Jubilantka Božidara Turzonovová: Na sny som opatrná

S herečkou Božidarou Turzonovovou oslavujeme jubileum - narodila sa 28. mája 1942 v bulharskej Sofii. Nie sú to iba návraty a spomienky, môžeme ju vidieť v nových úlohách, na nových javiskách a spoznávať jej svieže zážitky a myšlienky, o ktorých nám porozprávala.

28.05.2022 06:00
Božidara Turzonovová Foto:
Čim som staršia, tým som duchovnejšia, hovorí Božidara Turzonovová.
debata (2)

Ako ste si kedysi predstavovali svoj život v osemdesiatke? Čo vás prekvapilo?

Niektoré veci si viac uvedomujem. Moja stará mama sa dožila pomerne vysokého veku, 87 rokov, a keby ju neboli presťahovali z vilovej štvrti do centra Sofie, ešte by si požila. Moja maminka zomrela 77-ročná. Bola skvelá, zriekla sa všetkých svojich ambícií, štúdia medicíny, venovala sa mne a mojim súrodencom.

Aj s otcom nám dali veľa vzácneho, takpovediac inteligenciu. Teraz vidím, že to, čo vedela moja mama ako absolventka tretieho dievčenského cárskeho gymnázia, dnes vedia filozofi v treťom semestri. Nikdy som ju nedobehla, keď sme bežali pred búrkou, nikdy som ju nedoplávala v mori, bola fyzicky zdatná, a predsa, keď mala 77 rokov, praskla jej cievka v mozgu a zomrela.

O jej sestre, staršej o deväť rokov, sme vedeli, že je ťažko chorá. Kilo chleba mohla odniesť, kilo a pol, to už nie. A táto teta Zorica zomrela 101-ročná! Vždy, keď som s ňou telefonovala, mala bodrý hlas, ale povesť ťažko chorej. To sú tie paradoxy.

Myslíte, že by sa človek mal šetriť pre dlhý život alebo sa vyčerpávať aktivitami a žiť naplno?

To netuším, iba si skúšam predstaviť, ako to funguje. Každý má svoj organizmus – chemickú továreň, v ktorej sú stroje a tie sa nesmú zastaviť, lebo zhrdzavejú. To sú známe metafory, ale keď mám povedať, čo ma na starobe prekvapilo v dobrom, tak to je zduchovnenie. Čím som staršia, tým som duchovnejšia.

Ako sa to prejavuje? Súvisí to s tým, že ste umelkyňa?

Iste, ale je to predovšetkým vnútorný rozmer, ktorý sa získava vekom, ale možno si to len u Pána Boha takto žehlíme. Patrím ku generácii, ktorá sa v prvých ročníkoch ešte pred vyučovaním modlila, a teraz v tom nachádzam zmysel.

Nepotrebujete si nič žehliť, však – ako ste sa zmienili v našom rozhovore k sedemdesiatke – bolo pre vás ťažké aj hrať posteľné scény.

Takú úlohu som dostala až na prahu päťdesiatky a bolo to naozaj veľmi veľmi nepríjemné. Keď som sa vtedy pozerala na americké filmy alebo vôbec filmy zvonku, tak som videla, ako si to tí herci užívajú – to ja predsa poznám! – ale mne sa také niečo nestalo.

U nás boli tie scény mimoriadne trápne. To som stále klopila oči, keď sa točili. U nás také niečo za socializmu nebolo, a potom sme sa do toho vrhli. Chceli sme byť ako na Západe, ale neboli sme prirodzení, boleli nás z tých polôh svaly. Možno teraz je to už lepšie, neviem.

Boli aj iné javy, ktoré sa vám nepozdávali?

V divadle bolo jedno obdobie, ktoré mi vôbec neimponovalo, dokonca mi nevyhovovalo. Také avantgardné. Zavolali napríklad mladého režiséra a robila sa Čajka. Zdenka Studenková bola oblečená do bielych kožušín a celé sa to odohrávalo asi v Grónsku. Maťo Huba musel lyžovať na lyžiach medzi publikom. Malo to znamenať, že sme mladí a že sme invenční.

To bolo veľmi zlé, ale potom prišlo obdobie, keď šéfoval Roman Polák, dramaturgovala Darina Abrahámová. Dalo by sa povedať, že sa inscenovali knižky, napríklad Anna Kareninová, ale zaplať pánboh za to! Bolo to pekné obdobie, ktoré podvihlo renomé Slovenského národného divadla. No potom všetko paralyzoval covid.

