Kto mal väčšiu trému, Zuzka ako režisérka alebo dievčatá herečky?
Zuzana Fialová: Na premiére som nemala trému. Videla som tú hru bez svetiel, kostýmov a ostatných sprievodných estetizujúcich javov pre zmysly v prázdnej skúšobni a fungovala. Fungovala by, aj keby som zavrela oči. Keď je obsah taký autentický a pravdivý, je jedno, čo sa bude na javisku diať. Dievčatá presne vedia, čo hovoria, takže či už jeden deň vládze jedna viac a druhá menej, alebo nastane nejaká technická chyba, neovplyvní to kvalitu hry, ktorá stojí na obsahu a inteligentnom texte, ktorý napísali dievčatá.
Výtvarníčka Ema Šútovcová: Všetky mali rovnakú tému, lebo to robili prvýkrát. My výtvarníčky sme sa prvýkrát zúčastňovali na niečom takom, Zuza bola prvýkrát režisérka a herečky mali prvýkrát možnosť niečo napísať, urobiť akúsi výpoveď. Takže pre všetky to bolo prvýkrát.
Boli ste rady, že tam Zuzanu Fialovú máte ako podporu?
Ema: Samozrejme, bez nej by to nevzniklo, ona je tá hlavná.
Romana Ondrejkovičová: Ja som mala veľkú trému, ale bez nej by som sa cítila zvláštne. Tréma je dobrý základ, znamená, že nie som vypnutá, niečo sa s mojím telom deje.
Annamária Janeková: Ja som tiež pociťovala trému a veľkú zodpovednosť aj za kolegyne výtvarníčky a herečky, aby sme si boli navzájom oporou a verili sme, že sa to podarí. Chcela som to spraviť čo najlepšie.
Ako dlho sa poznáte vy tri mladé herečky?
Romana: Poznali sme sa z videnia zo školy, lepšie sme sa spoznali až tu, počas skvelého skúšania, keď si nás Zuzka vybrala. Viem, že na tieto dievčatá sa na javisku môžem spoľahnúť a už sme aj kamarátky.
Vždy je váš text rovnaký alebo sa s každým predstavením mení?
Romana: Snažíme sa, aby bol rovnaký, zatiaľ to tak aj vyšlo.
Všetky texty ste písali samy, ako vznikali?
Romana: Rozprávali sme sa na rôzne témy, napísali sme toľko textov, až sme mali problém vybrať. S niektorými problémami sme mali skúsenosť osobnú, niečo iné zažili naši blízki.
Koľko ste ďalej s textami pracovali, upravovali ste ich alebo ste použili všetko tak, ako ste to napísali?
Zuzana: Ja som vyhadzovala, pretože na začiatku sme nemali stanovenú formu a dámy nosili kvantá papierov. Zasahovala som len v záujme stručnosti, aby vety boli jednoduchšie, lebo na javisku interpretovať dlhú vetu je nesmierne zložité a zdobná kompozícia svedčí viktoriánskej dobe, ale toto je generácia, ktorá sa vyjadruje hashtagmi, heslami. Aj pán Lasica, u ktorého som sa kedysi učila písať, hovoril, že veta aj vtip majú byť čo najjednoduchšie, treba ich obnažiť na prapodstatu a zvážiť každé prídavné meno. Samotné slovo „hranie“ dáva pocit vete, nemusíme hovoriť, cítim sa zronene, keď to vieme zahrať. Takže veľa vecí sme odstraňovali, mám doma stohy papierov od dievčat…
Na ďalšiu hru?
Zuzana: …spolu sme vybrali jednoduchosť troch príbehov, aby čo najintímnejšie zasiahli srdce diváka a aby boli čo najautentickejšie, pokiaľ ide o traumatickosť či diagnózu. V okamihu, keď je to pre diváka už neznesiteľné, som to nastavila ešte o tri minúty dlhšie. Keď si divák hovorí: ja tú Zuzu zabijem, keď odtiaľto vyjdem, vtedy otočíme o 180 stupňov do určitých štylizácií, kde sme zvolili žáner nemeckého apelatívneho divadla, rapu, stand-upu – tie sú pokračovaním troch príbehov, línií ozdravných procesov, ako je zdravý hnev, irónia, humor, smiech, sebairónia. Príbehy nie sú dorozprávané, vidíme tri perfektné zdravé baby, ktoré sa po svojom vyrovnali s tým, čo sme predtým počuli. Na záver si v rýchlom apokalyptickom slede vymenujeme spoločenské neduhy, ktoré vytvárajú zhubné prostredie pre zdravé dievčenstvo.
