Recenzia: Strastiplná cesta Leonca a Leny

Priveľa podnetov

Autor hry, filozof, lekár, dramatik, ba i revolucionár Georg Büchner patrí medzi kľúčové osobnosti nemeckého romantizmu, ale jeho dielo možno len ťažko zaradiť do tohto literárneho a mysliteľského smeru. Formou aj ideovým presahom predbehol dobu – to je dôvod, prečo sú podľa divadelných teoretikov i praktikov jeho drámy záhadné aj nesmrteľné zároveň. Režisér martinského naštudovania Šimon Spišák sa v slovenskom divadelníctve už dávnejšie etabloval ako tvorca výborných inscenácií pre deti a mládež. V notoricky známych rozprávkových príbehoch odkrýva nové významy a cez ne ponúka jasné analógie s dnešnými spoločenskými pomermi.

Foto: Braňo Konečný

Leonce a lena Záber z predstavenia Leonce a Lena.

Práve preto mu musela konvenovať aj hra Leonce a Lena. Motívom znudeného princa a emancipovanej princeznej, ktorí utečú z domova, aby sa vyhli svadbe s neznámym partnerom, skutočne pripomína rozprávku. Büchner sa tu však markantne pohráva s nejednoznačnosťou žánru, hra prekypuje bujarou fantazijnosťou aj kritikou politických kontextov jeho životných reálií. V texte sa nachádza množstvo literárnych odvolávok, filozofických úvah, senzitívna básnická atmosféra i jej očividná paródia. Práve na tomto hyperbolizovanom priehrští najrôznejších serióznych i neserióznych impulzov a analógií postavil svoju režijnú koncepciu Šimon Spišák.

Na začiatku inscenácie prichádzajú herci v rozprávkovo farebných kostýmoch pred oponu a úvodnými slovami „Kde bolo, tam bolo…“ naznačujú, že by mohlo ísť o páčivú feériu pre deti a možno aj dospelých. Ale už počas tohto prológu na tvárach, a najmä v replikách účinkujúcich preskakuje ironický nadhľad. Je jasné, že nám zahrajú viac než len úsmevný príbeh o strastiach následníkov trónu.

Foto: Braňo Konečný

Leonce a lena Záber z predstavenia Leonce a Lena.

Spišákovej réžii, výtvarnému riešeniu Karla Czecha ani hudbe Jindřicha Čížka nemožno vyčítať primálo nápadov. Skôr naopak – tvorcom chýba zmysel pre mieru a proporcie. Inscenácia je bohatá na najrôznejšie pohybové, verbálne, muzikálne či herecké etudy, ale dianie sa rozptyľuje práve ich predimenzovaním. Zrazu nie je dôležitý Büchnerov text, ale akcia, ktorej jeho slová či myšlienkové úvahy poslúžili ako východiskový mostík. Spočiatku je na melancholickom princovi Leoncovi zjavná téma vykorenenosti.

Má všetko, žije v prepychu a komforte, ale nie je so sebou spokojný. Dusivú nudu i život odohrávajúci sa v presne daných linkách chce preto pretrhnúť útekom z kráľovského dvora. Motívy zlyhania medziľudskej komunikácie, márneho úniku pred zodpovednosťou, útrpnej všednosti, nihilizmu až cynizmu života, ktoré sa vďaka opakovaným citáciám Friedricha Nietzscheho stávajú leitmotívom naštudovania, však z inscenácie rýchlo vyprchávajú. Dianie na javisku sa mení na sled separátnych situácií, ktorým chýba jasný spojovník.

Čítajte viac Túlavé divadlo: O Prešporku, čo tu nikdy nestál

Posolstvo uniklo

Prímom inscenácie je herecké obsadenie. Martinskí herci sa bez očividných zaváhaní napojili na spektakularitu režijnej optiky, v ktorej sa často stávali až výtvarnými objektami či výhradne štylizovanými figúrami. Napriek tomu dokázali každej situácii vdýchnuť osobitosť a tvárnosť. Matej Babej a Zuzana Rohoňová ako titulní hrdinovia zaujmú hereckou hravosťou, ustriehnutou mierou teatralizácie, a najmä schopnosťou rýchleho žánrového strihu. Rovnako silne pôsobia ich výkony v civilnom výraze, keď im, uvoľnene sediacim na javisku, stačí na plnohodnotné pretlmočenie hĺbky autorových slov len vecný, ničím neprerušovaný ani artistne nedeklarovaný tón. Zrazu sa menej stalo viac. Z výkonov nemožno opomenúť krátky výstup Aleny Pajtinkovej ako princovej milenky Rosetty, ktorá na miniatúrnom priestore dokázala podať sugestívny tragikomický obraz ohrdnutej a sklamanej ženy.

Český literárny historik Ludvík Kundera v predslove k Büchnerovým hrám o tejto pseudorozprávke výstižne napísal: „Pojetí hry jako pohádky pro dospělé končívá u nezávazné hříčky.“ Niečo podobné sa stalo aj v Martine. Spišák sa síce kreatívne pohral s eklektizmom až absurditou textu, ale v bohatom spektre podnetov mu uniklo to podstatné: posolstvo o tom, pre koho a o čom sa hrá jeho Leonce a Lena.