Veľmi som sa bála, že tí diváci, ktorí sa už uvelebili doma vo foteloch a na sedačkách, neprídu. Ale teraz je to naopak. Cítim, akí sú diváci lační po divadle. Máme plno a ľudia akoby zrazu všetko lepšie vnímali. Živá interakcia je im vzácna a oživuje ich a aj pre nás je to ozdravné. Zdá sa mi, že divák je presýtený záľahou seriálov.

Vy hráte na rôznych javiskách, v SND, v Štúdiu L+S, v GUnaGU. Líšia sa diváci rôznych bratislavských divadiel?

Cítim napríklad, že v GUnaGU sú diváci naladení na humor. A v Štúdiu L+S som pracovala s režisérom Vladimírom Strniskom. Bolo to po veľmi veľmi dlhom čase a bolo to pre mňa veľmi veľmi zaujímavé a, ako som zistila, aj potrebné. Je to jeden z mála režisérov, ktorý navedie herca, aby myslel postavou.

Ako to robí?

Neviem, ako to robí, ale vždy, keď mi niečo hovorí, tak ja cítim, ako to vnímam, ako tomu rozumiem, a že ma učí myslieť tou postavou. Tak to je aj v predstavení Pani plukovníková.

Úlohy Božidary Turzonovovej

Pozrite si snímky z úloh jubilantky Božidary Turzonovovej.

Fotogaléria
Božidara Turzonovová v Mrožekovom Moriakovi
Božidara Turzonovová v hre Ivana Bukovčana...
+9Juraj Slezáček a Božidara Turzonovová si...

Sú teda pre vás ešte stále niektoré inscenácie výnimočné a aj poučné?

Dôležité pre mňa bolo napríklad predstavenie, ktoré som hrala v Trnave, Vrátila sa raz v noci od argentínskeho dramatika Eduarda Rovnera. Režíroval Emil Horváth, Maroš Porubjak bol dramaturg a to predstavenie bolo vynikajúce. Zaujímavé je, že v poslednom čase hrávam často o komunikácii so záhrobím. Buď ja prídem zo záhrobia, alebo niekto iný.

V Rovnerovej hre som hrala matku, ktorá náhle zomrela. Syn chodí na hrob, čistí ho, komunikuje s mamou a ona mu odpovedá. Keď jej oznámi, že sa chce oženiť, hrob sa otvorí, ona vyjde a povie: Čo si sa zbláznil? Vynikajúca hra, veľmi dobrá, veľmi múdra. Hrala som ju štyri sezóny.

Kontakty so záhrobím máte iba v hrách alebo nebodaj…

No, napríklad režisér Vojtěch Jasný, ktorý žil v New Yorku, mal susedu a tá mu tvrdila, že sa zhovára so svojím zosnulým manželom. Raz prišiel Jasný na Artfilm do Piešťan, bol v depresii, lebo mu pohorel druhý diel Rodákov a tam premietol film, ktorý so susedou nakrútil. Neveril jej, že sa zhovára s manželom, ale film, ktorý kontakt zaznamenával, bol veľmi zvláštny. Všetci sme z toho boli perplex.

Herečky sa obyčajne sťažujú, že pre staršie nie sú úlohy, ale zdá sa, že vy máte čo hrať.

Chvalabohu, mám to obrovské šťastie.

V sedemdesiatke ste hrali babičku v hre ukrajinskej autorky Anny Jablonskej Pohania a teraz v hre Natálie Kocábovej Sova. Aký je rozdiel medzi tými postavami?

V Pohanoch to je klasická babička, ktorá je mníška a pohybuje sa po kláštoroch. V Sove je to babička intelektuálka, ktorá však aj varí, stará sa a vadí sa s vnučkou. V hre sú artikulované veci, ktorí zatiaľ nikto nevyslovil. Natálie Kocábová je veľmi talentovaná.

Vraj úlohu písala pre vás, stretli ste sa pri skúšaní?

Bola na čítačke, potom prišiel covid. Je to však historicky prvé streamované predstavenie SND, takže to videli aj v Japonsku, v Gruzínsku, vo Francúzsku, z celého sveta prišli ohlasy. Potom videla Sovu riaditeľka Slovenského inštitútu v Prahe Ľubka Krénová a zorganizovala prehliadku slovenského divadla.

Tak v Prahe videli viaceré hry z Modrého salónu SND – Sova, Deklarácia závislosti, Nepolepšený svätec a Milada… Záujem bol veľký. Teraz v českom Národnom divadle šéfuje režisérske duo SKUTR (Martin Kukučka a Lukáš Trpišovský), tak sa možno uskutočnia aj recipročné predstavenia medzi českým Národným divadlom a Slovenským národným divadlom.