Naznačíte stručne, o čom sú príbehy?
Zuzana: Nepoviem, to by sme vyzradili priveľa. Sú to výborné príbehy.
Psychoterapeutka Katarína Štefaničiaková: Sú o tom, ako rodina aj spoločnosť, ktoré majú veľký vplyv, kritizujú, hodnotia, poučujú mladé dievčatá a spochybňujú. Vznikajú negatívne pocity, myšlienky, ktoré zasahujú do ich sebahodnoty. Často sú tlačené do toho, ako by ich prežívanie malo vyzerať a čo by mali cítiť.
Je to niečo špecifické pre generáciu Z narodenú po roku 2000? Neprežívali čosi také aj generácie pred nimi?
Katarína: Tlak na generáciu Z je väčší, čo napríklad súvisí aj so sociálnymi sieťami, kde majú ľudia veľmi kontrolovaný sebaobraz. Vedia, čo na sieti zverejnia, upravia. Je ťažké ísť do osobného kontaktu s niekým, keď mám vytvorený sebaobraz a zrazu neviem naživo pohotovo reagovať. Viac ide o virtuálne kontakty ako o skutočné. Dievčatá napríklad ostávajú veľmi osamelé.
Zuzana: Pre mňa je najdôležitejšia verbalizovaná správa od dievčat pre spoločnosť, že nie sú schopné žiť v spoločnosti, ktorá takýmto spôsobom nahliada na ženu. Dievčatám tu s nami nie je dobre – a to vôbec nie je smiešne, je to na veľké zamyslenie. Hneď od začiatku pracujeme s vetami, nad ktorými nerozmýšľame a len ich hovoríme – so zaužívanými, stereotypnými frázami, ktoré zo seba vypúšťame ako verbálny smog…
Áno, v hre je zaujímavá pasáž, kde dievčatá hovoria vety ako…
Annamária: Myslíš si, že zmeníš svet?
Romana: Veď teba ten smiech prejde, však počkaj.
Zuzana: Na teba tu čakali?
Annamária: Ty si narazíš hubu a budeš plakať…
Zuzana: A my tu tento verbálny smog vypúšťame na dievčatá a ony nám naspäť odkazujú, že sú ešte malé a nemajú zatiahnuté zábrany. Tie vety v ich mysliach vyrábajú obrovské jazvy, rezonujú v nich aj niekoľko rokov. A takto poznačené ženy vyrábajú ďalšie malé ženy, ktorým to opäť opakujú, a je to začarovaný kruh, zhoršuje sa to, ak dievčatá (alebo aj chlapci, ale naše predstavenie je venované dievčatám) nemajú toľko sily z rodiny a zo vzťahov, aby si s tým vedeli poradiť a deformuje ich to na celý život.
Zaoberali sme sa aj príbehom dievčaťa – hoci sme ho napokon nedali do hry – ktoré má 25 rokov a nikdy, ani v najsparnejších letách, sa nejde kúpať do jazera či na kúpalisko. Aj v lete chodí v pančuchách, pretože počulo veľa škodlivých viet. V hre máme veľa pančúch ako symbolu. Neviem, či budeme mať k dispozícii ešte jeden život a toto dievča premrháva svoje dievčenstvo tým, že sedí zavreté doma. Tento príbeh je tiež pravdivý a podobných príbehov je toľko, koľko vidíte na scénografii vláken z bielych pančušiek a koľko vidíte okienok v mikrovlnných rúrach na scéne. Môžu symbolizovať paneláky a za každým okienkom je dievča s vlastným príbehom.
Čítajte viac Krása nevídaná: Dievčenstvo vie byť pekne desivéTakže aké je posolstvo hry?
Zuzana: Skúsme my ako spoločnosť prestať brať ženy ako inkubátory, poďme sa venovať ich schopnostiam, talentu, tomu, čo môžu povedať. Majú dosť vlastných problémov s telom, pretože hormonálna zmena je silná. Som presvedčená, že najsilnejšia droga na tejto planéte je ženský hormón estrogén.
Katarína: Nejde len o hormonálne zmeny, ale predovšetkým o zmeny vo vývoji nášho mozgu. Vtedy je veľmi zraniteľný, aj pri vzniku psychických porúch.
