Lukáš Latinák repuje Jána Botta

Lukáš Latinák je známy z televíznej obrazovky najmä ako komediálna postava a majster improvizácie z Partičky, ale aj ako priaznivec folklóru z Podpoľania. Na divadelnom javisku si zahral aj Hitlera či postavu v Dostojevského Idiotovi a práve sa stal obhajcom v originálnej „súdnej sieni“ v hre Friedricha Dürrenmatta.

, 21.11.2021 06:00
3
Prečo Lukáš Latinák odchádza z domu na dvakrát?

V novom českom filme Kurz manželskej túžby hráte, ako ste sám povedali, „nemužného muža“ Tiborka, ale občas vás vidno aj v kroji, a ten vám pristane. Pochádzate z Hriňovej a vo folklórnej súťaži Zem spieva ste prišli podporiť súbor Podpoľanec. Aké je byť maskotom folkloristov?

Pre mňa je to úplne normálne, s folklórom som vyrastal. Rodičia radi spievali, strýko hrá na rôznych hudobných nástrojoch. Kraj môjho detstva je Heľpa, až v mojich piatich rokoch sme sa presťahovali do Hriňovej. Obaja rodičia sú z Heľpy a v tejto malej obci, odkiaľ sa mladí tiež sťahujú, napriek tomu je vo folklóre aktívnych vyše tisíc ľudí – z nich dvesto je žiakov, dospelí sú v tanečnom aj v speváckom súbore, majú ľudovú hudbu aj dva detské súbory. Z Hriňovej to zas bolo kúsok do Detvy na Podpolianske slávnosti a otec chcel stihnúť aj tie Horehronské, tak sa to na človeka nalepí. V kroji sa cítim dobre.

Lukáš Latinák. Foto: Pravda, Lubos Pilc
Lukáš Latinák herec Lukáš Latinák.

Takže kroj nie je pre vás iba kostým. Ste skutočný lokálpatriot?

Samozrejme! Keď som dostal od režiséra Núñeza možnosť byť lokálpatriotom v šou Zem spieva za Detvu a Podpoľanie, bol som na to naozaj hrdý. Som rád, keď sa moja tvár sa dá „zneužiť“ na dobré a príjemné veci. Folklór má na Slovensku silnú tradíciu a nemám obavy, že by sa táto folklórna niť pretrhla.

z nataceni Lukas Latinak Lucia Siposova foto Logline Čítajte aj Lukáš Latinák: Máme vtipný manželský trojuholník

Aj k herectvu ste sa dostali vďaka rodine? Máte doma hereckú tradíciu?

Máme, vďaka môjmu otcovi, ktorý hrával ochotnícke divadlo, aj s kamarátmi vymysleli vtipnú estrádu, ktorú mali hrať jedenkrát a dosť, a nakoniec mala 86 alebo 89 repríz a urobili aj druhé a tretie pokračovanie, chodili s ňou po kultúrnych domoch, takže nakoniec s tou estrádou mali 250 až 300 repríz. Ja som to ako dieťa sledoval a páčilo sa mi to.

Diváci si vás stále pamätajú aj z vašej úspešnej série Partička, ktorú ste s kamarátmi a spolužiakmi postavili na improvizácii. Aké miesto má vo vašom živote plánovanie? Prichádza skôr s vekom, popri tej povestnej improvizácii?

Plánovanie je dosť komplikovaná záležitosť. Extrémne dopredu neplánujem, nanajvýš čo bude o týždeň, o dva, v divadle sa plánuje na rok dopredu, aby sme vedeli, čo budeme skúšať a hrať. Improvizácia je v mojom živote všadeprítomná, niekedy aj bohužiaľ. Niekam idem a hľadám veci, odchádzam z domu na dvakrát, lebo sa musím vrátiť po telefón alebo kľúče, aj teraz rozmýšľam, či mám u seba všetko…

Inscenácia Na koho to slovo padne získala cenu... Foto: Jozef Uhliarik / Divadlo ASTORKA Korzo´90
NA KOHO TO SLOVO PADNE aSTORKA Inscenácia Na koho to slovo padne získala cenu Dosky v roku 1998 ako objav sezóny stále je v repertoári divadla.

So svojou „partičkou“ ste už viac ako desať rokov organizovali aj charitatívny Vianočný bazár chalaňov, vlani sa pre pandémiu nekonal. Tento rok už bude?

Tvárami bazára sme síce my – Majo Miezga, Robo Jakab a ja, ale zázemie tvorí veľmi veľa ľudí, pomáha nám 30–40 dobrovoľníkov a všetci už chceli vedieť, ako to bude. Súčasťou bazára býva aj „gastro“ program, kde Robo Jakab nakladá hermelíny a Majo Miezga pripravuje obrovské palacinky „miezgacinky“. Teraz by nám to však skomplikovalo organizáciu, priestory by sme museli oddeliť, museli by sme ísť v režime OTP, ak nie len pre zaočkovaných, a to by komplikovalo preberanie vecí do bazára, všetci darcovia by sa museli preukázať potvrdením. Keď sme zvážili efekt, radosť a stres, aký by bazár teraz priniesol, rozhodli sme sa ho aj tento rok vynechať. Vymýšľali sme spraviť ho on-line, ale na to by sme museli mať celé logistické centrum.

