Daniel Čapkovič: V Tosce som strieľal na Petra Dvorského

Daniel Čapkovič žiari v SND v najnovšej inscenácii La Traviaty ako Giorgio Germont. Barytonista s havraními vlasmi nám porozprával o svojich operných úlohách aj o tom, ako si z neho kedysi robili žarty, že je nevýrazný typ či ako chodieval v Ríme na nedeľné obedy k Petrovi Dvorskému. Dnes má niekoľko Dvorského klavírnych výťahov aj s venovaním a pečiatkou slávnej La Scaly.

, 06.01.2022 08:00
operný spevák, Daniel Čapkovič Foto: ,
Barytonista Daniel Čapkovič
debata

Čo znamená pre operného speváka lockdown?

Pamätám si prvý lockdown – to bolo predvlani 9. marca. Mám pred očami, ako riaditeľ Rasťo Štúr na skúške opery Aida poklepal dirigentovi po pleci a šlo sa domov. Bolo to čosi nepoznané, najskôr mal lockdown trvať dva týždne, potom sa to stále predlžovalo. Keď oznámili lockdown vlani na jeseň, už to bolo iné – skúša sa ďalej. Akurát hrozí, že namiesto niekoľkých plánovaných predstavení opery Traviata sa bude robiť stream. Myslím, že je dobre, ak budeme môcť streamovať. To isté som zažil vlani vo februári v Ostrave. U nás v SND som vtedy nerobil v žiadnej aktuálnej produkcii, tak som sa šéfa opýtal, či môžem ísť spievať do Ostravy operu Tosca. Uvoľnili ma, takže som využil ten čas na Toscu -pretože v Čechách sa vtedy paradoxne robilo. Bolo to fajn.

V Česku divadlá hrali?

Nie, nehrali, ale skúšalo sa. Národní divadlo moravskoslezské pôvodne Toscu na pláne ani nemalo, ale na skúšky sme s neustálym testovaním chodiť mohli. Podmienky sa často menili, ale doteraz si pochvaľujem, že som mal čas na túto skvelú produkciu. V Ostrave bol teda môj debut v roli Scarpiu a následne mi Toscu ponúkli spievať aj na domácej scéne v Bratislave.

Barytonista Daniel Čapkovič ako Scarpia s... Foto: Juraj Žilinčár
Tosca Jolana Fogašová Tosca Daniel Čapkovič Scarpia foto Juraj Zilincar Barytonista Daniel Čapkovič ako Scarpia s Jolanou Fogašovou v opere Tosca

Ktorá Tosca sa vám páčila viac?

Obe inscenácie sú veľmi pôsobivé a nerád by som ich nejako porovnával. Naša bratislavská inscenácia Toscy Martina Bendika je možno vizuálne modernejšia než ostravská klasika Jiřího Nekvasila. V Ostrave sa mi zdali prepracovanejšie jednotlivé charaktery postáv – mali sme dostatočný čas. V Bratislave som si veľa vecí musel doštudovať v omnoho kratšom čase na niekoľko skúšok a nápomocné mi bolo i video. No tak je to pri doskočení do role vždy. Pucciniho hudbu Toscy som si zamiloval v predošlej inscenácii Miroslava Fischera. Začínal som v nej ešte ako študent spevu v komparze a neskôr už ako sólista spieval maličkú rolu Sciarroneho.

Vám akoby sa mnohé opery opakovali či vracali do života. Aj v La traviate ste kedysi začínali a teraz spievate v najnovšej inscenácii talianskeho režiséra Roberta Catalana. Je to výhoda, alebo by ste radšej spievali nejaký iný titul?

Je výborné, keď už ovládate hudbu a môžete pokračovať scénicky. Speváka to posúva ďalej ak robíte druhú, či tretiu inscenáciu a je to samozrejme počuť na jeho speváckom výkone. Je zaujímavé vidieť, ako jednotliví režiséri vykreslia tú istú situáciu rozdielne. V Tosce sa napríklad pri dialógu Scarpiu a Cavaradossiho hovorí dvomi slovami o vernom špehovi. Na Salzburger Festspiele, kde som týždeň zaskakoval, francúzsky barytonista Ludovic Tézier v tejto situácii naznačil malým gestom ruky že špeh bol zaplatený. To zase dalo iný význam „vernému špehovi“.

