Divadlo je prchavé umenie, predstavenie sa vždy končí s poslednou oponou, no teraz je celý váš divadelný život zaznamenaný v knihe natrvalo. Aké máte z toho pocit?
Trafili ste klinec po hlavičke, herec celý život trpí vedomím, že výsledok jeho snaženia je veľmi prchavý a odchádza spolu s ním. Preto trocha precitliveno vníma každé vyznamenanie či ocenenie, ktoré zachová naňho pamiatku. Aj mňa na tejto knižke okrem iného teší, že to, o čo sme sa snažili, a čo, dúfam, nájde svojich pokračovateľov, tu zostane a neodíde.
Keď ste si pri zostavovaní tejto knihy pripomenuli rôzne obdobia vášho divadelného života, sú medzi nimi predstavenia, za ktorými vám je smutno?
Herci sa tejto otázke radi vyhýbajú, ale ja som mal postáv toľko, že mám medzi nimi určitú hierarchizáciu. V tej širokej palete rolí, ktorú mi život doprial, má pre mňa výnimočné postavenie Kontrabas, ktorý zachytáva aj titulná strana knihy, v Národnom divadle to bol Garderobier, Amadeus, prekrásna bola aj inscenácia Páni Glembayovci a pekné spomienky mám aj na moju prvú réžiu Zo života dážďoviek, kde som tiež hral… Ale hneď, ako vám odpovedám, si uvedomujem nespravodlivosť voči ďalším mojim postavám. Nechcem sa dopustiť neslušnosti ani k menej výrazným či efektným úlohám tým, že ich nespomeniem, lebo bez tých menších postáv by neboli ani tie väčšie, tak ako sa v živote striedajú okamihy šťastia s chvíľami sklamania. Tak radšej poďakujem celému môjmu hereckému osudu, že bol ku mne natoľko prajný.
U vás však prevažujú tie šťastné chvíle, zdá sa.
Ak boli vo výraznej prevahe slávnostné pocity z úspešných postáv, vďačím za to aj kolegom, s ktorými sa mi podarilo tie výkony dosiahnuť. A samozrejme aj rodine a osudu, ktorý mi to doprial. Keby ma už teraz postretlo čokoľvek zlé, stále musím byť vďačný za to dobré, čo ma postretlo, lebo toho je v mojom živote nepomerne viac.
Čítajte viac Martin Huba, nehrdinský hrdina
Na besede ste zažartovali, že ste sa stali slávnym možno práve vďaka tomu, že ste po sláve netúžili.
To je možné. A viete, aké je ťažké nechcieť byť úspešný v rodine úspešných ľudí?
Hovoríte, že človek by mal byť najprv dobrý, až potom slávny, prečo v tomto poradí?
Keď sa stanete predčasne slávnym, už nemáte dôvod byť dobrým. Naopak to veľmi nejde, to chce silný charakter, a aby sme boli úprimní, nestáva sa to často. Keď už niekto okúsi slávu, príde s ňou aj trocha ekonomických výhod a už niet síl vrátiť sa k hľadaniu podstaty. Načo budete hľadať podstatu, keď v podstate tá podstata a hĺbka vecí nie sú pre vás komerčne výhodné? Dnes je kĺzanie po povrchu a nadobudnutie ľahkej slávy oveľa jednoduchšie, ako snažiť sa prinútiť ľudí rozmýšľať alebo ako o niečo prosiť. Preto by ľudia mali najprv cez to, čo robia, prejsť poznaním, čo je dobré, a potom môžete spolu zažiť slávu. Cesta späť od jalovej slávy k niečomu obsažnému je prakticky nemožná. Z tigra úspešnosti sa už potom nedá zoskočiť, lebo vás zožerie.
Foto: Pravda, Robert Huttner
Na knihe ste sa podieľali aj vy, prispeli ste do nej svojimi myšlienkami a postojmi, čo vám priniesla desaťročná práca na tejto knihe a váš spoločný dialóg s autorkou?
Prinieslo mi to poznanie, že človek síce nosí v sebe myšlienky, ale nemá ich v sebe exaktne sformulované, pokiaľ na to nie je prinútený. Takže som zistil, že viem, čo v sebe nosím, čo chcem sformulovať, akurát to sformulovať neviem. Som rád, že som podstúpil túto tortúru a vynaložil námahu, pretože keď to už pomenujete, smelšie a častejšie to v živote používate a o to intenzívnejšie zasiahnete diváka.
