Titul je stále populárny, hoci nie každý vie, o čo vlastne v Godotovi ide. Každý hľadá v Beckettovej hre hlbší zmysel, každý rád lúšti tento hlavolam: na poloprázdnom javisku stojí obyčajne iba jeden ošklbaný strom, cesta býva iba naznačená a v prázdnote otáľajú štyri postavy. Čakajú, že sa stane niečo významné, že príde tajuplný a všemocný Godot, ktorý prinesie riešenie, pokoj a nádej. Na scéne však stále zostávajú len bezradní ľudkovia a nič sa neudeje.
Mená postáv naznačujú, že sú z rôznych kútov sveta, ale dobre si rozumejú, lebo vedú len banálne reči. Tie si však herci a režiséri prispôsobujú, texty hrajú rôzne, a tak Čakanie na Godota vždy vyznie trocha inak. (My máme napríklad v dejinách divadla nezabudnuteľnú inscenáciu z roku 1968, keď v Divadle na korze vystúpili v Beckettovej hre Stanislav Dančiak a Marián Labuda. V predstavení vytvorili komickú dvojicu, ktorá rozvíjala na scéne vynikajúci absurdný humor, týkajúci sa aktuálnej situácie.)
Čítajte aj James Knowlson: Odsúdený k sláve
Plod letnej noci
Samuel Beckett vraj vymyslel tento námet na prechádzkach po poliach a lúkach letného francúzskeho vidieka. Túlaval sa tam so svojou láskou Suzanne a jednu noc vraj strávili aj v stohu slamy. Dobre sa im tam filozofovalo a dostali sa aj ku konštatovaniu, že ľudský život je vlastne márnosť nad márnosť. Keďže boli mladí a zaľúbení, nebrali to až tak tragicky, skôr sa na tom bavili a Beckett intelektuálny zážitok letnej noci aj literárne spracoval. Začal písať drámu a vyšiel mu provokujúci hlavolam o veľkom čakaní, z ktorého obyčajne nič nie je.
Foto: Britanica.com
Manželka Suzanne bola nielen Beckettovou múzou, ale aj literárnou agentkou. On nemusel ani vystrčiť nos z domu a milujúca žena všetko vybavila. Tak sa jej podarilo uplatniť aj podivnú hru o Godotovi, ktorej najprv vydavatelia veľmi nedôverovali, ale už na premiére boli ovácie. Beckett napísal hru po francúzsky v rokoch 1948 – 49 a sám si ju preložil do angličtiny. Knižne vyšla v roku 1952, na javisku sa ocitla o rok neskôr. Riaditeľ divadla riskoval, ale išiel do toho, lebo sa na absurdných dialógoch bavil. Vo vtedajšom svete bola absurdná dráma niečím novým, provokujúcim, dnes je už absurdnosti všade dosť a diváci ju už na javisku až tak neobľubujú. Čakanie na Godota sa však stále inscenuje. Svojím pretrvávaním popiera márnosť života, ktorej Beckett prisúdil v tragikomédii hlavnú úlohu.
Godotovský vesmír
Čakanie na Godota patrí k dielam, okolo ktorých vzniklo množstvo textov, vtipov, článkov, kníh, celý godotovský vesmír. Najnovšie doň pribudla kniha Maylis Besserieovej Posledný pobyt Samuela Becketta. Románovou formou opisuje život slávneho spisovateľa a predstavuje ho celkom inak, než si ho väčšina čitateľov asi predstavuje. Samuel Beckett nebol žiadny suchopárny človek, ani nepochopiteľný umelec vzdialený realite. Naopak – bol živočíšny, mal hriechy, lásky, bolesti, chyby. Všetko si všímal a všetko vedel pomenovať. Je to tak aj v posledných mesiacoch života, ktoré strávil v parížskom penzióne Tretí vek.
Autorka sa dostala až do jeho kože. Približuje ho cez vlastné poznanie, ale aj cez spomienky, lekárske záznamy, rôzne články. Píše o tom, ako pôsobil Beckett navonok a aj o tom, ako sa asi cítil, keď bol sám so sebou. Prezrádza napríklad, že podľa manželky Samuelovi Beckettovi stúpla sláva do hlavy po tom, čo dostal Nobelovu cenu. Bol od prírody fešák, vysoký, štíhly, s prenikavými očami a hustými vlasmi, ženy mu vždy podliehali a ocenenie ešte zvýšilo jeho sexepíl. Veď zviedol aj dcéru svojho kamaráta a krajana Jamesa Joycea, s ktorým sa pre túto avantúru aj pohnevali.
Beckett sa dostal do domova dôchodcov po tom, ako doma odpadol a potreboval sústavnú starostlivosť. Ani tam však z neho neurobili bezvládneho starčeka, zachoval si osobnosť, zvyky, každý deň tvoril a mal vysoké nároky. Na seba. Kniha je vynikajúco napísaná a niet sa čo čudovať, že Maylis Besserieová, ktorá sa venuje rozhovorom so spisovateľmi, získala za svoju prvotinu Goncourtovu cenu. Je to príbeh, cez ktorý sa dá do Becketta zamilovať a pochopiť lepšie aj jeho Godota.