Daniel Čapkovič ako Giorgio Germont vo Verdiho... Foto: Marek Olbrzymek
Daniel Čapkovič Giorgio Germont Daniel Čapkovič ako Giorgio Germont vo Verdiho opere La traviata.

Máte radšej, keď sa režiséri držia klasického poňatia alebo keď sa snažia operu modernizovať a aktualizovať?

Myslím, že oboje je dobré. Mnohí hovoria, že majú radšej klasiku, na strane druhej sú potom kritici a tí zase často hovoria, že to nie je celkom ono. Nechcem sa škatuľkovať, oboje sa dá urobiť dobre, dôležité je aby to malo zmysel. V neposlednom rade kľúčové je nezabudnúť, že dielo robíme pre divákov. Nedá sa všetko robiť ako klasika, mnohé moderné veci sú skvelé. Napríklad keď opakujeme Konwitschného Bohému – boli takí, čo by si na scéne priali viac farebnosti namiesto schválne využitého šera, no na druhej strane Peter Konwitschny si dal obrovskú námahu s vykreslením charakterov. Každá nota, každý takt, každá fráza bola premyslená, aby divák pochopil situácie. No sú i také inscenácie, v ktorých by ste bez dramaturgického úvodu na mnohé veci ani neprišli.

Daniel Čapkovič v SND

Daniel Čapkovič na doskách SND

Fotogaléria
Daniel Čapkovič s Maidou Hundeling v opere Aida
Barytonista Daniel Čapkovič ako Scarpia s...
+2Daniel Čapkovič v Dvořákovej Rusalke

Väčšina divákov však príde do opery z práce, nemá čas študovať si detaily o vzniku diela.

Áno, mnohí diváci očakávajú, že v divadle si oddýchnu. Pamätám si, ako som raz bol na inscenácii Madama Butterfly v zahraničí a keď som videl, ako sa dianie na javisku začalo skôr, než zaznela hudba, nútilo ma to rozmýšľať. Samozrejme, Madama Butterfly som veľmi dobre poznal, spieval som ju už v troch inscenáciách, a kládol som si otázky, prečo to tak režisér urobil. Priznám sa, vôbec som si to predstavenie neužil. Zamestnávali ma neustále nejaké konania na scéne a vyslovene ma to vyrušovalo v hudobnom vnímaní.

Čo myslíte, oddýchnu si diváci v SND, keď si prídu pozrieť novú verziu La traviaty ladenú do čierno-biela?

Neviem, už sme mali v SND viacero inscenácií v takom úspornom farebnom móde, minimalistické, s reflektormi zboku, napríklad Don Carlos či Rómeo a Júlia. Obe režíroval Slovinec Diego de Brea. Júlia mala krásne modré šaty a minimalistická scéna ju nechala vyniknúť. Trošku mi však prekážalo, že sme sa často nevideli, hral som Mercutia. Bočné svietenie je zvláštne, keď odchádzate z javiska, reflektor vám svieti priamo do očí a ani nevnímate, kam idete. Už som skritizoval všetko, od umelcov a svetlá až po režisérov, však? (smeje sa)

Daniel Čapkovič  Giorgio Germont Čítajte viac Barytonista Daniel Čapkovič: Teším sa, že ma ešte stále zostaršujú. Spieva v novej La traviate v SND

Začínali ste v 90. rokoch v nových podmienkach. Bolo to pre operného speváka ľahšie či ťažšie než dovtedy? Súťažili ste na medzinárodných podujatiach, študovali v Rakúsku. Ako sa rodák zo Smoleníc cítil v medzinárodnej konkurencii? Mali ste dosť sebavedomia?