Zuzana: Dievčatá už s týmto majú dosť problémov, nepotrebujú, aby ich ľudia ničili ešte svojimi premúdrenými poznámkami. Stačí už tá zmena, že jeden deň ideš po ulici ako dievča a na druhý deň si žena a pohľady mužov sa veľmi zmenia. Sú to také desivé veci, že zvukár, ktorý s nami robil, povedal, že dievčenstvo je ako zlý trip. Vraj si to nikdy predtým neuvedomil.
Zažívali ste takéto pocity v období po dvadsiatke?
Zuzana: Nie, ale to nič neznamená. Ja som mala veľmi silnú podporu a obdiv môjho otca po celý život, vyrastala som v akomsi chlapčenskom nastavení – v tom najlepšom zmysle slova. Moji rodičia ma nekritizovali a mohla som si robiť, čo som chcela.
Katarína: V tomto období je veľmi dôležité mať dospelé osoby ako oporné body. Tie Zuzka mala v rodine. Ale generácia Z má oporných bodov veľmi málo. Správne by tam mal byť dospelý, ktorý počúva, načúva, dôveruje. Rozmýšľa, čo sa s jeho dieťaťom deje. Prečo je smutné? Často si rodič hovorí: čo to vyvádza, predvádza… Ale nepremýšľa prečo, čo tým hovorí, prečo na seba upozorňuje. Rovesníci takúto oporu dospelého nenahradia. Neznamená to, že dieťa má zdieľať s rodičom celý svoj vnútorný svet, ale keď príde, treba ho podržať a pomôcť mu.
K hre vás vraj podnietili aj hrozivé štatistiky o tom, aké veľké percento slovenských dievčat sa cíti nešťastné…
Zuzana: Vyše 80 percent slovenských dievčat v indexe šťastia vyjadrilo nespokojnosť, u chlapcov je to menej – tí sú v priemere Európskej únie. Hrozivé je porovnanie, lebo v Rakúsku je nešťastných „len“ 13 percent dievčat. Za nami bolo len Rumunsko!
Dievčatá, cítite sa nešťastné?
Zuzana: Teraz po premiére sú úplne šťastné.
Annamária: Máme za sebou skúšobný proces, vďaka veľmi silnému a príjemnému kolektívu som šťastná, ale ten spomínaný tlak som v minulosti často pociťovala a stále pociťujem.
Zuzana: Z maličkého prieskumu, ktorý sme si robili, vyplynulo, že dievčatá by boli rady, keby sa vypli sociálne siete. Všetky naraz. Lebo samostatný odchod zo sociálnej siete znamená nebyť na tepe doby, a to je desivá skúsenosť, ktorú nechcú absolvovať. Ale všetky by prijali, keby sa siete naraz vypli. Zaujímavé, nie?
Koľko času trávite na sociálnych sieťach?
Ema: Ja už v poslednom čase aj menej, ale ešte sa mi nestalo, že by som sa niektorý deň nepozrela na sieť.
Zuzana: Ony si ani nevedia zabudnúť telefón, čo mne sa deje úplne bežne. Som presvedčená, že keby náhodou zabudli doma telefón, tak sa poň vrátia.
Annamária: Určite áno.
Ako sa rodila výtvarná stránka predstavenia?
Zuzana: Tá je pre mňa veľmi silná. Úplnou náhodou som bola v septembri na výstave v Sirotinci v Modre. Videla som tam inštalácie na témy, o ktorých som práve chcela v hre hovoriť. Vtedy mi napadlo, že neprizveme profesionálneho scénografa, ale budeme vychádzať z inštalácií mladých výtvarníkov – lebo je to veľmi zaujímavý divadelný znak…
A vy ste chceli robiť súčasné postmoderné divadlo.
Zuzana: Takže na základe inštalácií, čo ma oslovili, som prizvala ich autorky. Naše predstavenie Krása nevídaná tak získalo ďalšiu hodnotu, výstavnú. Pred predstavením diváci môžu pozorovať herečky nainštalované v špeciálnych kójach pri scéne. Aj mikrovlnné rúry, z ktorých je vzadu na javisku postavená akási stena, mali byť pôvodne inštaláciou. Rozprávali sme sa tiež o tom, čo je bezpečný priestor pre dievčatá. A ukázalo sa, že posteľ – tá je zároveň najbezpečnejší aj najnebezpečnejší priestor. Takže na scéne máme posteľ, mikrovlnky a pančuchy – je z toho jedna z najoriginálnejších scénografií, aké som v živote videla. Nič tam nie je samoúčelné, so všetkým sa hrá na niekoľkých úrovniach…
Áno, využili ste dokonca aj cinknutie mikrovlnnej rúry, keď je jedlo zohriate.
Zuzana: Má to signalizovať stres, veď aj spotrebiče nás stresujú. Inštalácia z rozstrihaných a prepletených pančúch zasa znázorňuje pavučinovosť našich fóbií a posteľ signalizuje bezpečný priestor. Vnímavý pozorovateľ si veci na scéne môže vysvetľovať veľmi metaforicky. Bežne sa v divadle použije prvá scénografia a herci sa musia napasovať do výmyslov výtvarníka, ale v našej inscenácii vznikala scénografia ako vzťah. To bolo také pekné ako príroda – že to navzájom všetko súvisí a jedno druhé prerastá, forma s obsahom je v dokonalej symbióze ako koreňový systém stromu s mycéliom.
Ako to teda vznikalo?
Ema: Na scénu sme nedali nič, s čím by sme všetky neboli stotožnené. Každá kója a každá inštalácia na scéne majú výpovednú hodnotu za nás všetky. Pančuchy sú projekt Vivien Kvasnicovej. Všetky sme to potrebovali na scéne mať. Ostatné veci vznikali na základe rozhovorov o rôznych dievčenských problematikách.
Zuzana: A práve Ema prišla s nápadom na inštaláciu z mnohých mikrovlniek, lebo ako perfekcionalistka sa cítila v živote vystresovaná z množstva vecí, čo musí cez deň stihnúť. Zvuk mikrovlnky, ktorú treba hneď otvoriť, lebo niečo je práve hotové, ju stresoval. Mikrovlnná rúra neprestane pípať, kým ju neotvorí. Mali sme mať scénu (neskôr sme ju škrtli), ako mikrovlnky čoraz hlasnejšie cinkajú a dievčatá z nich vyťahujú svoje denné povinnosti.
Jedno dievča začína mať povinnosti školské, vzťahové, rodinné, súvisiace s mladšími súrodencami, so starými rodičmi, do toho starostlivosť o vlastné telo. Čo všetko musí žena na svojom tele otrhať, nakrémovať, opilovať, umyť, osušiť, stále vám niečo rastie – nechty, chlpy, vlasy – stále sa o čosi treba starať. To sú stovky hodín!
A potom som sa zamyslela nad svojím synom, on má dni, keď mikrovlnka necinkne ani raz! Chceli sme urobiť situáciu, keď dievčatá budú čítať povinnosti z papierikov, ktoré vytiahnu z mikrovlniek, a v jednej chvíli ich nebudú stíhať ani čítať, nieto otvárať mikrovlnky, a tie začnú dymiť. A vtedy pani riaditeľka povedala, že v divadle budeme musieť mať hasiča. Preto sme to pozmenili a mikrovlnné rúry dali dozadu na scénu – a zrazu symbolizujú všeličo možné.
Napríklad?
Zuzana: Od hniezda záchrany pre dieťatko až po Chytilovej paneláky, kde sa za záclonkami odohrávajú drobné príbehy. A milión iných konotácií, ktoré objaví vnímavá myseľ. V jednej chvíli sú mikrovlnky aj hudobným nástrojom. Dievčatá v puberte predsa stále niečím trieskajú, hlavne dverami, takže trieskajú aj dvierkami mikrovlnky – čo je špecifický zvuk. Kamarátovi sa narodili trojčatá – dievčatá, tak som mu poradila, aby v ich osemnástke kúpil veľa dverí. A všetky tie scény vzišli z hodín rozprávania.
Ema: Keby sme sa nerozprávali, vychádzali by sme iba z toho, čo sme prežili každá jedna osamote, a to by bolo veľmi okresané. Je obohacujúce počuť aj príbehy iných dievčat a zistiť, že v tom nie sme samy! Stretnete sa, šesť neznámych dievčat, a zistíte, že ste na jednej lodi – a má to fakt silu, obrovskú, lebo vy sa potom nebojíte niečo povedať. Máte pocit, že sa môžete chytiť za ruky a ste v tom spolu. Myslím, že z tohto zážitku budeme čerpať všetky veľmi dlho.
