V SND ste jedným z nových hercov. Je vám ľúto za Divadlom Andreja Bagara v Nitre?
Mal som ponuku do SND hneď, ako som získal úlohu Coriolana. Mal som však záväzky v Nitre a okrem toho som chcel najskôr v SND odohrať nejaké predstavenie, vyskúšať si, čo ma tam čaká. V Nitre som bol dlho spokojný – a stále som. Ale SND som bral ako novú výzvu. Cítil som sa už priveľmi spokojný so životom a začínal som pohodlnieť. Keď prišla nová úloha, bral som ju už automaticky a hovoril som si ,,to zahrám tak a to tak". Chcel som sa opäť trochu naštartovať a aj preto som odišiel do SND. Pracovať v novom kolektíve, stretnúť ľudí, ktorí ma možno niekam posunú.
V čom je najväčší rozdiel oproti Divadlu Andreja Bagara?
Teraz skúšam tretiu inscenáciu a zase s úplne rozdielnym kolektívom. Vlastne ani nemám pocit, že som v jednom divadle. Stále pracujem s inými ľuďmi na iných žánroch, a to ma inšpiruje.
Máte radšej komédie alebo drámy?
Vyhovuje mi ich striedať. Aj v Nitre som robil komédiu, tragédiu, muzikál. Herec by mal byť flexibilný, mal by vedieť zahrať všetko. Preto dúfam, že aj naďalej sa budú moje ponuky rôzniť.
Všimli ste si rozdiel aj medzi publikom?
V Nitre je výborné publikum, myslím, že jedno z najlepších na Slovensku. Je tam rodinná atmosféra a ľudia chodia na jednu inscenáciu aj viackrát. Stalo sa mi už, že som pri klaňačke spoznával niektorých divákov. Bratislava je väčšie mesto a ľudia sú možno o niečo náročnejší a takí… mestskejší. Majú od predstavenia akoby väčší odstup. Nemôžem povedať, že jedni sú horší a druhí lepší. Jednoducho sú iní, a to je dobre.
Mali ste pred prestupom do SND aj trochu strach?
Strach som nemal. Odohral som toho v Nitre veľa a čo sa týka divákov, už dávnejšie som prestal vnímať ich očami. Kedysi mi veľmi záležalo na tom, ako návštevníci predstavenie prijmú. Aj teraz som zvedavý, ale nie je to pre mňa až také podstatné. Viac ako divákovi sa chcem podriaďovať hereckému a divadelnému umeniu.
Foto: ARTICHOKE
V Shakespearových hrách ste si zahrali už viackrát. Ktorá z jeho komédií či drám by vás ešte lákala?
Nuž, Rómea už si nezahrám, som po limite. Už musím len čakať, že nejaká ponuka hrať Shakespeara azda príde. Je to nadčasový autor a všetky jeho hry sú perfektné.
V hre Coriolanus je niekoľko ťažkých scén, v jednej znásilňujete vlastnú matku. Čo skúšanie takéhoto diela s hercom spraví?
Každé predstavenie na človeka nejako dolieha. Ako herec sa musím zaoberať aj negatívnymi vecami. Musím zo seba vedieť vydolovať a prežívať aj pocity, ktoré som v skutočnosti nikdy nezažil – nielen pozitívne, ale aj tie negatívne. Niekedy je to nepríjemné, ale ako herec sa v tom musím rýpať.
S akým predstavením ste mali doteraz najväčší problém?
Asi s hrou Dušana Mitanu Koniec hry. Zabijem v nej vlastnú ženu – ale to je len prvá časť, to je ešte nič. Celú druhú polovicu totiž zaberá analýza – ako sa človek cítil počas toho činu, ako po ňom a ako sa toho celého dokáže zbaviť. Nepripustí si, že je vinný, hoci ju naozaj zabil. S tým som mal problém. Povedal by som dokonca, že mi z toho bolo vyslovene zle.
Radíte sa s niekým pred prijímaním ťažkých úloh? Vaša partnerka Zuzana Moravcová je tiež herečka, pomáha vám rozhodovať sa?
So Zuzkou sa neradím. Radím sa s režisérom a s kolegami hercami. Na Koniec hry som veľmi tešil. Tá úloha bola dosť odlišná od tých, ktoré som hrával dovtedy a bola pre mňa hereckou výzvou. Navyše, predstavenie robil Roman Polák, takže som vôbec neváhal.
V tejto hre ste zhodili aj oblečenie. Nemali ste problém ukázať svoju nahotu?
Vyzliecť sa bolo to najmenej, čo som pre tú hru mohol urobiť. Bol som nielen nahým človekom na scéne, ale najmä som bol nahý aj vnútorne. Išlo o veľmi vážnu situáciu, ktorá sa neťahala do humoru. Aj keď niektorým mladším ročníkom, myslím študentom, to asi smiešne bolo.