Napriek tomu, koho ste už podporili za tie roky?

Myšlienku sme odkukali od pražských dievčat, robili to Táňa Vilhelmová Dyková, Aňa Geislerová a Peter Butko a Majovi Miezgovi sa to veľmi zapáčilo, tak sme bazár preniesli aj na Slovensko. Som rád, že sme mali za desať rokov možnosť podporiť napríklad svalových dystrofikov, seniorov, detský hospic aj politických väzňov. Opakovane sa robil tábor pre deti zo znevýhodnených rodín, volal sa Black and White, lebo polovica detí boli Rómovia a polovica „bieli“, a hoci na začiatku si decká nedôverovali, lebo sa nepoznali, zistili, že sú jedni aj druhí úplne normálni a boli z nich výborní kamaráti, lúčili sa veľmi ťažko. Bojíme sa len toho, čo nepoznáme. Aj Gándhí hovoril, že nie sú nepriatelia, len ľudia, ktorých nepoznáme…

Lukáš Latinák hrá vo filme Siposovej manžela,... Foto: Cinemart
Kurz manželskej túžby Lukáš Latinák hrá vo filme Siposovej manžela, ktorý nepochopil, že sa s ním rozišla.

Kde najnovšie spoznáme vás? Čo máte nové na vašej domovskej scéne v Divadle Astorka Korzo '90?

Pred dvoma rokmi som mal toho veľmi veľa, robil som seriály, nakrúcal som v Prahe a povedal som si, že skúsim na chvíľu odísť z divadla. Nie celkom naveky, len si tak odskočiť. Tak som bol po sedemnástich rokoch znova na voľnej nohe a hneď nato nás navštívila pandémia a ja som znovu prijatý do úzkeho kruhu rodiny Astrorky a som za to riaditeľovi Vladovi Černému vďačný. Pandémia pokračovala, tak sme skúšali so štítmi na tvári, len traja na javisku a režisér, bolo to komplikované, ale mali sme viac času. Naskúšali sme predstavenie Malér od Friedricha Dürrenmatta v réžii Ondra Spišáka.

Lukáš Latinák s Mariánom Labudom v novej... Foto: Ctibor Bachraty
MALER Lukas LATINAK Lukáš Latinák s Mariánom Labudom v novej inscenácii Malér na doskách Divadla Astorka Korzo '90.

O čom to bude?

Téma je veľmi aktuálna: prichádza chlapík, ktorému sa pokazilo auto, hrá ho Majo Labuda, a hľadá nocľah. Prijmú ho, ale musí s nimi hrať hru, v ktorej je sudca, prokurátor a obhajca, len rola obžalovaného nie je obsadená. On ju prijme s presvedčením, že nič nespáchal. Všeličo o sebe porozpráva a spoločnosť sa mu snaží zavesiť na krk zločin, večierok sa končí rozsudkom. Hra je podľa mňa aktuálna aj dnes, stačí na niekoho ukázať prstom: on to urobil, a zrazu je všetko naopak. Človeka obvinia a on sa musí sám vyviniť. Všetci zavádzajú, klamú ako politici a tvária sa, že chcú spravodlivosti učiniť zadosť, pritom im ide o vlastné zadosťučinenie. Pri tejto hre máme zvláštnu klientelu, začali nám do divadla chodiť právnici, a nie hocijakí, aj tí najlepší prokurátori, a na naše prekvapenie boli s hrou veľmi spokojní, vraj odráža skutočnosť.

SR Košice divadlo ŠDKE premiéra Účet Čítajte aj Hajdu, Jakab a Latinák predkladajú v košickom divadle Účet

Chodia ľudia teraz do divadla viac, lebo im chýbalo, alebo sa boja?

Už hráme len pre očkovaných a to znamená, že môžeme mať plnú sálu. Doteraz mohlo prísť 40–50 ľudí, sedadlá vedľa voľné, aj celý rad pred a za nimi, vznikla z toho riedka šachovnica, ale teraz sme plní. Naše divadlo je však malé, má len 240 miest, keby nám chýbalo sto divákov, je to veľa a je to poznať. Hráme, kým ľudia chodia a ďakujeme im, že vydržia dve hodiny sedieť v rúšku. Im sa ťažšie dýcha a my zas nevidíme, či sa usmievajú, hoci niekedy je to poznať na očiach.

Ale potlesk určite počujete…

Áno, na záver nás môže vyviesť z omylu, či sa to divákom páči, alebo sa nebodaj nudia…

mein kampf maly Čítajte aj Mein Kampf: Zlo sa rodí nenápadne. Latinák hrá Hitlera

Vy sa vraj nenudíte ani pri poézii, dokonca sám vraj píšete básne. Je to pravda?