Zuzana: Aj na nás dospelé baby – vidíte, aj my si ešte stále hovoríme baby – pôsobilo to predstavenie ozdravne. Už len tá predstava, ako si dievčatá nakoniec perfektne poradili, ako všetky problémy zvládli. Keď sa vezme téma, na ktorú ste fakt zvedaví, a pretavíte cez to všetky svoje umelecké schopnosti, nemôže to dopadnúť zle. Preto som sa nebála, lebo je to pravdivé a nič na svete nie je zaujímavejšie ako pravda. Fascinujúce je, čo všetko dievčatá do svojich 22 rokov prežijú, čo sa im melie v hlave. A tisíce ľudí sa dívajú na mladé dievčatá tak, že riešia banality! Akoby to bola kategória rozkošné zvieratko.
Prečo by to bolo banálne?
Annamária: Spolužiak mi napríklad povedal, že feministky, to sú iba nahnevané ženy. Nad tým som sa pousmiala.
Zuzana: Ale my vôbec nerobíme feministickú divadelnú hru, naopak, veľmi sebaironickú. Veľmi jasne hovorí, že to robia ženy ženám, mamy dcéram… Robia to političky, keď urobia zo ženského tela politickú tému, robia to humoristi, keď rozprávajú sexistické vtipy a dievčatá vidia, ako sa na nich rodičia smejú, robí to cirkev, keď prikazuje, ako sa má ženské telo správať, deje sa to v školách… Dievčatá to obklopuje všade. Mladí chlapci prestávajú dievčenské telo vnímať normálne, lebo ho vidia filtrované na instagrame. Potom ich desia veci ako póry na koži, chĺpky alebo cievy, strie či vystúpená žila. Veci, z ktorých sa skladá náš organizmus, ich desia a nie sú schopní sexuálneho styku.
Ema: Ale aj dievčatá sa potom hanbia samy pred sebou, hanbia sa vyzliecť pred partnerom, lebo videli niečo na instagrame a uvedomujú si, že ony také nie sú. Naháňajú sa za niečím, čo nikdy nemôžu dosiahnuť, lebo to je dobre „vymakaná“ práca vo Photoshope. Potom si myslia, že za svoje telo sa majú hanbiť. Keď nefičia veľké prsia, tak také nemôžu mať.
Zuzana: Moja úvaha znie: keď si celé okolie nárokuje na tvoje telo, potom tvoja jediná šanca, ako sa stať vlastníkom svojho tela, je sebapoškodzovanie. Vtedy sa mám pod kontrolou – keď vraciam, keď sa režem, toto je moje telo a môžem si s ním robiť, čo chcem. To je príšerné, ten tlak na mladých ľudí, aby pozíciu k vlastnému telu získavali takým agresívnym spôsobom.
Katarína: Áno, veľmi to súvisí s potrebou kontroly, keď ju strácam nad všetkým v živote. Alebo aj, keď nechcem vyrásť, meniť sa. Prípadne nemusím byť stotožnená s nejakou časťou svojho tela, tak ju nebudem prijímať. Sú to silné bolesti duše, ktoré potrebujem prekryť inou silnou bolesťou, až fyzickou.
Aké časté to je? Vždy sa mi to zdalo ako čosi okrajové…
Zuzana: Ako vám to napadlo?
Ema: Ja osobne nepoznám človeka, ktorý by to nerobil aspoň raz.
Zuzana: Na Slovensku máme pandémiu sebapoškodzovania, celé skupiny dievčat zo základných a stredných škôl sa na whatsappových skupinách podporujú v tom, dávajú si výzvy na sebapoškodzovanie.
Annamária: Celá tá téma je stigmatizovaná, všetko súvisiace s duševným zdravím. Už len povedať niekomu, že chodím ku psychológovi alebo psychiatrovi, je ťažké.
Zuzana: Ale nikto sa nehanbí povedať, že ide k zubárovi. Zdá sa mi to trápne a zaostalé, sme predsa v roku 2022. Aj obeť znásilnenia sa bojí označiť vinníka, veď to je choré.
Katarína: Pritom proces liečby psychickej je rovnaký ako pri fyzickej. Keď si zlomím nohu, tak ju potrebujeme znehybniť, zasadrovať – zastabilizovať, dať jej výživu, minerály – poskytnúť terapeutickú liečbu (psychiatrickú, psychologickú), rehabilitovať – postupne vystavovať záťaži, posilňovať vnútorné zdroje. Byť PN a v pokoji. Len to sa tak pri duševných zraneniach neprijíma. Nielen spoločnosť, aj často rodiny majú taký prístup.
