Kde skončilo kreslo Ladislava Chudíka a kde bol šťastný, spomína manželka Alena

Petržalský panelák na Starhradskej ulici, v ktorom bývali Chudíkovci, je obklopený zeleňou. Alena Chudíková, manželka obľúbeného herca Ladislava Chudíka, zaspomínala, ako to na okraji mesta vyzeralo, keď sa prisťahovali, a čo všetko tam prežili. Ladislava Chudíka si diváci môžu opäť pripomenúť v úlohe primára Sovu, pretože seriál Nemocnica na kraji mesta opäť reprízuje Trojka.

30.06.2022 06:00
Alena Chudíková Foto: ,
Alena Chudíková.
debata

V petržalskom byte ste bývali s Ladislavom Chudíkom 33 rokov. Mnohých prekvapovalo, že taký významný umelec býva na sídlisku, ale Ladislav Chudík bol v Petržalke rád. Pamätná tabuľa na dome prezrádza, že ste prišli v roku 1983. Aké prostredie vás čakalo?

Nasťahovali sme sa sem v marci roku 1983. Bol to čerstvo dokončený dom. Patrili sme medzi prvých nájomníkov. Začiatky vôbec neboli idylické. Dnes sa úpravy okolo novostavieb robia takmer súčasne, ale vtedy to trvalo oveľa dlhšie, u nás až päť rokov, kým začal priestor okolo panelákov pôsobiť domáckejšie.

Bála som sa o manžela, keď sa vracal v noci z predstavenia, že skončí v nejakej priekope. Jediné blikajúce svetlo bolo totiž na susednom dome. Ľudia sa museli cez deň svoju cestu naučiť, aby ju popamäti zopakovali v tme. Pomôcť mohla baterka. Inak to však bolo na stavbe internátu, ktorý sa budoval neďaleko a pracovalo sa tam aj celé noci. Manžel mi o tom hovoril, lebo ja som bola väčší spáč a ani som o tom nočnom dianí nevedela. On trpel.

V noci sa modlil, aby už prestali jazdiť nákladiaky. Dúfal, že skončia aspoň o druhej, ale obyčajne končili až o šiestej. O siedmej prišla však ďalšia partia. Nebola to teda žiadna idylka. Petržalka bola stavenisko. Ani my sme neboli nadšení, ale nádej bola v obdarenej prírode. Vďaka zeleni sme sa s Petržalkou zmierili a ona nás sem natrvalo pripútala.

Predstavovali ste si, že tu raz bude niečo ako botanická záhrada? Začali ste hneď na tom pracovať?

Spočiatku bolo málo ľudí, ktorí sa zapájali do spolurozhodovania o tom, ako to bude okolo nášho bývania vyzerať. Mnohí obyvatelia si však želali zachovať prírodný ráz lužného lesa s jazerami. Založili sa viaceré spolky. U nás na Starhradskej ulici občianske združenie Za zeleň Petržalky, ktorého sme sa stali s manželom aktívnymi členmi.

Na rodinných prechádzkach sme najskôr skúmali okolie. Naše paneláky končili až pri lese v blízkosti obidvoch jazier. Malý Draždiak slúžil pre rybárov a na korčuľovanie a Veľký na vodné športy, a tak je to dodnes. Manžel hneď od počiatku začal chodiť na dlhé prechádzky, ako bol zvyknutý od mladosti. Bol napríklad sto ráz pešo na Kobyle. A pri chôdzi sa často učil roly.

Cestoval aj do Senca, kde sme mali chatu, a tam sa tiež učil. Každý deň chodieval do prírody, buď na dlhé prechádzky v Petržalke až k Dunaju, alebo na chatu k jazeru, kde plával dlhé úseky. Ale ľadovým medveďom nebol.

Ako dlho ste boli manželia?

Tridsaťtri rokov, a teraz, 1. júna, uplynulo štyridsať rokov, odvtedy, čo sme sa s manželom zobrali. Spoznali sme sa však o desať rokov skôr, mali sme teda tento rok 50. výročie nášho zoznámenia.

Hovoríte, že manžel veľa chodil a čas trávieval aj pri jazere v Senci. Bol Ladislav Chudík aj dobrý plavec?

Manžel bol výborný plavec. Aj ako učiteľ. Našu dcéru tiež naučil plávať. Mal krásny štýl, plával svojho špeciálneho kraula. Často sme chodili všetci na chatu pri jazere, on ale najmä mimo letnej sezóny. Na chate v Senci nachádzal aj potrebný pokoj. Bavilo ho tiež žiť blízo vtákov. Rád ich pozoroval a to bol veľmi pekný výjav.