Poďme odzadu – sebavedomie som mal, ale nie prehnané. Nemal som celkom široké lakte, aké by som mal mať, nepchal som sa ako tank do vecí, na ktoré som asi nemal. Začiatok bol ťažší, musel som si hájiť svoje. Moji kolegovia v divadle robili Dona Giovanniho, Figarovu svadbu či Onegina. Mne sa takéto roly vtedy neušli, neponúkli mi ich, musel som rásť na niečom inom. Aby som to uviedol na správnu mieru, v Smoleniciach som sa narodil, bola tam pôrodnica, bývali sme vtedy v Hornej Krupej. Potom sme bývali približne 30 rokov v Kátlovciach a posledných sedem rokov sme sa vrátili na moju dedovizeň do Hornej Krupej.

Ako ste sa dostali do Rakúska?

Šiel som na predspievanie a na jeho základe mi ponúkli štipendium. Vtedy som ešte nemecky nevedel – napriek štúdiu na dopravnej priemyslovke.

Vy ste chodili na dopravnú priemyslovku?

Áno, dnes sa píše, že chýbajú rušňovodiči – ja som vlastne rušňovodič. Študoval som elektrickú trakciu a keďže som vždy mal blízko k technike, je zvláštne, že som v treťom ročníku pred maturitou prehodil výhybku a venoval sa spevu. Išiel som na konzervatórium až po maturite na dopravnej priemyslovke. A počas 3. ročníka konzervatória som začal študovať pedagogiku, po jej skončení som šiel do Grazu.

Takže ťažké začiatky?

Moje jazykové danosti na začiatku veru neboli najlepšie – a to som mal v Čarovnej flaute spievať Papagena. Myslel som si, že na jazyky danosti nemám. Na moje prekvapenie som sa pomerne rýchlo naučil nemecky. Kurz nemčiny bol na Kunstuniversität Graz prvoradý a pamätám si, ako vedľa mňa sedela blondína so slovníkom a videl som: slovensko-nemecký slovník. Potešil som sa, že je tam Slovenka – no bola to Slovinka. V ich reči sa slovinský povie slovenský.

Slováci a Slovinci sa jazykovo celkom ťažko dorozumejú, nie?

Tam sme si rozumeli. Papageno má v Čarovnej flaute naozaj veľa hovoreného textu. Bol som tam so spolužiačkami a s Janou Kurucovou, v parku som sa učil texty, kým ostatní sa tam veselo naháňali. Štúdium v Grazi mi dalo veľa. Učili sme sa Bühnensprache – javiskovú nemčinu, ktorú vyžadovali. Asistent ma učil správne vyslovovať vetu: Jetzt bin ich so vergnügt. A on: nie nie, nenávidím tvoje slovanské ch kdesi dolu v hrdle. Museli sme to vysloviť správne a správne viesť vzduch jemnou medzierkou medzi jazykom a horným podnebím. To mi neskôr veľmi pomohlo aj pri iných inscenáciách v nemčine napríklad pri Netopierovi či opere Lohengrin, aj keď som neskôr doskočil do Čarovnej flauty v SND či novej produkcii v Košiciach. Tam sa mi neveľmi páčilo, keď sme mali texty v slovenčine…

… a vy ste ich už vedeli správne po nemecky.

Už som bol nadupaný dialógy v nemčine. V začiatku v Grazi som však rapotal veci, ktorým som vôbec nerozumel. Naučili ma prízvuky, správne vyslovovanie konzonánt. Ak človek nie celkom dobre ovláda dikciu jazyka, je to celkom iné. Muzika má isté tempo a keď sa vám ch ozve dole v hrdle a nie na spravnom mieste meškáte, potrebujete jednoducho ovládať správne grify. Potom som si naozaj dobre rozumel s dirigentmi, ktorí mali do činenia s nemčinou. Pre speváka sú neoceniteľnými pomocníkmi korepetítori, ktorí vám ako prví poradia s výslovnosťou v rôznych jazykoch, ako u nás v divadle pani Milada Synková. Aj v Prahe som mal skvelého kouča, keď som spieval Faustovo prekliatie. Samozrejme, nerozprávame všetkými jazykmi, je preto dobré, keď nás profesionál jazykovo skontroluje a usmerní nás.

