Po Andrea Chénierovi druhý najznámejší javiskový opus obľúbeného talianskeho veristu, skomponovaný medzi Pucciniho Bohémou a Toscou, sa opiera o teatrálne nosný námet Victoriena Sardoua. Príbeh Fedory, prikrmujúci konvenčnú schému lásky a pomsty, lemovanú úvodnou vraždou a záverečnou smrťou otrávením, ešte zápletkou kriminálnou a politickou, znásobuje pútavosť témy. Navyše, autor mal možnosť využiť kolorit kontrastných dejísk (Petrohrad, Paríž, savojské Alpy), v ktorých sa príbeh odvíja. Priazeň osudu sa spočiatku úspešnému dielu síce v polovici 20. storočia odklonila, no po roku 1990 nastal priam boom nových naštudovaní. Slovenské mlčanie prelomila až dramaturgia banskobystrickej opery.
Vedenie divadla zverilo titul do rúk ostrieľaného českého režiséra Michaela Taranta, ktorý do nej vložil znaky svojho typicky košato ilustratívneho rukopisu. Nevyužíval príliš danosti exteriéru, spolu s výtvarníkom Tomášom Moravcom si horizont javiska zakryl polkruhom pohyblivých viacúčelových panelov. Menením ich profilu, a najmä účinkom svetla a farieb, získaval kontrastné pozadie pre rozvíjanie salónnej drámy dvoch ústredných postáv. Tarantovi však priamočiarosť vzťahu nestačila a nakladal na javisko nové spektakulárne vrstvy.
Zahusťovanie prostredia bolo zavše až kontraproduktívne, hoci esteticky nešlo pomimo verizmu. Ten nesie vo svojej genetickej informácii aj stopu istej triviálnosti. Možno bez nadbytočného zdobenia a zadymovania priestoru by dráma nabrala ešte väčšiu údernosť. Režisérovi však nemožno uprieť narábanie s emóciami (vrátane exponovania detského savojského pastierika) a utváranie profilov postáv.
Ako zvyčajne, s veľkou dávkou nasadenia a profesionálnej poctivosti sa do inštrumentálnych partov vložil orchester bystrickej opery pod taktovkou Mariána Vacha. Nie je to ľahká partitúra, má nečakane bohatú motivickú zásobáreň, a to nielen v rovine ľúbostnej, ale aj v reflektovaní koloritu prostredí a často "drobí“ kantilénu na konverzačné úseky.
Premiérové sólistické obsadenie bolo volené obozretne, obaja protagonisti a zároveň debutanti v rolách, Cristina Baggio (Fedora) a Miroslav Dvorský (Loris) majú v hlase dostatok talianskej farby, zmyslu pre štýlovú frázu i energiu pre pointovanie dramatických situácií bez "trhania kulís“. Do tejto zostavy výborne zapadol kultivovaný Zoltán Vongrey (De Siriex), ale aj mnohé menšie postavy, až po luxusne obsadeného Cirilla Mariánom Lukáčom.
Nedeľnému zámockému večeru mimoriadne prialo aj počasie. Prvá slovenská Fedora sa odohrala bez strechy nad hlavou. Osud bezdomovkyne ju nepostihne, má totiž pevnú pôdu pod nohami a verme, že v novej sezóne aj potenciál publika.
Hodnotenie Pravdy: 4 hviezdičky z 5
Umberto Giordano: Fedora / dirigent: Marián Vach / réžia: Michael Tarant / scéna: Tomáš Moravec / kostýmy: Klára Vágnerová / zbormajsterka: Iveta Popovičová / premiéra 24. 6. na Zámockých hrách zvolenských