Máte rada Prahu?

Ja som determinovaná Prahou. Moje deti sú tam splodené. V Prahe som aj veľa robila, ale teraz je Praha… ako to povedať? Keď vidím, ako sa na Václavskom námestí voľne predávajú drogy, keď vidím záľahu prostitútok, je mi všelijako, ale Praha je milovaná, samozrejme, že je milovaná. Praha je Praha, už tým svojím ovzduším. Vôbec mi nepripadá ako niečo cudzie, Praha mi je stále vlastná.

Máte tam priateľstvá v umeleckom prostredí?

No, zomierajú mi… Nina Divíšková odišla, Libuška Šafránková odišla…

Čo robíte, keď ste smutná?

Telefonujem, aby som sa o niekoho zachytila.

Vyžalujete sa?

No, skúšam. Keď zistím, že niekto je na tom rovnako, tak si zabedákame a potom si povieme, no dosť, už stačilo. Kedysi, keď som bola smutná, sadla som si za klavír a tam som sa vysmútila. Pred piatimi rokmi som si zlomila ruku a teraz sa zlostím, že mi už klavír nejde. Inak, hra na klavíri je výborná terapia pre prsty a tým pre celé telo. Ale – niekedy sa v smútku aj začítam.

Jubilantka Božidara Turzonovová. Foto: Robert Tappert
Božidara Turzonovová Jubilantka Božidara Turzonovová.

A keď ste dobre naladená, tiež niekomu zavoláte?

To musí byť nejaká zvesť, ktorá sa odovzdáva. Rada si telefonujem s dcérami. To je veľmi vzácne. Staršia už bude mať pomaly šesťdesiat, ona je moja milovaná kamarátka. Môžem jej povedať všetko možné, aj slabosti, je veľmi empatická, chápavá. Druhá dcéra, Lucinka, je právnička a tá zasa hneď všetko vyrieši. Obidve sú moje prvoradé záchranné body.

Pred desiatimi rokmi vám k narodeninám vnúčatá zahrali šesťručne na klavíri. Čo chystajú teraz?

Už tak nehrajú. Všetci chodili na klavír. Prvorodená je Mariam, druhorodený vnuk Alex podľahol violončelu. Chcel ho aj študovať. Hovorila som, že na to treba virtuozitu, on ale študoval aj klasickú filológiu, takže zostal pri filológii. No hrá si. A najmladšia vnučka Anička študuje muzikológiu.

Ja som vždy teóriu obchádzala, dodnes ľutujem, že som ignorovala teóriu klavíra, a ona sa jej oddala. Vnuk Georg skončil geológiu a teraz je programátor, Mariam robila históriu so zameraním na egyptológiu, takže ona teraz končí odbor staroegyptský ja­zyk.

Tak to máte zaujímavé prostredie! Vnúčatá vás vzdelávajú?

Zaujímavé to je, ale ako sa uživia, to je otázka. Ja sa však od nich naozaj veľa naučím a, samozrejme, už platím v rodine za toho, nechcem povedať imbecila, ale za tú najmenej inteligentnú osobu. Dobre, mám svoju sféru, ale inak… Oni sú napríklad jazykovo zdatní a ja sprostiem a sprostiem.

Však vy tiež viete cudzie jazyky!

Ja už neviem žiadny cudzí jazyk, vytesňujem ich. Kedysi som komunikovala vo francúzštine, ako decko som bola obkolesená nemčinou, angličtinu sme síce mali v škole, ale len raz do týždňa. Boli však situácie, keď som musela hovoriť cudzím jazykom. V nemčine som dokonca aj točila a postsynchronizovala som si to. Ale tým, že si pchám do hlavy memoračné bloky, sa mi všetko vytesňuje. To ma hnevá.

Narodili ste sa v Sofii, viete aj po bulharsky? Poznajú vás tam ako herečku?

Nie, ale ja o koreňoch veľa rozmýšľam. Na Univerzite Cyrila a Metoda som viedla interpretačný seminár a fascinovalo ma, že s cyrilo-metodejskou tradíciou súvisím, že odtiaľ čo vierozvestcovia pochádzal môj otec, môj rod. Povedala som si, že musím o tom hádam niečo vedieť, a tak som sa do témy zahĺbila – aj keď som pôsobila na Paneurópskej vysokej škole – vtiahla ma.