Foto: TV JOJ
Chodí na vaše predstavenia veľa mladých ľudí?
V Nitre hrávame aj doobedné predstavenia pre študentov. Niekedy sú super, dokonca lepší ako večerní. A inokedy zase sú takí ako kedysi ja. Keď sme chodili so školou na predstavenia do Martina, tiež som vykrikoval a teraz sa mi to občas aj takto vráti. Kedysi ma to hnevalo, ale dnes už nie. Viem ich pochopiť, bol som presne taký istý. Oni nechcú predstavenie znehodnocovať. Skôr ide o obranný mechanizmus človeka vo veku, keď si niektoré emócie a pocity, ktoré vidí, nechce ani pripustiť. Bráni sa im možno smiechom alebo výkrikom.
Čo vám dalo hranie v seriáli?
Túto skúsenosť som veľmi potreboval. Som rád, že som sa ocitol aj pred kamerou a učil sa pred ňou hrať. Nikdy som však divadlo neodsunul na druhú koľaj a nakrúcal som v čase medzi skúškami a predstaveniami. Myslím si, že herci, ktorí hrajú aj divadlo, sa posúvajú omnoho viac a vedia byť oveľa lepší a tvárnejší aj v seriáli. To znamená, že divadelné a seriálové herectvo sa vzájomne nevylučujú, skôr naopak. Keď sa nakrúca denný seriál, času nie je veľa. Nemáte priestor na psychologické prežívanie situácií s režisérom. Jednoducho to potrebujete nakrútiť. A keď človek nemá prax napríklad z divadla, asi by to nestíhal stvárňovať.
Prijali by ste aj ďalšiu seriálovú ponuku?
Ale áno.
Začali vás ľudia vďaka vášmu účinkovaniu v Paneláku častejšie spoznávať?
Nevšimol som si veľký rozdiel. Je pravda, že ma často spoznávajú ako postavu zo seriálu, ale často sa mi stáva, že ma ľudia poznajú aj z divadla. A nielen v Nitre, čo ma veľmi teší. To znamená, že ľudia chodia do divadla a zaujíma ich.
Seriály divadlu pomohli, nie?
Ide to jedno s druhým. Seriál je tiež vlastne reklama pre divadlo. Myslím, že ľudia by mali do divadla chodiť častejšie. A to nehovorím preto, že divákov potrebujem, aj keď ich, samozrejme, potrebujem. Ale poznám veľa ľudí, ktorí boli v divadle po prvýkrát možno v štyridsiatke a povedali, že až teraz pochopili, o čom to je a chodiť doň už neprestali. Ľudia totiž majú v sebe často zakódované, že divadlo je čosi snobské, že je to nudné prednášanie textu. Tak to máme zafixované. Ale divadlo je už úplne inde.
Akú hru by ste odporučili úplnému divadelnému začiatočníkovi?
To závisí od toho, kto by sa ma na to pýtal. Či murár, alebo maliar, či starenka, alebo mladá žena. Mám pocit, že ľudia celkovo radšej chodia na komédie. Ale ten pocit z iného žánru ako komédia je niekedy omnoho väčší a omnoho viac nás dokáže ovplyvniť aj v reálnom živote. Komédia je super, perfektná, oddýchneme si. Ale nejaký ťažší žáner – a teraz nechcem, aby diváci odchádzali v depke – ale možno ich v niečom posunie. Lebo divadlo by malo byť trošku aj o tom zastaviť sa, zamyslieť. Možno aj o sebapoznaní, nielen o tom, že sa zasmejeme, zabudneme a ideme zas do práce.
O filmovej ponuke ste raz povedali, že by mala byť naozaj dobrá a pokiaľ možno hlavná – ako je to s Tigrami v meste?
Keď som tento výrok povedal, zabudol som dodať, keby vôbec nejaká filmová ponuka prišla. Som rád, že som ju dostal takto nečakane a hneď sa mi zapáčila. Rozprávali sme sa o mojej úlohe aj so scenáristkou Luciou Siposovou a režisérom Jurajom Krásnohorským a trochu mi ju dopísali na mieru. O to viac som sa tešil.
Čo znamená upravili na mieru?
Pridali výrazy, ktoré používam aj v bežnom živote. Aj keď by som to nemal hovoriť, lebo teraz si o mne budú diváci myslieť, že som hrozne vulgárny.
Foto: Martin Geišberg
Takže nadávky?
Nie celkom. Povedal by som, že sú to také vulgárno-nevulgárne veci. Aj keď poviete škaredo milovať sa, viem to povedať pekne a pritom je všetkým jasné, o čo ide. Veď to budete počuť. Išlo nám najmä o to, aby každému jeho rola sadla čo najvernejšie.
Ako sa vám film pozdáva?
