boli zakázané návštevy aj pohyb pacientov mimo oddelenia. Žiadni pacienti však neležali na chodbách, ako zneli niektoré poplašné správy. Postavila sa aj poľná nemocnica v Prahe Letňanoch, ale nikto v nej nikdy neležal. Najhoršie pre personál nemocnice bolo, že museli byť v skafandroch. Ja som bol skladník, ja som žiadny skafander nemal, pretože som s chorými do kontaktu neprišiel.

Niečo vás počas pandémie aj prekvapilo?

V medzere, keď to šlo, sa mi podarilo odísť na hory. Bol som vo Švajčiarsku a v Poľsku. To bol totálny rozdiel v prístupe k opatreniam. V Poľsku som protipandemické opatrenia dodržiaval asi len ja, pretože som bol z Česka, o ktorom sa hovorilo, že je centrom covidu. Poliaci na to tak kašľali, že keby som nebol Čech, tak by som sa aj sťažoval. A potom som bol vo Švajčiarsku, kde dokonale fungovali pravidlá – všetci ich dodržiavali.

Na lanovke ste sám, lyžujete sám, v penzióne raňajkujete sám – nikoho som nestretol ani som nemal čo od koho chytiť. Keď človek dodržiava pravidlá, nie je dôvod na paniku. Zato vlani u nás v Česku bola tá nedisciplinovanosť priam zásadná. Niekto mi aj povedal: my sa na covid nehráme. Povedal som si: to je výborné, a my v Prahe sa azda na covid hráme? A potom sme dopadli tak, že bolo Česko najhoršie v covide na svete.

Bolo viac hercov, ktorí si takto ako vy vyskúšali prácu v nemocnici?

Áno, Miloš Knor, herec Tomáš Měcháček pomáhal vo Vrchlabí a niekoľko ďalších kolegov. Tomáš robil sanitára, mal šťastie, robil to v januári či vo februári, keď už bola situácia taká zlá, že ho zobrali ako sanitára aj bez kurzu. Mne to nedovolili, lebo som ten kurz nemal. Pred 30 rokmi som ten kurz mať nemusel, len mi ukázali, ako sa ustiela posteľ a podobne. Sanitár je predsa neodborná pomocná činnosť, pripravujete raňajky a tak. A pred tými 30 rokmi som trebárs dával pacienta na stôl, pripravoval tampóny… S rúškom som vyzeral ako doktor. Ale to bolo za minulého režimu, našťastie dnes už je zdravotníctvo niekde celkom inde.

Pochádzate z Brna, ste brniansky patriot?

Skôr moravský, pretože brniansky patriotizmus je pre mňa zvláštny. Brno je jedinečné mesto vo svetovom meradle, kde sa za sto rokov zásadne premenili obyvatelia. Pôvodní nemeckí a židovskí obyvatelia z mesta boli odsunutí. Málokto má predkov z predvojnovej generácie z Brna. Aj moja rodina z maminej i otcovej strany prišla do Brna po roku 1945. Po veľmi bohatých rodinách zostali luxusné funkcionalistické vily ako Tugendhat. Patriotizmus skôr chápem tak, že rodina niekde žije 100 až 150 rokov, takže som skôr moravský patriot.

Odkiaľ je teda vaša rodina?

Mamina časť z Prahy, otcova z Hanej. Pražania sa v Brne ocitli preto, že dedečka presunuli z pražskej fabriky do Brna a jeho rodina tu už ostala. A otcova rodina prišla z Hanej, dostala veľký byt v centre po Nemcoch. V Brne nebývate u majiteľa – na rozdiel od Prahy. Ale má to aj obrovské plus, že do centra sa v 50. a 60. rokoch prisťahovali ľudia z vidieka. Tí si do centra priniesli vidiecky pohľad na susedov. V Brne sa všetci poznajú, všetko o sebe vedia, je to osobné.

Zato Praha je veľmi anonymná. V Brne jedinečne fungujú komunity. Na výrok, že Brno je najväčšia dedina v Európe, sa neurážam, naopak, považujem to za jedinečné. Výmena obyvateľov namiešala výbornú kvalitu. V každej krčme niekoho poznáte a niekto pozná vás, to Praha nemá. Až teraz sa pražskí tridsiatnici snažia mestskú anonymitu odbúrať a organizujú susedské stretnutia. Brno bývalo viedenským satelitom, patrilo skôr k Rakúsku ako k Prahe. Až diaľnica ho pripojila k Prahe, a preto sa s ňou začalo porovnávať. Hovorí sa aj taký vtip: Existujú tri druhy divadla – zlé, dobré a divadlo v Brne. Ale niečo pravdy na tom je.

Čo?

Brno je hlavné mesto alternatívy, hrozne chce byť iné ako Praha, takže je originálne. Rozhodne to nie je priemerné, nemastné-neslané mesto.

Ovládate aj brnianske nárečie hantec?

Trochu hej. Lenže hantec sa trochu zasekol v spoločnosti. Ešte keď som bol mladý, prirodzene ste ho počuli v krčmách a všade. Dnes hantecom hovoria viac ľudia v okolí ako samotné Brno. Najväčším propagátorom hantecu bol Franta Kocourek, ale to je generácia brnianskej alternatívy 60. – 70. rokov. To už sú dosť starí páni.

Mladí už hantec nepoužívajú?

Vydavateľstvo Jede Kudrna okolo Brna vydalo slovníky a poviedky v hantece, ale inak hantec v uliciach veľmi nevnímam. Urobil som skeč v hantece, občas ho používam, využil som to aj v reklamnej kampani. Teraz mám točiť film a režisér chce, aby som bol štylizovaný Moravák. Ešte sa musíme dohovoriť, či budem zo Slovácka, alebo z Brna. Posledný, kto v tom fungoval, bol Bolek Polívka – aj keď on je Valach, to nie je Morava. Je to na moravskom území, ale funguje tam niekoľko odlišných oblastí s odlišným foklórom. Je tam Valašsko, Haná, Slovácko, Horňácko, Mikulovsko, Znojemsko a osobitne Brno. Folklórne veľmi silný kraj je Kyjovsko, to je celkom iné, ako keď prídete do Břeclavi.

Pritom na mape je to kúsok…

Áno, ale Valašsko je aj nábožensky iné – Valasi sú protestanti, južná Morava je katolícka. Veľmi pekne je to spracované vo filme Je třeba zabít Sekala. Odohráva sa na Hanej okolo Olomouca, kde žili katolícki bohatí sedliaci, mali veľké grunty. Ten, čo sa tam prichádza schovať, je protestant z Valašska. Na mape je to 40 či 50 kilometrov, ale je medzi nimi napätie ako medzi Škótmi a Angličanmi. Křižan použil tento model – vy máte jednu vlajku, my druhú. Otec mi hovoril, že na Hanej, to je kraj, kde sa nezamykajú chalupy – tu sa nekradne a ľudia si veria. Je to úplne iné ako vidiek v Čechách – a nie je to len vec jazyka a prístupu.