Rozmýšľala som o asimilácii: spracovávaš tému a ona opracováva teba. Mne sa otvorili také svety! Môj pôvod ma fascinuje. Sofiu vnímam ako mesto, kde som sa narodila, chodila som do Bulharska na letné semináre, Sofijská univerzita je veľká a nádherná. V Sofii som bola dovedna päťkrát, bolo mi tam dobre, ale hlbšie vzťahy nemám. Točila som v Bulharsku aj jeden film pre televíziu, Noc s bielymi koňmi.

Mal tam hrať aj Ladislav Chudík, ale on bol vtedy presýtený doktorom Sovom, a tak jeho postavu hral bulharský herec. Stvárňoval vedca, ktorý prišiel do Budapešti na kongres a tam mu pridelili prekladateľku, na ktorú zavolali mňa. Keď som sa snažila rozprávať po bulharsky, všetci vybuchovali smiechom, lebo som používala žargón, ktorým hovorili moji rodičia ako študenti.

Božidara Turzonovová

Pozrite si snímky zo života herečky Božidary Turzonovovej.

Fotogaléria
Božidara Turzonovová bude čítať z knihy...
Herečka Božidara Turzonovová.
+14Herečka Božidara Turzonovová a jej kolega...

Reč sa tiež vyvíja. Prejavuje sa to v scenároch? Mení sa napríklad ich záväznosť?

Hra Tichý bič Jany Juráňovej je napríklad zo samých interwiev. Dnes si niekedy texty dotvárajú herci sami. Je to tak napríklad v predstavení Dnes večer nehráme. A zasa bude taká premiéra.

Je to pre vás zaujímavé? Hovoria herci vždy to isté?

Ešte som sa v takej situácii neocitla. Herci to majú ako svoju partitúru. Ale tieto improvizačky sú veľmi nebezpečná vec. Herec sa môže zapliesť a začne hovoriť nonsensy. Na to musí byť človek poriadne suverénny, aby to zvládol.

Musí mať ten text tak osvojený, aby s ním dokázal pracovať. A je to aj otázka etiky alebo filozofická otázka. Napríklad, pokiaľ možno masakrovať text iného tvorcu len zato, že je mŕtvy? Ale sú aj autori, ktorí nedovolia prehodiť ani písmenko – a to je tiež hrozné!

Asi ste už všetko možné skúsili, ale máte ešte herecký sen?

Na sny som opatrná. Hrozné je, keď sa človek dočká a nedopadne to dobre. Ja sa stránim snov, ale keď som bola mladá, závidela som chlapom roly. Panebože, veď on je mydlový, ja by som do toho dala viacej!

Herci zo staršej generácie, napríklad Machata, Filčík, Valach, sú však nezabudnuteľní. Aj pre vás?

Boli veľmi vzdelaní, mali herecký fortieľ. Záležalo im na tom, aby boli zrozumiteľní, ich šepkanie museli počuť aj v poslednom rade, či hovorili spisovne, či emotívne. Dnes sa často ziape odušu a nie vždy je rozumieť. My sme dostali veľmi dobrý výbrus na Vysokej škole múzických umení a som šťastná, že ma učili pedagógovia ako napríklad aj Viliam Záborský. On bol nekompromisný.

Javisková reč a hlasová výchova, to bol základ. Raz som na ulici pri Dunaji stretla Jamnického, tiež mi to prízvukoval. A vzdelávanie sa. Môžu sa dnes vysmievať zo Záborského prejavu, ale on bol fascinujúci. Dnes už takí elektrizujúci herci, ako napríklad Machata či Valach, ani nie sú.

Nie je to už nutné alebo prichádzame o niečo?

Malo by to byť. Beďo (Jozef Bednárik) pri réžii ma mňa kričal: Nejde mi, Dača, mráz po chrbte!

V GUnaGu hráte riaditeľku zemegule. Čo sa dá v tej funkcii dosiahnuť?

Vždy som si chcela zahrať v GUnaGU. Bola tam dobrá parta a chcela som si zahrať veseloherne. Vilko Klimáček mi to ponúkol a vraj aj písal túto úlohu pre mňa. Sú to Riaditeľky zemegule, účinkujú tri ženičky, ktoré upratujú na ministerstve zahraničných vecí a všeličo riešia. Na premiére bol aj minister Ivan Korčok a prišiel aj Igor Slobodník. Sú teraz tri hry, ktoré akoby globálne zachytávali pocit zo sveta. Čaj a apokalypsa, Sova a tieto Riaditeľky zemegule.