Koľko ovládate jazykov?

Najlepšie nemčinu, dohovorím sa taliansky, anglicky viem nedostatočne, ale rozumiem. Často som ako študent robil projekty v taliančine, chodili sme spievať do zboru na operný Festival della Valle d'Itria do Martina Franca v talianskom regióne Apúlia – to bolo prvé pričuchnutie k profesionálnemu spievaniu na javisku. Počul som tam prvý krát Josého Curu, dirigoval tam Fabio Luisi, Renato Palumbo, Marco Guidarini, veľa iných dirigentov či skvelých spevákov, ktorí neskôr pôsobili na najlepších scénach sveta.

A keď dostanete operu vo francúzštine a neovládate tú reč?

Idem za korepetítorom, ktorý to ovláda a nechám si to jednoducho zahrať. Neučím sa veci podľa nahrávky, lebo sa chcem vystríhať chýb, urobím si poznámky a až keď part ovládam z nôt, môžem sa inšpirovať dobrou nahrávkou, niekoho si vypočujem, napríklad kde dýcha a ako robí frázy.

Koncom októbra mala v SND premiéru La traviata, kde hráte Girogia Germonta, otca hlavného hrdinu Alfreda, ktorý miloval kurtizánu Violettu…

Ja prichádzam za Violettou – Traviatou, teda v preklade Zblúdilou, aby sa rozišla s mojím synom Alfredom, lebo by vzťahom s Alfredom mojej dcére mohla prekaziť sobáš.

Adriana Kučerová ako Violetta Valéry vo Verdiho... Foto: Marek Olbrzymek
Adriana Kučerová Violetta Valery detail Adriana Kučerová ako Violetta Valéry vo Verdiho opere La traviata.

Otázka mala znieť: Verdiho hudba je priezračná, ale je v nej aj hriešnosť námetu? Ako ovplyvňuje dej opery váš spev?

Musím upresniť, Alfredo je do Violetty zaľúbený, ale moja postava otca Giorgia rozhodne nie – proti Alfredovmu vzťahu je len preto, že by to prekazilo sobáš jeho dcéry. Hriešnosť námetu, čo ja viem? Pochopiteľne, myslím na obsah opery. Vždy musíte mať v mysli podtext, to, o čom spievate, je dobré predstaviť si v reále, aby to pochopil aj divák. Darmo si to sám spevák predstavuje, pokiaľ to náležite herecky neukáže tak, aby to pochopil aj divák. Napísané bolo najskôr libreto, až potom bol text libreta zhudobnený. Každé slovo má tak svoju hudobnú váhu v danom jazyku diela. Je preto dobre, keď sa dielo robí v originále.

Prečo sa práve opera La traviata stala takou obľúbenou a nesmrteľnou?

Možno vďaka melódiám, Verdi sa často nechal inšpirovať ľudovými talianskymi melódiami. Následne mnohé melódie z Verdiho diel boli tak melodicky spevné a chytľavé, až sa stali obľúbenými a známymi medzi ľuďmi. Možno aj Verdi by bol rád – aj keď či by sa mu páčilo spojenie práve so špagetami či pizzou, ktovie? Skôr je smutné, že my Slováci nemáme takú hrdosť na umenie ako Taliani, napríklad aj na Národné divadlo. Poviem vám k tomu príbeh. V roku 2017 som bol v Teatro dell Opera di Roma, robil som covera za Alexa Esposita v opere Faustovo prekliatie. Pamätám si, že keď som sa do Ríma opäť po týždňovom pobyte doma vracal, na viedenskom letisku som čítal správu, že práve zomrel ruský barytonista Dmitrij Hvorostovsky – bolo to na svätú Cecíliu, patrónku hudobníkov. Ale chcel som vám povedať svoj zážitok z talianskych kaviarní.