Sadol si na terase na stoličku, natiahol si svoje dlhé nohy na zábradlie, kam predtým nasypal semienka. Vtáci tak prilietali do našej blízkosti, sledovali sme, aké rôzne povahy majú. Jeden si semiačko odniesol a ticho si ho niekde bokom zjedol, druhý sa pobil s iným vtákom o jedno konkrétne zrnko.

Prejavovali sa ako ľudia. Aj tí doma v Petržalke za oknom, kde ich manžel kŕmil najmä v zime. Boli to prevažne sýkorky, ale chodilo tam aj pár nádherných brhlíkov. Žiaľ, vtákov ubudlo. A trojhodinové prechádzky sa vekom tiež skracovali. Ubúdalo síl.

Dokedy vládal vracať sa do prírody a na javisko?

V čase najdlhšej, viac ako dvojročnej, rekonvalescencie po najhoršom ochorení sa zdalo, že sa už fyzicky nespamätá. Trénovať sme začali doslova po kúskoch, vytrvalo a dlho.Vďaka jeho kondícii získanej v minulosti, a paliciam, ktoré som objavila v pravý čas, sa podarilo postaviť ho na nohy. A v SND na javisku stál v deväťdesiatke. Do hereckého neba odišiel ako 91-ročný.

Petržalčania ho poznali aj z týchto prechádzok?

Poznali a zdravili sa. Aj sa porozprávali. Potešila som ho kúpou malého tranzistora so slúchadlom, kde bola aj západná norma. Mohol teda počúvať za chôdze aj Slobodnú Európu. Vtedy zrejme pôsobil ako tichý blázon – raz mal pustené rádio, inokedy rozprával on sám, keď si opakoval roly.

A učil sa aj v byte?

Áno, v jeho „kráľovskom“ medovom kresle. Rozhodla som sa to kreslo, manželom poctivo vysedené – roky sa v ňom učil úlohy – venovať Slovenskému národnému divadlu.

Postupne sa vám podarilo petržalské sídlisko meniť na záhradu. Pomohla aj manželova autorita?

Určite. Presvedčivo. Petržalku sme začali nazývať záhradou bez plotov, lebo sa naozaj viac podobá na zväčšujúcu sa záhradu. Bolo to však aj vďaka tomu, že pribúdalo obyvateľov, ktorým záleží na tom, v akom stave je okolie domov. Pochopili, že bez ich snahy sa niektoré veci neudejú. Alebo, naopak, stanú sa také, ktoré by sa nemali.

Práve preto malo veľký význam združenie Za zeleň Petržalky aj ďalšie spolky, ktoré majú autoritu. Postavili sme sa proti komercionalizujúcim snahám. Boli v uplynulých 33 rokoch a stále sa môžu objaviť. Chceli sme do diania zasahovať tak, aby tu bol rekreačný les, kde by ľudia oddychovali a v Petržalke si naozaj užívali prírodu bez ničenia a vandalizmu.

Ako ste dosiahli, že vznikla Lúka vďaky na mieste, kde malo byť parkovisko?

Museli sme zabojovať, aby sa nenarušila príroda betónovým parkoviskom doslova pri Malom Draždiaku, blízko mokradí, kde mala byť výsadba stromov. Dokonca sa plánovalo navyše vyrúbať pri lúke 2¤000 stromov. Zabojovali sme spolu s obyvateľmi aj proti zbytočným betónovým cestám, ktoré by nikam neviedli.

Napokon sme presvedčili všetkých, že cyklotrasy a cesty pre chodcov, príroda, to je to, pre čo človek chce žiť v Petržalke. Keď bude chcieť žiť medzi činžiakmi, pôjde do inej štvrte. Mnohí ľudia, čo chcú zdravé bývanie v zeleni, už dnes chápu, že to nikto za nich nezariadi.

Vďaka tomu poznaniu sa teda podarilo sadiť na lúke pamätné stromy?

S tradíciou sme začali pri 20. výročí roku 1989 výsadbou stromov osobnostiam a s osobnosťami, ktoré urobili niečo dobré pre ľudí a prírode prinajmenšom neubližovali a ctili si ju. Životy sme im tak predĺžili ich stromami.

Ikonické roly Ladislava Chudíka

Pozrite si snímky z ikonických divadelných a filmových rolí herca Ladislava Chudíka.

Fotogaléria
S Ladislavom Chudíkom a Jurajom Slezáčkom v hre...
Zdena Gruberová ako Maggie a Ladislav Chudík...
+7Eva Kristinová ako Matka Guraž s Vierou...

Je tu trinásť rôznych pamätných stromov, budete ešte pokračovať?

Na Lúke vďaky už ďalej nebudeme sadiť, aby zostala naozaj lúkou a celkom nezarástla. Ako prvý tu zasadil svoj strom môj manžel Ladislav Chudík za účasti obyvateľov, ktorí túto tradíciu podporujú. Teraz je tam 12 stromov jednotlivých osobností. Trinásty strom v roku 2021 sme venovali obetiam covidu.

