Paradoxne, nenaplánoval ju on, len napĺňal odklad dedičstva predchádzajúcej éry a podpísaný kontrakt s hosťujúcim tímom tvorcov. Či učinil zadosť len právnemu aktu, alebo priniesol inscenáciu dvíhajúcu značne naštrbenú povesť prvej slovenskej scény, je diskutabilné.
Odškriepiť nemožno akurát 54-ročné vákuum, deliace novú od predchádzajúcej bratislavskej Manon Lescaut. Či túto absenciu považujeme za dramaturgický hriech, záleží už len na uhle pohľadu na dielo samotné. Je plodom mladosti i zrelosti, obsahuje scény nabité strhujúcou melodikou a emóciami, ale aj dosť balastu, dejovej stagnácie a pre skladateľa netypickej rozvláčnosti. Nie je jednoduché nájsť kľúč k jej poňatiu, najmä ak sa inscenátori nemôžu spoľahnúť na bombastických protagonistov. Ďalšie postavy sú len doplnkovými.
Osvedčený český tandem Jiří Nekvasil – Daniel Dvořák sa chcel úplne vyhnúť ilustratívnosti prvého plánu. Veristický rukopis vymenil za kombináciu symbolizmu, impresionizmu a nadrealistickej štylizácie. Je to výpoveď o farbách a svietení, menej o vášňach, vybičovaných citoch a zúfalstve. Jej chladný lesk, zavše triviálnosť javiskovej koloristiky, rekvizity postavené na hlavu či lampár bez hlavy, sú znakmi poetiky, cez ktorú tvorcovia prelúskli predlohu. Či by dielu prospela skôr zemito-realistická tvár, alebo radikálny posun do súčasnosti, o tom sa dá polemizovať. Rovnako, čím je pre Manon príznačná polovica minulého storočia, kam ju odkazujú najmä kostýmy. Asi až priveľa symboliky a vyumelkovanej imaginatívnosti trocha odkrajuje z predsa len veristickej bázy a pudových vzplanutí, ktoré sú pre Pucciniho primárne.
Rastislav Štúr sa v hudobnom naštudovaní mohol pokúšať o plnokrvnosť symfonického zvuku orchestra aj o isté diferencovanie dynamiky, ak by mal prvotriedne obsadenie. Oba páry pôsobili síce vyrovnane, strhujúci výkon však chýbal. Jolana Fogašová (Manon), farbou hlasu trocha chladnejšia, si väčšmi ctila melodické línie, Cristina Baggio išla skôr po výraze a miestami takmer zabúdala, že spieva Pucciniho. Fondom materiálu útlejší a svetlejší Luciano Mastro (Des Grieux) sa ďalej ako k odspievaniu tónov nedostal, tmavší, hoci trocha zastretý tenor Boldizsára Lászlóa vniesol o niečo viac emócií.
Rodák z Luccy si na nedostatočnú starostlivosť Bratislavy sťažovať nemôže. Bol to šiesty Puccini v sezóne. Kiežby iných skladateľov mohla potešiť aspoň tretinová pozornosť.
Hodnotenie Pravdy: 3 hviezdičky z 5
Giacomo Puccini: Manon Lescaut / dirigent: Rastislav Štúr / réžia: Jiří Nekvasil / scéna: Daniel Dvořák / kostýmy: Mária Fulková / zbormajster: Pavol Procházka / účinkujú: Jolana Fogašová, Cristina Baggio, Luciano Mastro, Boldizsár László a iní / premiéra: 15. a 16. jún, Opera Slovenského národného divadla