Ľuďom sa zdá, že Čaj a apokalypsa je veľmi náročné predstavenie…

Áno, je náročné, ale vynikajúce. Rozprávajú sa tam štyri ženy, a to „do kríža“, ako to my ženy robíme. K tomu monológy. Na javisku je to ale zrozumiteľné. Obsahovo ma hra Caryl Churchillovej fascinuje aj tým, že to, o čom postavy hovoria, sa stále viac napĺňa.

Vedeli by ste upratať zemeguľu, oddialiť apokalypsu? Ako?

Pozvaním do divadla. Keby som ja bola na čele, tak by som to takto urobila. Ale inak, myslím si, že v takýchto situáciách treba držať svoju famíliu. Je to zasa mentorčina, ale prichádzajú na to aj tí najväčší záletníci, čo sú päťkrát porozvádzaní.

Tieto putá teda poďme znova natiahnuť! Treba si tiež držať spoľahlivých priateľov a vrátiť sa k cnostiam. Je to už prvoradé aj na katedrách etiky a estetiky – návrat k cnostiam. Tá aristokratickosť, ktorá vymizla z ľudí, to nie je otázka rodovej šľachty. Aristokrat môže byť aj staručký pán v Liptove, ktorý má svoju múdrosť, ktorý by nič zlé neurobil, má hranicu, za ktorú by nešiel za nič na svete. Teda: Návrat k cnostiam! Svet je dnes rozčapený, môžeš všetko, môžeš drogy, môžeš sa vysexovať do zbláznenia… Ale čo ďalej?

Na to skvele odpovedá hra Čaj a apokalypsa. Som rada, že máme takú dramaturgiu, lebo nie je nič hodnotnejšie pre divadlo, ako keď cítite, že divákov liečite a niečo im rozkrývate, keď reagujú. Veď preto sa divadlo zrodilo, v tom je nezastupiteľné. To neurobí ani kino, hoci je film inšpiratívny.

Aké predstavenie sa bude hrať v SND na vaše narodeniny?

Ruské denníky. Tam je nás na javisku veľa a je to veľmi múdra hra. Keď som si ju zvolila na jubilejný večer, ešte som netušila, že sa udejú také veci, čo sa dnes dejú, že zmiznú aj ruské vajcia. Toto je však pohľad z inej strany. Táto hra však zaznamenáva osud Ale Rachmanovovej, jej denníky z rokov 1916 až 1927, čiže prerod ruskej spoločnosti po boľševickej revolúcii a osud mladého dievčaťa v týchto podmienkach. Je to veľmi dobré.

Riaditeľky zemegule Čítajte viac Kto riadi zemeguľu? Božidara Turzonovová a jej kolegyne

A ako oslávite jubileum v rodine? Bude aj narodeninová hostina? Napečiete?

Keď som bola ambiciózna mladá manželka, veľmi som vyvárala, a to aj zložité veci. Tu som vyskúšala indickú kuchyňu, tu morku s gaštanmi. Potom som bola víkendová kuchárka, ale nikdy som nevypekala, lebo by som bola raz-dva stokilová.

Radšej teda robím poháre. A kedysi som mala rada aj tatársky biftek. To bolo prvé jedlo, ktorým ma môj muž očaril, keď ma vzal v Prahe do reštaurácie na Václaváku. Objednal mi tatársky biftek, ktorý bol delikatesný.

Božidara Turzonovová

Herečka a pedagogička sa narodila 28. mája 1942 v Sofii, vyrastala však na Slovensku. Vyštudovala Vysokú školu múzických umení v Bratislave a hneď po jej absolvovaní sa v roku 1963 stala členkou činoherného súboru SND, kde pôsobí dodnes. Hrala napríklad v legendárnom predstavení Na skle maľované či v nezabudnuteľnom Ženskom zákone. Dnes exceluje napríklad v Ruských denníkoch, v inscenácii Čaj a apokalypsa, v Sove. Účinkuje aj v Divadle GUnaGU (Riaditeľky zemegule), v Štúdiu L+S (Pani plukovníková). Známe sú aj jej televízne a filmové postavy, napríklad v seriáli Vivat Beňovský či vo filme Anděl s ďáblem v těle. Venuje sa aj pedagogickej činnosti a je nositeľkou mnohých ocenení. Jej manželom bol herec Jozef Adamovič.

© Autorské práva vyhradené

2 debata chyba
Viac na túto tému: #divadlo #Božidara Turzonovová #rozhovor #jubileum