Pri sebapoškodzovaní často rodičia aj nevedia reagovať. Keď sa dieťa prezradí, odhalí, stretne sa skôr s nešťastnou hnevlivou reakciou rodiča. Chápem, že pre rodiča je to ťažké, ale ide o to, aby sa dieťa nezačalo opäť skrývať. Nemali by sme problém zľahčovať, popierať a v žiadnom prípade dieťa trestať. To by iba posilnilo skrývanie a trápenie. Mali by sme svoje deti počúvať. Premýšľať, prečo sa toto práve deje. A samozrejme vyhľadať pomoc.
Boli sa vaši blízki pozrieť na predstavenie Krása nevídaná?
Romana: Mojim sa to veľmi páčilo, prišli aj moji starí rodičia, ktorí majú tesne pred osemdesiatkou. Myslela som si, že nevedia, ako funguje dnešná mladá generácia, aj keď niečo sa k nim dostane aj prostredníctvom instagramu. Obaja to pochopili, dokonca aj babka sa v niektorých veciach našla. Myslím, že to každej vekovej kategórii niečo dalo.
Zuzana: A Romanin dedo bol dojatý.
Romana: A tatino si tiež utieral slzy.
Zuzana: Aj staršie ženy to zasiahlo, pretože ide o tému postavenia ženy. Aj im sa mnohé veci stali a majú z nich jazvy.
Katarína: Mnohých sa to dotklo a je dôležité o tých veciach hovoriť ďalej. Bolo by dobre, ak by tam chodili mamy s dcérami.
Zuzana: Aj otcovia s dcérami, ale otcovia sú na smrť vydesení a chcú sa s dcérami rozprávať.
Katarína: Mamy sú zaskočené, keď zistia, že to vlastne aj ony robia svojim dcéram. A takto si to nesieme z generácie na generáciu. Moja obľúbená scéna je so sudičkami, ktorá na to krásne poukazuje
Zuzana: Keď mamy tie vety deťom opakujú, prisúdia im ich, deti si to osvoja a povedia si: aha, mám trpieť, je to v poriadku. Ale nie je to v poriadku. Ľudia nemusia byť šťastní, pocit šťastia je dezert, ale majú byť spokojní, a nie nešťastní a nespokojní.
Annamária: Ja som mala na predstavení svojho milovaného brata, ktorý je tiež z generácie Z, a tiež prišlo aj moje milované dvojča so svojím mužom. Sestra bola dojatá, to bolo pre mňa veľkým zadosťučinením. Brat bol šokovaný, unesený. Povedal mi, že keď sme pred predstavením asi 20 minút vo výstavných kójach, pripadalo mu to ako nejaká freak šou, desivé panoptikum – boli sme v kójach ako exponáty, zdalo sa mu až nesprávne pozerať sa na nás.
Zuzana: Podľa mňa posolstvo dievčat je: my chceme rešpekt. Neviem si predstaviť, že to, čo sa deje dievčatám, by sa dialo inej skupine väčšinového obyvateľstva.
Annamária: Páči sa mi tiež posolstvo hry, že my ako ženy môžeme držať spolu a nemusíme si podkopávať nohy. Nie sme si konkurenciou.
Zuzana: Zasa niekto zvonku vytvára pocit súťaže medzi dievčatami, akoby mali súťažiť o priazeň chlapa, ktorá bude krajším sexuálnym objektom, ktorá bude štíhlejšia. To je nenormálne, pretože základná prirodzenosť ženy je empatia. Ale videla som ženy, ktoré bojujú proti ženám, a povedala som si: a teba kto tak oklamal? A bolo mi ich ešte viac ľúto než akejkoľvek inej obete.
Ema: Je hlúposť bojovať proti sebe, súperiť.
Zuzana: A prečo? Aký pohár získaš, keď vyhráš túto súťaž?
Annamária: Zvýšiš svoju sebahodnotu.
Zuzana: Aha, a tu je ďalšie posolstvo: ja som svoja najmilovanejšia osoba, nepotrebujem, aby si mi to hovoril ty, lebo ja sa tak ráno zobudím a poviem si: fajn, to bude perfektné. Aminka má v hre tú krásnu líniu, keď prejde z bodu, že sa nemá rada, až po bod, keď si uvedomí vlastnú hodnotu. Aj so sebairóniou, je si vedomá, aká je, a páči sa jej to.