Teraz som sa poézii nevenoval už dlho, len sem-tam si poznačím myšlienočku, keď sa nejaká objaví, ale potom sú také rozhádzané, že to puzzle neviem dať dokopy. Zápisky sú z iných časov, z iných situácií a v iných srdiečkových rozpoloženiach, tak sa ani nedajú poskladať do básne, ako keby som sa narodil jednou rukou v Hriňovej a druhou rukou v Brezne…Báseň sa rodí naraz a celá, inak sa to ani nedá, aspoň pre mňa.

Aj ste svoje básne niekde publikovali?

Nie, urobil som jeden pokus v literárnom časopise Dotyky, a tam ma obrátili na päte, lebo som písal v „smrekovskom štýle“ a bolo mi vysvetlené, že moderný literárny štýl je „kraskovský“ rozbitý verš a nie moje rýmovačky AA, BB. Je mi to trošku ľúto, ale nevadí. Píšem pre vlastnú radosť a nemusím sa tým nikde chváliť.

Komu sú tie básne venované a o čom píšete?

Ako hovorím, nemusím sa tým nikde chváliť…

Dobre, tak poďme na iných autorov, vy ste vraj zrepovali básne klasikov, konkrétne Jána Botta.

Na rytmus Žltej ľalie a iných básní prídete hneď, ale začal som sa im venovať, keď sa nenatáčalo a mal som zrazu veľa voľna. K básňam mám dobrý vzťah, aj ma to baví a bol som nespokojný, že na poéziu sa zabúda, ani neviem, ako sa v škole učia klasici. Moju tvár decká poznajú viac ako Karola Hůrku, ale povedal som si: to neprekáža, aj on im vie vysvetliť, čo je pekné na Sládkovičovi, na Bottovi a prebehneme aj Kollára a Hollého – a vymyslel som si predstavenie. Je veselé, vtipné, aj povznášajúce a poučné, vďaka poézii.

Ako sa volá?

Nazval som ho Tatranský biftek, pretože aj biftek je taký, ako si ho namixujeme, podľa chuti a nemusí mať stále to isté zloženie. Napríklad 8. marca som si zobral ako tému ľúbostnú poéziu, lebo bol Deň žien. Keď recitujete deckám na základnej alebo na strednej škole a popritom robíte aj „srandy“, lepšie si to zapamätajú a možno aj lepšie pochopia obsah tých básní. V ich veku nemajú tie životné skúsenosti ako básnik Janko Kráľ či spisovateľ Ernest Hemingway. Starec a more bolo pre mňa ako povinné čítanie strašná nuda, až neskôr prídete na to, že v knihe, kde je len oceán, sa v tej jednej loďke stále niečo deje, že ten človek stále musí rozmýšľať, čo urobí, aby nakŕmil doma rodinu a že je schopný ísť za hranice svojich možností, aby tento cieľ naplnil. Už nemá ani vodu a logika káže vrátiť sa naspäť, no všetko sa udeje inak. Deti si to pri čítaní nemajú ako všimnúť a ťažko je im to vysvetliť, lebo ich sa to ešte netýka, žijú v absolútnom bezpečí a pre ne je to ešte ďaleko.

Plánovanie je pre Lukáša Latináka komplikovaná... Foto: Pravda, Lubos Pilc
Lukáš Latinák herec Plánovanie je pre Lukáša Latináka komplikovaná záležitosť.

Určite, ale ušli sme od toho repu. Aj s ním chodíte po Slovensku?

Áno, v spojení s básničkami, a teraz sa mi to repovanie vypomstilo. Keď som už začal s tým, že Bottova Žltá ľalia sa dobre repuje: sto-jí, sto-jí mo-hy-la, na mo-hy-le zlá chví-ľa… kamarát mi k tomu nahral hudbu a ja som si dal Kollára, Hollého, Botta aj Hugolína Gavloviča do jednej skladby a zrazu som sa toho zľakol. Už to nebola básnička, ale pesnička, a keď tam vypadne jedno slovko, rytmus ide ďalej, ale čas sa nezastaví, takže som si sám vyrobil stres. Ale zvládli sme to.

Lukáš Latinák

Narodil sa 28. februára 1977, detstvo prežil v Hriňovej. Vyučil sa za sklára, vyštudoval herectvo na VŠMU. Je členom hereckého súboru divadla Astorka Korzo '90. Za inscenáciu Na koho to slovo padne v réžii Petra Mankoveckého, ktorú naštudovali ešte ako študenti, získali divadelnú cenu Dosky ako objav sezóny. Účinkoval v TV programe Partička, v televíznych seriáloch Profesionáli, Rádio Hijó, Panelák, Ordinácia v ružovej záhrade, Milenky či Ministri. Na filmovom plátne sa objavil napríklad v snímkach Kruté radosti (2002), Muzika (2007), Občiansky preukaz (2009) Eštebák (2012) či Agáva (2016) alebo Toman (2018).

© Autorské práva vyhradené

3 debata chyba
Viac na túto tému: #Lukáš Latinák
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy