Krátke uličky, túlavé mačičky
„Malé uličky, svojrázne postavičky, mladí muži, krásne ženy v ohrození, príbeh lásky, zrady a vášne. Také vtipné, také dojemné… Jedným slovom ,červená knižnica' bratislavského Starého Mesta, ale s humorom, groteskou a v rytme chytľavej hudby," predstavil Zuzanku jej spoluautor a režisér Jakub Nvota. Ako dodáva, nejde pritom o vernú rekonštrukciu doby, ale o vymyslený príbeh, ktorý sa nikdy nestal.

Zuzanka, neplač sa odohráva v Prešporku v 30. rokoch 20. storočia, no nestavia na skutočnej histórii. Scéna (Pavol Andraško), hudba (Kamil Žiška, úprava Kamil Mikulčík), postavy aj kostýmy (Miriam Struhárová) – všetko naznačuje dobovú atmosféru – no kto hľadá esenciu mesta, musí si naliať silnejšie prešporské víno.

Prešporok na javisku pripomína veľký nápis aj názvy jednotlivých častí mesta, ktoré znejú v pesničkách. Ešte viac ho cítiť vo vtipných „dobových“ reklamných sloganoch na výrobky starých (a vychýrených) bratislavských fabrík. (Nie je vám do reči? Cukríky Stollwerck vyriešia každý váš problém! alebo Keď sa vám život zauzlí – pomôžu nite z Cvernovky!). A hoci pri prechádzke starou Bratislavou prejdete mesto zhora nadol a potom ešte zľava doprava a jedným očkom nazriete do povestných vinární, na ulici znie maďarčina aj nemčina, na korze stretnete úctyhodných mešťanov aj meštiakov, umelcov aj slúžky a na svitaní robotníkov z Kablovky, pre „starých Prešporákov“ je Prešporka v tejto hre málo.

Presne o tom hovoria aj postavy: aké krásne miesto a uprostred neho – nič, voľný pľac! To isté sa vraj deje aj v Paríži či v Berlíne, no celkom im neverte. Iní totiž naznačujú, že práve Bratislava, hoci je oddávna tiež multikultúrne mesto, má výraznú karmu nenaplnených ambícií.
Zuzanka, neplač nemá ambície historickej hry. Na javisku znejú chytľavé melódie v dobovom štýle (v aranžmáne Kamila Mikulčíka) a dokonca sa pri nich tancuje a ozaj dobre (v choreografii Ladislava Cmoreja) – no kabaret to nie je. Súbežne sa v kulisách Starého Mesta rozvíja romantický príbeh – no dráma to nie je. Celú hru sprevádzajú vtipné gagy – ani groteska to však nie je (hoci vlny Dunaja aj reklamné slogany divákov dobre pobavia). Zuzanke nechýba vtip (To už je čo za kariéra – vo Viedni – veď tam chodia aj električky!), hudobná komédia je namiešaná ako kokteil, iskrivý a ľahký, čo príjemne uvoľní a rozveselí. No v Prešporku sa oddávna pilo čisté víno.

Boli sme anjeli, už sme jak každý
Každé mesto má svoje tajomstvá a nálady, píše si denník, no občas nie je ľahké prečítať ho. Čím je väčšie, tým viac vábi a sľubuje, no často podvádza a nič nesplní. Nesplnené nádeje potom plávajú dolu Dunajom (ako v najvýraznejšej pesničke: Miláčik, srdiečko, drž ma jak voda, hlavička nevládze, bude nám škoda. Miláčik, srdiečko, buď so mnou navždy, boli sme anjeli, už sme jak každý…).

Aj v uličkách starého Prešporka sa odohrali milióny príbehov, mnohé pred stáročiami a mnohé súčasne, paralelne. Možno vás zaujme práve tento jeden, divadelný. O tom, že vo vrtošivom meste sa ľahko strácajú dedinské dievčatá ako Zuzanka, aj keď majú talent a čisté srdce, a neraz aj ostrieľané mestské slečinky ako Iculienka, hrdinky tohto príbehu.

Hru Túlavého divadla Zuzanka, neplač napísali Jakub Nvota (scenár) a Kamil Žiška (hudba). V Štúdiu L + S sa predstavili výborní herci – v úlohe Iculienky Kristina Tóthová (na snímke z predstavenia je v tejto úlohe Anička Čonková), Adela Mojžišová ako Zuzanka, Štefan Martinovič (Arpád), Radovan Hudec (Mikinko), v ďalších úlohách Jakub Ružička (Amerikán George), Lucia Hurajová (Miluška), Zuzana Kyzeková (Mamka), rozprávači Štefan Richtárech a Silvia Soldánová (na snímke v alternácii Daniela Šencová). Túlavé divadlo je voľné, no zohraté zoskupenie hercov, režisérov, autorov, hudobníkov a komediantov a tým im nechýba hravosť ani osobitá poetika. Hru Zuzanka, neplač prvý raz uviedli v júli 2021 na letnej scéne v rámci Bratislavských divadelných nocí, v Štúdiu L+S mala premiéru v piatok 1. apríla.