Sem s ním.

V Ríme mali všade perfektnú kávu, v akomkoľvek škaredom bare pod schodami, niekde stála len 70 centov či euro, za toľko si u nás kávu nedáte. Sedel som na káve kúsok od Teatro dell'Opera di Roma a počul som okolosediacich, ako čítali noviny a rozprávali sa: Dnes otvárajú Scalu. Také niečo u nás nie je, povedomie, že dnes otvárame Scalu a začína sa operná sezóna. Pamätám si, že hrali operu Andrea Chénier. Alebo si spomínam na pánov v kaviarni v apúlskom meste Martina Franca, tí frflali, aké bolo predstavenie Hugenotov.

Prečo?

Režisér vtedy našil dej opery na fašistov a Židov, čo bolo veľmi odvážne porovnanie oproti pôvodnému zámeru v Hugenotoch. Bolo to veľmi sugestívne, reflektory krúžili po scéne, robilo sa to na nádvorí Palazza Ducale – na jednej strane bola scéna, na druhej sedadlá pre divákov. V zbore sme boli muži, ženy aj deti v komparze, potom začali oddeľovať mužov od žien, akoby lietali facky, behalo tam komando so samopalmi… Bolo to veľmi pôsobivé, preto o tom diskutovali aj dedkovia pri káve.

U nás sa takto o operných dielach iste nediskutuje. Možno aj toto slabé kultúrne povedomie môže za to, v akom stave sú naše kultúrne budovy – napríklad historická budova SND by už roky mala byť opravená. Už v susedných Čechách platí: Čo Čech, to muzikant – v Ostrave aj Brne majú krásne zrekonštruované divadlá, zrekonštruovaná je aj Štátna opera v Prahe. A nehovoriac o rozpočtoch divadiel.

U nás je fajn, že v novej budove SND máme svoje parkovisko, šatne a zázemie kde si môžem medzi skúškami oddýchnuť – to by som v historickej budove SND nemal, no akustika historickej budovy mi v novej chýba. Nie všetci speváci majú taký hlasový volumen, aby ozvučili obrovský priestor a musia s hlasom pracovať veľmi pozorne.

Koľko ľudí na Slovensku miluje operu?

Aj k tomu mám príhodu. V roku 2007 sme začali v Jaslovských Bohuniciach s projektom Spev nás spája. Obec postavila krásny amfiteáter a robila rôzne kultúrne a hudobné projekty, no chýbala im klasika. Hneď mi napadlo, že by sme tam mali urobiť koncert. Zavolal som Petra Dvorského a rakúsku sopranistku Isabel Marxgut a urobili sme koncert s klavírnym sprievodom Jozefa Malíka. Po prvom koncerte za mnou prišiel starosta Peter Ryška a povedal: Budúci rok ideme do toho opäť.

Vďaka tomuto projektu a samozrejme aj bohatšiemu rozpočtu obce mohol hrať v Jaslovských Bohuniciach dvakrát aj orchester Slovenskej filharmónie. Nebáli sme sa ani spojenia opery s populárnou muzikou a spoluúčinkovali sme spolu napríklad so Zuzanou Smatanovou. A vďaka tomu mnohí ľudia prišli na operné predstavenie do SND – aj ľudia s celkom neumeleckých oblastí. Mnohí ma ťahali za rukáv, s ostychom povedali, ešte sme neboli v opere a nech im odporučím niečo dobré.

Pavol Bršlík Čítajte viac Tenorista Pavol Bršlík: Keď nemám publikum, akoby som spieval do čiernej diery

Čo ste im odporučili?

Jedných som zobral rovno na Svätopluka, to bolo po hudobnej stránke náročnejšie, ale ocenili to a prišli ešte viackrát. Často som odporúčal Predanú nevestu alebo Čarovnú flautu. Iní šli na La Traviatu, tú staršiu inscenáciu, alebo na Fischerovu Aidu, tá bola nádherne monumentálna.