Ešte som ho sám nevidel, takže môžem len dúfať, že bude dobrý. Je to pre mňa veľký rozdiel. Pri divadle viem, do čoho idem. Je premiéra a keď niečo nefunguje, môžem herectvo nabudúce upraviť. Pri filme je to úplne iné. Môžem dať zo seba všetko, ale potom záleží najmä na postprodukcii. Tiež som v očakávaní, aký film nakoniec bude. Pocity z natáčania však boli skvelé. V našom mladom kolektíve sa nikto na nič nehral a netváril. Mali sme jeden spoločný cieľ – nakrútiť slovenský celovečerný film.
Bola vám postava, ktorú ste hrali, blízka?
Stvárňujem kŕmiča tigrov v zoo Hyenu. Ten film je tak trošku o tridsiatnikoch, čo je aj môj vek. Ide o čas, keď prestávame byť byť deťmi a mali by sme si pomaly zariaďovať život. Popritom sme však ešte nezabudli na detstvo, ktoré v nás stále je.
A vo vás je tiež?
Detstvo by nikdy nemalo človeka celkom opustiť. Naopak, malo by sa stále vracať. Nie v infantilných veciach, ale v tých pocitových. Treba sa radovať zo života, vedieť si aj poplakať, smiať sa. Jednoducho žiť život tak, ako sa má. A to deti vedia najlepšie.
Vám sa to darí?
Niekedy sa ľakám, že nie, preto občas urobím nejakú vec, ktorá ma do toho vráti. Nechcel by som sa totiž dostať do fázy úplnej spokojnosti a vyrovnanosti – potom by som ani nevedel, prečo mám žiť. Potrebujem mať pred sebou stále nejaké ciele. Som rád, keď sa mi darí, ale aj keď sa nedarí. To je tiež dôležité, lebo nás to ťahá k tomu, aby sme na sebe pracovali.
Aké veci teda robíte, keď si chcete pripomenúť dieťa v sebe?
Väčšinou robím problémy, aby som mal čo naprávať. Aj keď už dosť dávno som nič neurobil, musím sa polepšiť. Ale pred pol rokom som sa napríklad nechal z hecu zavrieť na policajnej stanici a strávil som tam celú noc.
Prečo?
Policajti silou mocou chceli, aby som povedal svoje meno, hoci som vedel, že ma poznajú. Tak som tvrdil, že sa volám Eduard Bindas. Ten policajt si chcel niečo dokazovať a ja tiež. Bol už neskorý večer, a tak som sa radoval zo života. Pozdravujem nitrianskych policajtov.
Len aby vás znovu nechytili…
Ale môžu. Rozlúčili sme sa v dobrom, nakoniec boli zlatí.
Vo filme s vami hrá aj bývalá miss Ivica Sláviková, ktorá ešte nemá toľko hereckých skúseností. Pomáhali ste jej?
Ani nie. Ale mali sme trochu problém pri jednej scéne – milostnej. Herečky a herci v tom vedia fungovať, nejde tam o nič sexuálne. Ona brala moje dotyky trochu osobne. Vysvetlil som jej, že to naozaj nie je nič osobné a nebudem situáciu nijako zneužívať. Tak zaťala zuby a vydržala to so mnou.
Hovorí sa o vás, že máte prudkú povahu, je to tak?
Niekedy som výbušný, ale to patrí k môjmu povolaniu. Dokážem sa postaviť za vec, o ktorej si myslím, že by mohla byť lepšie. Čo sa týka tvorby, herectva, niekedy fungujem viac emotívne ako rozumovo.
Nemáte potom konflikty s režisérmi?
Vždy sa snažím nájsť kompromis. Režiséri majú hlavné slovo a ja sa im snažím splniť všetky ich predstavy. Aj keď sa mi niečo nepozdáva, nezavrhnem to. Vždy to vyskúšam na rôzne spôsoby a on sám uvidí, či je to dobre, alebo zle. Nie som typ herca, ktorý hneď nazačiatku povie ,,toto nebudem robiť". Na to nemám právo. Doteraz sme vždy našli kompromis.
Pochádzate z Oravy, čo vám v meste najviac chýba?
Že nemôžem ísť kedykoľvek si zmyslím za humno na polhodinku na ryby. Chýba mi možno ten pokoj, tie „obyčajné“ problémy. A možno aj tá čistota, ktorú, ako si dnes spätne uvedomujem, som mal. Vďaka mestu som sa veľa naučil, ale veľa som aj stratil. Keby človek chcel zostať čistý, vo veľkom meste by ho ľudia zožrali. Neviem to presne pomenovať. Ide o to, že človek musí byť oveľa viac obrnený a oveľa viac musí mať zažité, aby mohol fungovať. Ale verím tomu, že čistota ešte niekde vo mne zostala. Aj keď možno nie úplne taká, ako bola.
