Túžia po milovanom človeku
Obe opery sú na prvý pohľad celkom rozdielne, Zuzanka, hlavná postava prvého z diel, je skromné krehké dedinské dievča, kým Dido je antická panovníčka odetá v zlate. Obe diela však majú viacero styčných bodov. Námetom jednej aj druhej je túžba po milovanom človeku, ktorý zomrel a jeho smrť zmenila milujúcim pozostalým život. Túžbou za matkou sa umára Zuzanka, ktorá sa nevie zblížiť s macochou. Všetci v rodine sa trápia, zlostný je otec aj jeho nová žena, situácia vedie k tragédii.
Foto: Juraj Žilinčár
Rovnako je na tom aj Dido, kráľovná Kartága. Aj ona prišla o svoju lásku, hrdinského obrancu Tróje Aenea. Veľmi ho milovala, ale pre intrigy čarodejníc a iných nadprirodzených bytostí musel opäť jej milý odísť do boja. Dido ho oplakáva, nechce viac žiť. Príbeh Aenea zveršoval Vergilius v rovnomennom epose podobne ako Hviezdoslav príbeh Zuzanky Hraškovie a jej rodiny.
V oboch textoch ide o túžbu po nesmrteľnosti, ktorú najlepšie vie vyjadriť hudba, a preto zrejme po týchto námetoch siahli obaja hudobní skladatelia. Mohla ich inšpirovať aj reč literárnych predlôh – stará slovenčina a stará angličtina. Boli sme zvedaví, ako sa takéto libreto spieva a opýtali sme sa na to sopranistky Jany Vondrů (pôsobí v Brne, žije vo Valašskom Meziříčí), ktorá hrá Zuzanku Hraškovie a účinkuje aj v druhej opere. Do tohto projektu sa dostala pred dvomi rokmi, keď sa robil konkurz do Operného štúdia SND (má dávať príležitosť novým menám a experimentálnej tvorbe.) O tom, ako sa jej spieva v archaickej slovenčine, nám povedala: „Nepoznala som vopred súvislosti, nevedela som, že v Hviezdoslavovej balade sú staré slovenské slová, ktoré sa už dnes nepoužívajú. Radila som sa so slovenskou kamarátkou, ale ani tá niektoré slovíčka nepoznala – museli sme dosť pátrať, ale režisér nám všetko objasnil. Absolvovala som magisterské štúdium na VŠMU, slovensky rozumiem, ale s niektorými archaickými slovami som sa nestretla.“
Foto: Juraj Žilinčár
A ako sa jej hrá v priestore Štúdia SND? „Je veľmi fajn, že diváci sedia blízko a vidia všetky detaily, hoci opera Dido a Aeneas by zniesla aj väčší priestor. A spieva sa tu príjemne. Skvelá je aj spolupráca s činohercami, je to pre nás veľká škola. Poradia nám, ako čo urobiť, kam sa pozerať – je to pre mňa veľmi obohacujúce.“ V predstavení totiž účinkujú aj činoherní herci Gabriela Dzuríková (macocha) a Ľuboš Kostelný (otec).
Čítajte viac Gabriela Dzuríková: Zuzanka Hraškuľča? Šialený, no krásny text
Nápaditá scéna
Réžiu má Marek Mokoš, ktorý predstavenie naozaj veľmi citlivo skombinoval a naplnil. Vtipne a pôsobivo je vyriešená scéna po výtvarnej stránke – chvejúca sa zadná projekcia vytvára dojem lúky, lesa, plynúcej rieky, oblakov a ak treba, vytvorí aj clonu pre orchester (v opere Dido a Aeneas). Podobne je to so sivými kvádrami, ktoré vytvárajú podľa potreby ilúziu kameňov v potoku, katafalk alebo posteľ, na ktorej sa miluje Dido a Aeneas. V prvej časti predstavenia zaujme civilný prejav hercov, ktorý zodpovedá aj jednoduchému prostrediu štúdia. Je o to viac priestoru na fantáziu a herci sú naozaj blízko, divák má pocit spoluprežívania.
A v druhej časti je poctený tým, že je vtiahnutý do prostredia veľkej opery. Možno by však nezaškodilo, ak je to technicky možné, premietať text opier (jeho preklad v prípade angličtiny) nad javiskom, ako sa to v opere niekedy robí. Divákovi by to pomohlo sledovať nielen obsah starej angličtiny, ale aj slová Hviezdoslavovej básne, pri ktorej sa asi naozaj uvoľnil a musel si jej zrod – napriek tragickému námetu – poriadne užívať. Podobné pocity bude mať aj návštevník tohto predstavenia.