Peter Dvorský mi rozprával o svojom zážitku z opery Aida vo veronskom amfiteátri…

Ja si zasa pamätám na Toscu s Petrom Dvorským, kde som kedysi hral v komparze ako miništrant s kadidlom a napoleonský vojak. Dokonca som Petra Dvorského strieľal v popravčej čate. Zvláštny pocit, keď dnes mám jeho klavírny výťah, z ktorého som sa rolu Scarpiu učil. Od Petra som dostal asi 25 klavírnych výťahov aj s venovaním. V Tosce bola pečiatka Teatro alla Scala.

Vážim si Petrovu bezprostrednosť a skromnosť, v tom by nám mohol byť mnohým vzorom. Nikdy sa na nič nehral. Keď šéfoval Slovenskému inštitútu v Ríme, zavolal mi: Prídi k nám na obed, ty v tomto svete tu sám. Takže som k nim často v nedeľu chodil na obed, sedeli sme dlho do noci, ako je to v Taliansku zvykom a vychutnávali červené víno. Jeho manželka Marta mala vtedy nový mobil a Peter jej povedal: nájdi tam nejakú moju nahrávku Martuška. Našla a on hovorí: hmm, ja som fakt asi dobre spieval. Nezabudnem, ako som videl slzu v jeho oku…

Ešte sa vráťme k La Traviate. Vyzeráte mlado, ako ste si poradili s úlohou otca dospelého syna? Čo s vami robia v maskérni pred predstavením?

Napríklad mi farbia vlasy našedivo. V Janáčkovom divadle v Brne mi napríklad striekali šedivý sprej, v Bratislave majú bielu farbu, namočia do nej špongiu a prejdú mi ňou po vlasoch. Je to jednoduchšie umyť, ako keď ma v Aide natierali na hnedo. To bol problém umyť aj kúpeľňu, upratovačky asi nemali radosť, keď farbu museli odstraňovať z bielych špár medzi kachličkami. Germont v La traviate bola moja prvá väčšia rola, neskôr som robil Simona Boccanegru – často som dostal ťažšie úlohy, s ktorými som sa musel popasovať.

Nie vždy je kariéra speváka či jeho vývoj učebnicový a podľa predpísaného zaužívaného plánu. U mňa jednoducho šlo o príležitosti, ktoré mi boli ponúknuté. Možno obrazne povedané niekedy topánka o číslo väčšia, no neostalo mi iné, ako sa v nej naučiť chodiť a tým dorásť a zdokonaliť sa.

Dnes máte veľa príležitostí v divadle.

Hej, ale raz ste hore, raz dole. Zažil som to sám na vlastnej koži. Je dobré pamätať si, ako stúpate nahor, lebo raz sa po tých schodoch budete vracať. Psychike speváka veľmi ublíži, keď mu niekto povie, že niečo nerobí dobre. Kolegovia si robievajú fóry, čo je, dnes sa necítiš dobre?, nejako som ťa nepočul. Nepovedali by ste, ale spevácka duša je veľmi krehká. Ľahko sa môžete stať, že sa necháte ovplyvniť a pomýliť. Môj profesor Róbert Szücs hovorieval: až javisko preverí, či na to niekto má alebo nemá. Je ľahšie robiť tzv. stagionovú produkciu a stále len jeden a ten istý titul, ako byť v repertoárovom divadle a jeden deň spievať La Traviatu a druhý deň čosi iné a do toho ešte skúšať Čerta a Káču…

V čom všetkom vás môžeme vidieť v SND?

Aktuálne spievam v La traviate, Aide a Tosce. Rád mám aj Netopiera, je fajn nerobiť len samé dramatické veci. Ale veľmi si vážim všetky svoje úlohy, som rád, že je ma na javisku počuť a vidieť – hoci vzrastom by som mohol byť vyšší. Kedysi dávno, keď som nemal toľko príležitostí som sa o sebe dopočul, že ma považujú za nevýrazný typ. Povedal som to svojmu profesorovi Szücsovi a on: čo si sa zbláznil? Kto je už výrazný typ, ak ty nie? Preto žartujem v maskérni, aby mi zvýraznili obočie a urobili ma výraznejším. Malé deti sa ma boja, či majú rešpekt, možno preto mi teraz často pristanú kadejaké "čertovské“ úlohy.

Dá sa naštudovaná rola zabudnúť?

Dá. Práve počas La traviaty som dostal ponuku na rýchly záskok pred premiérou Manon Lescaut v Nemecku. Pozrel som si klavírny výťah a zistil som, že to vôbec neviem. Keď titul nespievate, pochopiteľne zabúdate. Manželka sa mi čuduje, ako si pamätám texty. Môj bratranec si zasa pamätá, čo sme vyvádzali v detstve – ale keby som si to pamätal, asi by som zabudol aspoň tri opery. Aj má mozog len určitú kapacitu.

Aj manželka sa venuje hudbe?

Nie, učí na gymnáziu matematiku, informatiku a chémiu. To je celkom iný svet ako ten divadelný. No v čase prázdnin si spoločne čerpáme dovolenku, to je takým bonusom našich povolaní. Cením si, že vždy som z jej strany mal podporu, tak ako zo strany celej rodiny. Keď máte dom a veľký pozemok na dedine, potrebujete kosačku, alebo aj dve a kadejaké iné náradie, ktoré v byte v meste netreba. Ja som bol vždy domáci majster, rád som robil obvody so žiarovkami, bavilo ma strojárstvo, kedysi som si skladal traktor – to bol pre mňa ventil.

Práca v záhrade nemá u mňa až taký prím, rád si zaštepím ovocný strom, ale predovšetkým ma okrem oddychu čakajú plochy na časté kosenie. V Salzburgu bolo vždy krásne upravené a pokosené a to sa mi páčilo. Ani neviete, ako som rád, že syn Marek má už 17 rokov a pomôže mi práve s kosením. Chodí na dopravnú priemyslovku a vďaka svojmu pohybovému nadaniu a aktivite sa venuje parkúru. Moja dcéra Nikoleta je zase skvelá v tréningu psov. Študuje prvý ročník veteriny v Brne a som na ňu veľmi hrdý, lebo je fakt šikovná.

Ako sa žene žije s operným spevákom?

Život s mužom ako ja je istou obetou pre ňu aj pre rodinu. Najhoršie obdobie pre ňu je, keď nie som hlasovo fit, vtedy som nervózny ako tiger a čakám, kedy budem konečne fit. Opery cvičím v malej pracovni, ale počas lockdownu som spieval v obývačke s galériou v otvorenom priestore, kde to dobre znie. Ozývalo sa to samozrejme po celom dome, žena mala cez počítač dištančné vzdelávanie aj s deťmi a ktosi sa jej opýtal: váš manžel asi cvičí, čo? Ja som sa vtedy učil Pucciniho Toscu.

Daniel Čapkovič

Narodil sa 3. septembra 1977 v Smoleni­ciach. Popri štúdiu spevu na Konzervatóriu v Bratislave v triede Róberta Szücsa získal hudobno-pedagogické vzdelanie na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského. Bol úspešný na viacerých speváckych súťažiach doma i v zahraničí, 2003/2004 študoval na Hudobnej univerzite v Grazi a účinkoval v Theater im Palais. V súčasnosti pôsobí ako sólista Opery SND v Bratislave (Papageno v Čarovnej flaute, Silvio v Komediantoch, Schaunard i Marcello v Bohéme, Alfredo v La traviate, Amonasro v Aide, Sharpless v Madama Butterfly, Jelecký v Pikovej dáme, Falke v Netopierovi). Vystupuje aj v divadlách v Prahe a Brne, ako aj v Rakúsku, Poľsku, Maďarsku, Taliansku, USA a Kanade.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #SND #Peter Dvorský #La Traviata #Tosca #Daniel Čapkovič #Aida
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy