Foto: Ľuboš Kotlár
Čítajte viac Zuzana Fialová režíruje Krásu nevídanú: Dievčatá, sme v tom spolu
Stefan Canev, rodák z bulharského mesta Červena Voda (1936), píše nielen hry, ale aj básne, prózu a diela pre deti. Po vyštudovaní matematického gymnázia v dunajskom meste Ruse absolvoval žurnalistiku na Sofijskej univerzite, neskôr študoval dramaturgiu na Filmovej akadémii v Moskve.
Jeho diela preložili do všetkých európskych jazykov, ale aj do čínštiny, mongolčiny, arabčiny a hebrejčiny. Jeho divadelné hry hrali od Paríža cez Atény, Lipsko, Varšavu, Prahu, Budapešť, Petrohrad, Izmir až po Pittsburgh. V roku 2016 dokonca Canev navštívil Bratislavu, bol hosťom 6. ročníka Festivalu slobody a dostal vtedy ocenenie Ústavu pamäti národa. Už vtedy si diváci na Malej scéne mohli pozrieť dve Canevove jednoaktovky – Druhú smrť Jany z Arku a tiež Peklo, to som ja uvedené pod spoločným názvom Panna Jana a Čajka v réžii Štefana Korenčiho.
Teraz si možno hru Peklo, to som ja pozrieť opäť s herečkou Juditou Hansman v hlavnej úlohe. Diváci sa v komornom priestore – spomínanom kryte civilnej ochrany – stanú svedkami príbehu herečky a hudobníka, ktorí žijú v zdanlivo ideálnom manželstve. Jedného dňa však vyjde najavo, že manželka celý život udávala svojho manžela tajnej polícii. S pozoruhodným námetom si realizačný tím poradili výborne.
Už počas toho, ako si diváci sadajú na svoje miesta, je na scéne violončelista (Daniel Baran, člen Slovenskej filharmónie, pre ktorého je inscenácia hereckým debutom) a cvičí. Až po niekoľkých minútach prichádza jeho manželka vo vynikajúcom stvárnení Judity Hansman – zdraví ho, no on si ju vôbec nevšíma. Ignoruje jej opakované pozdravy, mávanie troma prepchatými taškami, dokonca ho nerozhodí ani to, keď manželke v snahe zaujať jeho pozornosť začne hádzať kabelky do steny.
Foto: Ľuboš Kotlár
A tak pestrofarebne odetá žena (pripomeňme, že mladá režisérka Krištofovičová sa venuje aj scénografii) – má na sebe modrý plášť, oranžovú šatku, výrazné rukavice a okuliare, začína rozprávať. Najskôr si zloží okuliare, na vešiak vzadu na scéne odkladá šatku, rukavice, sadne si k toaletnému stolíku a keď si vyberie z vlasov sponky, odloží aj tmavú parochňu. Odkrýva jednotlivé vrstvy a odhaľuje, čo je pod nimi. Pod modrým plášťom má dlhý okrový sveter, pod ním zelené zavinovacie šaty, prezuje sa z čižiem do nízkych žltých topánok – a popritom neustále rozpráva, odličuje sa a manžel len hrá a nenechá sa rušiť jej monológom.
Herečka si odlepí umelé riasy, odličuje si mejkap a medzitým popisuje svoje pocity viny a strachu. Rozpráva, ako vždy chcela hrať – veď je herečka – a aj manžel, violončelista, chcel hrať, musí to predsa chápať. Recituje úryvok z Lady Macbeth, spomína Čechovovu Čajku – a potom smutne konštatuje, že dnes ju v divadle trpia len ako náhradníčku. Zaskočí len v prípade, že by sa hlavnej hviezde niečo stalo. O chvíľu sama zahrá aj výsluch na polícii.
Čítajte viac Video: Na komplimenty od mužov sa Judita Hansman nesústreďuje
Hra je smutná i briskne ironická, vynikne v nej majstrovstvo Judity Hansman, ktorá ani na chvíľu nenudí – naopak, obecenstvo niekoľkokrát vyprskne do smiechu a stále so záujmom sleduje, čo všetko herečka ešte odhalí. Pod zelenými šatami sa skrývajú kratšie ružové, na ktorých má tmavozelené tričko s veľkým ružovým smajlíkom. Na konci sa v jej rukách ocitne dokonca aj pištoľ a herečka na chvíľu naoko vystúpi z roly – pred divákmi zapochybuje, či rozpráva ešte ako herečka, alebo už ako Judita Hansman. Nuž, ak vás zaujíma, či je možné naďalej žiť s niekým, o kom zistíte, že ho vlastne vôbec nepoznáte, vyberte sa na toto predstavenie. A hoci manžel počas hry neprehovorí ani slovo, predsa hrá bez slov a je na scéne nenahraditeľný.