Katarína: Chcem sa poďakovať, že som mohla zažívať proces vzniku hry. Zuzana totiž myslela na to, keďže ide o ťažkú tému, aby sa dievčatá cítili bezpečne, mali podporu, a preto ma oslovila.
Annamária: Bolo to skvelé, všetky sme sa cítili bezpečne a rešpektované.
Zuzana: Toto odkazujem mužom: ak k svojej partnerke budete pristupovať s rešpektom, získate diamant. Bezpečné prostredie prináša zázraky. Zábavné je, že sme urobili veľmi komerčný plagát, ktorý útočil na prvú signálnu sústavu. A hneď prišli reakcie: aké nevyvážené, samé komerčne krásne, zdravé a štíhle ženy. Odhalili sa stereotypy v našom uvažovaní, povrchnosť. My neukazujeme žiadnych šesť Spice girls. Máme krásny obsah a len som použila komerčný spôsob na prilákanie pozornosti.
Katarína: A okrem toho aj krásne dievčatá prežívajú bolesti.
Ema: A nech neposudzujú, kto je krásny a kto nie.
Zuzana Fialová
Narodila sa 17. mája 1974 v Bratislave. Ukončila hudobno-dramatický odbor na Konzervatóriu v Bratislave a v roku 1998 herectvo na činohernej fakulte VŠMU. Ako prvá získala ocenenie Talent roka 2003 a za postavu Fatimy v inscenácii Arabská noc jej udelili Divadelné Dosky (2004). Hrala vo filmoch Medvídek, Obsluhoval jsem anglického krále, Zostane to medzi nami, Zločin nevernej Kláry, Jahodové víno, Lidice, 8 hlav šílenství, Čiara, Sklenená izba, Modelár, v seriáloch Záchranári, Ordinácia v ružovej záhrade, Keby bolo keby a Kriminálka Staré mesto, Delukse. V SND momentálne hrá v predstaveniach Ruské denníky, Scény zo života režiséra, Matka. V DPOH hrá v predstavení Perníková dáma.
Annamária Janeková
Študuje herectvo na VŠMU v Bratislave. V SND hrala v inscenáciách Štvorec, Pohreb alebo svadba – čo skôr?, Ako sa Lomidrevo stal kráľom, Dnes večer nehráme, Salemské bosorky. Účinkovala tiež v projektoch DPOH (Anómia 21 – Opatruj sa Júlia, Krása nevídaná), divadla AntiTeatro (Masa a moc), v divadle Lab (Lebensraum, Manon Lescaut, Apači) a v Štúdiu 12 (Winterreise, Dekameron). Pôsobí aj ako filmová herečka.
Romana Ondrejkovičová
Účinkuje v hrách SND Ruské denníky, Zo života režiséra Ingmara Bergmana a Mercedes Benz. Hrala v tv seriáloch Oteckovia, Prázdniny, Svet podľa Evelyn. Vidieť sme ju mohli aj vo filme Sviňa.
Mária Schumerová
Účinkuje v SND v hrách Pred západom slnka, Pohreb alebo svadba – čo skôr, v divadle Astorka v hre Komúna. Na Letných shakespearovských slávnostiach stvárnila Júliu v hre Romeo a Júlia. Hrá aj v tv seriáli Oteckovia.
Ema Šútovcová
Študuje na Katedre intermédií na VŠMU v Bratislave. V roku 2020 spolupracovala na inštaláciách pre HendiKup a v roku 2021 sa zúčastnila aj na umeleckom festivale Sirotinec v Modre. Vo voľnom čase pracuje na základnej škole, kde sa snaží deťom vytvoriť príjemné školské prostredie.
Vivien Kvasnicová
Študuje na Katedre intermédií na VŠMU v Bratislave. Je spoluzakladateľkou OZ Sirotinec, s ktorým každoročne organizujú umelecký festival v budove modranského sirotinca a poskytujú možnosť vystavovať mladým umelcom.
Katarína Štefaničiaková
Špeciálna pedagogička a psychoterapeutka, absolventka vzdelávania v psychodynamicky orientovanej psychoterapii. V súčasnosti sa venuje práci s deťmi, dospievajúcou mládežou a dospelými klientmi. Poskytuje poradenstvo pre rodičov pri vývinových a výchovných ťažkostiach. Terapeuticky pracuje s deťmi a dospelými.