
Milovníčka rýchlosti
Však nám poskytla veľa rozhovorov, písala pre Pravdu stĺpčeky. Prekvapovala sviežim myslením, láskavosťou. Páčilo sa mi, ako niekedy po svojej sedemdesiatke povedala, že miluje tú rýchlu dobu, čo prišla. Pritom ostatní práve na toto nadávali a nevedeli si na bleskové tempo zvyknúť. Opýtala som sa jej, prečo jej rýchla doba vyhovuje. „Lebo aj ja som rýchla,“ zasmiala sa Marína a bola to svätá pravda. Rýchlo hovorila, rýchlo chodila, rýchlo myslela. Vlastne až dnes sa dostalo jej životné nastavenie do súladu s rytmom doby.

Ešte v 88 rokoch, ktoré pre zaguľatené čísla vtipne nazývala „dvaja snehuliaci“, robila niektoré veci po prvý raz. Napríklad v SND debutovala v operete Zem úsmevov. Stvárnila v nej nespievajúcu excelenciu Hardeggovú. V tom veku nielenže hrala vo viacerých činoherných tituloch, ale ešte aj cestovala po Slovensku s veselým predstavením Kto zhasne.
Marínou ju nazval Krčméry
Marína Kráľovičová bola rodáčka z dediny Čáry na Záhorí. V jednom z rozhovorov prezradila: „Mala som síce krásne meno Kráľovičová, ale narodila som sa ako otrok. Nemusela som chodiť do fitnes, toľko som sa narobila a nachodila.“ Jej rodičia boli roľníci, nemala sa ani s kým radiť, keď sa hlásila do divadla. „Mama bola síce ochotníčka, no nevidela nikdy profesionálne divadlo. Ale teta v Bratislave pracovala ako uvádzačka v divadle a brávala ma tam. Tak som prvé naozajstné divadlo videla z prezidentskej lóže a bol to Luskáčik. Videla som vtedy aj Zem úsmevov s Mimi Kišoňovou a Štefanom Hozom.“
Do divadla sa prihlásila na inzerát. Odvahu jej dalo pomyslenie, že aj keby ju neprijali, „v Čároch to nebudú vedzet!“ Na skúške ich bolo vyše sto, ona si pripravila básničku od Maše Haľamovej, monológ z Čechova a Gogoľa, a keď ju známy divadelník Andrej Bagar už posielal preč, pripomenula, že má ešte vlastnú prácu: „To bola scénka, ako Anička vyšíva, tatíčko číta noviny, mamička varí obed. Dunčo breše. Všetko som zahrala, potom prišla pani poštárka, doniesla poštu a Anička zakričala: Hurá, prijali ma do divadla!“

Tak sa aj stalo a Marína sa dostala do Martina. Tu namiesto po záhorácky začala hovoriť spisovne a tu stretla aj Štefana Krčméryho, ktorý ju nazval prvý Marínou. V Martine hrával aj Ctibor Filčík, jej prvá veľká láska. Vydala sa však – to už neskôr, keď pôsobila v Bratislave, za básnika a publicistu Mira Procházku, s ktorým mala dve deti a prežila s ním šťastný život.

Šťastná bola aj na javisku, ktoré ju podľa vlastných slov nabíjalo. „Je krásne, keď ľudia tlieskajú, je to zázrak. V divadle som šťastná, lebo viem, ako hra začína a ako skončí. Ako sa skončí Kráľovičovej deň, to nikdy neviem. Či, keď pôjdem z divadla, mi niekto nedá po hlave, alebo ma neokradne. To nemôžem vedieť,“ povedala mi ako 88-ročná.
V SND pracovala od roku 1948, oficiálne v ňom skončila až v januári tohto roku, bola prvou emeritnou herečkou. Rada spomínala na svoje začiatky v historickej budove, na to, ako hrala vo Hviezdoslavovom divadle a neskôr aj v novej budove. Tešila sa zo svojich úloh v Buddenbrookovcoch aj v Chrobákovi v hlave, excelovala po boku Zdeny Studenkovej v hre Leni o Hitlerovej dvornej fotografke Leni Riefenstahlovej, účinkovala aj v Bačovej žene či spomínanej operete Zem úsmevov. A rada zmieňovala, ako jej riaditeľ divadla sľuboval, že keď bude mať deväťdesiat, má vraj pre ňu prichystané špičky, lebo v balete ešte nehrala.

Maríny sa často pýtali, či má radu na dlhovekosť. Mala jasnú odpoveď: „Veď vek je len číslo, ale človek sa nesmie opustiť, to je jasné. Žila som vždy s radosťou a mala som veľa lásky. Mám jej do zásoby. Optimizmus mám vrodený a niečo je aj v génoch – mamička zomreli, keď mali 92, starenka mali 91, otec 84, tak, ako môj muž.“
Keď chodievam okolo jej rodného modrého domčeka v Čároch, vždy si na Marínu pomyslím. Odtiaľto štartovala, snívala o svete za železničnou traťou. Spoznala ho a svet spoznal ju. Hoci teraz žije v Česku, nezabúda a ani my nezabúdame. Ďakujem za pozdrav a blahoželáme!