Budete ambasádorkou a čestnou riaditeľkou festivalu Nová dráma – čo táto funkcia znamená?
Čestnou riaditeľkou festivalu som takmer od samého začiatku. Živo si pamätám, že na jednom z prvých ročníkov získala Grand Prix inscenácia Divadla Astorka Pred odchodom na odpočinok autora Thomasa Bernharda, kde som účinkovala so Zitou Furkovou a s Petrom Šimunom. Pomáham festival zviditeľňovať a som na svoju pozíciu hrdá. Je dôležité zviditeľňovať divadlo a umenie vôbec.
Ktoré z tohtoročných nominácií vás zaujali?
Dramaturgická rada každoročne vyberá to najzaujímavejšie, čo sa počas uplynulého obdobia urodilo – tento rok vyberala zo sedemdesiatky inscenácií – a ja som veľmi zvedavá na všetko, čo si budem môcť konečne pozrieť. Osobitne sa teším na režijný debut hereckej kolegyne Zuzany Fialovej Krása nevídaná, pretože ide o veľmi aktuálnu a pálčivú tému – a počula som o nej veľa dobrého.
Rada chodíte do divadla ako návštevník – sledujete, čo majú kolegovia nové?
Medzi nami hercami sú dva druhy divákov. Jedni, ktorým je zaťažko sadnúť si do hľadiska a väčšinou hovoria: „Zasa mám ísť do divadla?“ A potom sú takí, čo sa na kolegov radi pozrú. Ja patrím k nim. Veľmi rada sledujem, či sa tá-ktorá inscenácia podarila. Zaujíma ma to. Musím povedať, že som veľmi vďačný divák. Povedala by som, že inscenácia, na ktorú sa pozerám, sa mi „veľmi chce páčiť“.
Čítajte viac Zuzana Kronerová ako kozmonautka v divadle GUnaGU
Získali ste Českých levov za Divoké včely aj za Bábu z ledu a najnovšie aj slovenskú filmovú cenu Slnko v sieti za Muža so zajačími ušami, za rolu Matky v rovnomennej inscenácii v Astorke máte divadelnú cenu DOSKY. Sú ocenenia pre hercov a tvorcov dôležité?
Vzťah k cenám máme asi každý z nás umelcov iný. Pre mňa sú ocenenia milým pohladením duše, povzbudením do ďalšej práce, mohli by sme to nazvať aj záväzkom. Nijako zvlášť to však neprežívam, hlavne nikdy to ocenenie dopredu neočakávam. Preto som väčšinou prekvapená a potešená.
Foto: ASFK
Pri ocenení rovnako ako pri jubileu človek chtiac-nechtiac bilancuje – robíte to? A s akým výsledkom?
Keďže v súčasnosti mám množstvo práce, nemám absolútne čas bilancovať.
Myslím, že s vami sa človek nikdy nenudí – či je to pri filme, v ktorom hráte, alebo v divadle. Je to dobrý pocit?
To sa musíte opýtať divákov. Keď sa predstavenie vydarí a publikum nás odmení potleskom, je to veľmi dobrý pocit. Divákov totiž treba naozaj stále prekvapovať.
Čítajte viac Zuzana Kronerová: Čím väčší stres, tým väčší hrniec vyberám
Vy práve viete diváka vždy niečím prekvapiť – v komédii siahnete až k absurdnej paródii (ako kozmonautka v divadle GUnaGU), v dráme viete divákovi pripraviť studenú sprchu (ako v Babe z ľadu), spochybníte nastavené mantinely. Máte rada zmenu?
Moje povolanie mi poskytuje možnosť neustálej zmeny. To sa mi na mojej profesii páči. Ani jedna z mojich postáv sa nepodobá na tú druhú.
V nedávnom rozhovore hovoríte, že vám najviac zachutila mágia divadla, priamy kontakt s divákom. Stvárnili ste množstvo divadelných postáv – ktoré vám prirástli k srdcu?
Všetky, ktoré momentálne hrám, hrám veľmi rada. Mojou poslednou premiérou bola inscenácia Harold a Maude v Divadle na Vinohradoch v Prahe. S postavou Maude „súzvučím“, pretože je nenapraviteľná optimistka. Ak mám zovšeobecňovať, najradšej mám postavy, ktoré sú náročné a musím pri nich najviac premýšľať.
Čítajte viac Zuzana Kronerová je živel
Stáli ste na javisku v Národnom divadle, v Astorke, Štúdiu L + S, na Novej scéne, medzi radošincami aj v divadle GUnaGU a každé z nich je niečím osobité. Ako voňajú vám?
Slovenské národné divadlo, konkrétne jeho bývalá budova Divadla Pavla Országha Hviezdoslava, mi zavoňala ako prvá. Keďže náš byt v novostavbe ešte nebol hotový, provizórne nás s rodičmi ubytovali v divadelnej šatni DPOH. Ako dieťa som po jeho chodbách blúdila a zavoňala mi rekvizitáreň plná bizarných predmetov. Bola som očarená omamnou vôňou dámskej maskérne, kde mi milá pani maskérka raz priplietla do mojich krátkych vlasov vrkoče a mohla som sa hrať na princeznú. Každá z mojich bývalých aj súčasných scén voňala a vonia osobito a jedinečne. Nezabudnuteľne.
Foto: Ctibor Bachratý
Ešte viac divadiel ako v Bratislave je však v Prahe – koľko ste ich už okúsili? Sú českí diváci v divadle iní ako slovenskí?
Spoluprácu s českými divadlami som začala v roku 2000 v Národnom divadle v Prahe, v dramatizácii Vančurovej Markéty Lazarovej v réžii J. A. Pitínskeho. Pohľad do osvetleného hľadiska pri klaňačke bol zakaždým nezabudnuteľný. Po rokoch som v tej istej „Zlatej kapličke“ účinkovala dokonca v opere Krakatit, v réžii Alice Nellis. Potom to bolo pražské Divadlo na Jezerce, kde som mala príležitosť stvárniť hlavnú postavu v tragikomédii Sklenka Sherry (v slovenských divadlách sa hrá pod názvom Perníková bábika) v réžii Juraja Herza. Takmer desať rokov som hosťovala v brnianskom HaDivadle a donedávna som hrala v divadle Letí. V súčasnosti hrám na piatich pražských scénach. Praha má tú výhodu, že má enormné množstvo divadiel. Každý si môže vybrať také, ktoré sa mu najviac páči a vyhovuje jeho vkusu. Každé má svoju poetiku, svoj osobitý charakter a tvár. U nás, hovorím o Bratislave, je podľa môjho názoru hriešne malý počet divadiel. Možno to je príčinou, že slovenskí diváci sú trochu konzervatívnejší, menej zvyknutí na iné poetiky či rôzne experimenty. V Česku aj u nás sú diváci veľmi vďační. Keď som v minulosti v Čechách len hosťovala so slovenským divadlom, vždy to bol sviatok a mali sme pocit, že náš českí diváci vítajú ešte vrúcnejšie ako doma. A, naopak, českí divadelníci mali pocit, že tu „u nás“ si ich viacej vážime. Potreba a zvedavosť navzájom sa vidieť je asi vzájomná.
Čítajte viac Baba z ľadu pláva v studenej vode za slobodou
Darí sa vám aj pred kamerou: do dlhého zoznamu úspešných slovenských filmov a televíznych filmov od Sváka Ragana, cez Neveru po slovensky najnovšie pribudol Muž so zajačími ušami. Českých filmov ste nakrútili ešte viac: napríklad Divoké včely, Venkovský učitel, Pupendo, Bába z ledu. Je niektorý tak trocha „viac váš“, že vám najviac sadol?
Som vďačná, keď si môžem zahrať v slovenskom filme, i keď väčšinou sú to aj tak koprodukčné filmy, pretože si s českými kolegami navzájom vypomáhame, a tak je to správne. Okrem filmov Bohdana Slámu, ktoré ma mimoriadne oslovujú už v podobe scenára, mám veľmi rada filmy Alice Nellis, Jana Hřebejka. Som šťastná, že som si konečne mohla zahrať vo filme Martina Šulíka. Ten scenár sa mi zdal neobyčajne zaujímavý a s výsledkom na plátne som bola mimoriadne spokojná. Ak mám byť úplne konkrétna, najviac som sa divákom dostala do povedomia filmom Baba z ľadu, nie preto, že šlo o hlavnú postavu, ale hlavne kvôli tomu, že som musela natrénovať plávanie v ľadovej vode. Priniesol mi benefit do súkromného života, že som spoznala tento úžasný šport a zaľúbila sa doň. Rada účinkujem aj vo filmoch našich študentov, je osviežujúce sledovať ich pri práci a pomáhať im.
Foto: Garfieldfilm
Moja dcéra sa ako dieťa pomýlila a povedala, že umelec žije „na bosej nohe“. Mala pritom na mysli „voľnú nohu“. Môže to byť občas to isté?
Môže. Najmä počas covidových lockdownov, keď herci na voľnej nohe, ktorí nemajú stály plat, nedostávali žiadne príjmy.
Vy však núdzu o ponuky nemáte – stále prevažujú tie od susedov z Čiech? Kde vás najnovšie uvidíme?
Stále hrám aj na Slovensku, a to v troch tituloch v mojom obľúbenom divadle GUnaGU a do mojej milej Astorky som sa vrátila hosťovať s monodrámou Shirley Valentine, ktorú hrám už od roku 2004. V Čechách je to Divadlo na Vinohradoch, Mestské divadlá pražské, konkrétne divadlo ABC a inscenácia Smrť obchodného cestujúceho od Arthura Millera, kde je mojím partnerom Miroslav Donutil. Výbornú tragikomédiu Gin Game hrám v krásnom divadle Mana, v pražskej štvrti Vršovice, a na dvoch scénach veľmi úspešného Studia Dva účinkujem v Revízorovi, ktorého režírovala kolegyňa Eva Holubová. Na malej scéne tohto divadla hráme s kolegom Oldom Navrátilom vynikajúcu komédiu Luboša Baláka Manželstvo v kocke.