Nahradili sme ním symbolicky i stratu nedávno odumretých dvoch platanov. Štyri dávnejšie zasadil, okrem iných stromov na lúku hájnik, ktorý sa dobre staral o petržalský les 25 rokov. My sadíme stromy, ktoré patria do lužného lesa.

Striedame ženský a mužský rod, pokiaľ ide o ľudí aj stromy. Verím, že pokračovať budeme na ďalšej lúke v Petržalke. Chceme štafetu odovzdať mladšej generácii, ktorá bude naďalej ochraňovať a podporovať zeleň v Petržalke.

Pri strome vášho manžela je aj malý čierno-červený most, ktorý slúži aj ako lavička a informačná tabuľka. Vraj je to zmenšenina skutočného torza mosta z jeho rodného Hronca.

Stromy sa sadia vždy 17. novembra. Keď sadil Ladislav Chudík ten svoj, zúčastnil sa aj jeho rodák. Ten preskočil v Hronci plot a priniesol v šatke hrsť hliny z miesta v Hronci, kde sa manžel narodil. Prihodili ju k stromu. Vedela som, že Laco má svoje rodisko hlboko v srdci, a tak som sa rozhodla tie miesta prepojiť.

Doslova mostom?

Áno. Keď som cestovala do Hronca, pozerala som sa, čo je preň charakteristické. Prvé, čo ma upútalo, bol zvyšok mosta, torzo z roku 1810, ktoré majú vystavené pri vstupe do obce. Je to liatinový most vyrobený v zlievarňach v Hronci. Povedala som si, že toto je ideálna vec, ktorá pospája nielen miesta, kde manžel žil a ktoré mal rád, ale bude aj viacúčelová, je to vlastne trojrozmerná tabuľka.

Vyšli mi v ústrety a keďže sa v Hronci vždy venovali železu, vyrobili mi zmenšeninu toho torza, nádhernú kópiu. Dala som na ňu všetky informácie, ktoré sa týkajú tejto našej petržalskej tradície a dá sa na mostíku aj posedieť.

Že ho ešte niekto neukradol!

Nedá sa tak ľahko, lebo trojrozmerná tabuľka je pripevnená betónom k zemi. Ale strom už ukradli, zostali len kolíky, dva mesiace po zasadení bol preč. Ani tabuľka s menom, komu patril, tomu nezabránila. Bohužiaľ, vandalizmus sme ešte nevykynožili a ľudia s chuťou ničia tabule, lámu stromy. Ja tomu nerozumiem.

Snažíme sa zachrániť aj ten strom, nádhernú borovicu, ktorého špicu s vetvami niekto surovo odrezal v tomto pamätnom háji. A odniesol si s ňou osláviť s rodinou spokojne Vianoce. Už tu ale máme aj tabuľu, ktorú zabezpečilo združenie Za zeleň Petržalky. Dá sa to pozrieť aj cez internet, ponúkame QR kód s informáciami.

Spomenuli ste výmenu stráží, čo pripomína aj to, že zomrela ďalšia hviezda seriálu Nemocnica na kraji mesta Josef Abrhám, v ktorom aj váš manžel hral.

To je veľmi smutné. Žiaľ, sme, súc trocha mladší, svedkami odchodu tých starších. Aj veľká časť hercov, ktorí postavili SND na svetovú úroveň (oni sa skromne tešili, že na európsku, ale ja si myslím, že na svetovú), už nie je medzi nami.

A platí to aj o českých hercoch, s ktorými boli slovenskí umelci vždy blízki. Hovorím, že v hereckom nebi už môžu hrať bohatý repertoár SND, lebo tam majú už skoro celé obsadenia.

To isté sa deje aj s „Nemocnicou“…

Milé ale je, že sa aj toto leto reprízuje, myslím, že už po 15. raz. Tá prvá časť, asi 20 dielov, sa asi najviac zapísala do sŕdc ľudí. A mám pocit, že i dnes odtiaľ čerpajú ľudskosť. Jaroslav Dietl dokázal vyjadriť vzťahy medzi doktormi a ďalšími postavami veľmi živo a presvedčivo.

Mnohé stvárnil tak, že postavy považujeme za blízkych susedov. Máme ich v krvi, a preto sme schopní znova sa pozerať aj na tie diely, ktoré sme videli. Ako keby sme pozerali rodinný album. Bolo by zaujímavé zistiť, či zaujíma Nemocnica na kraji mesta aj mladších divákov.

Alena Chudíková s fotografiou, na ktorej je s... Foto: Robert Hüttner, Pravda
Alena Chudíková Alena Chudíková s fotografiou, na ktorej je s manželom Ladislavom Chudíkom.

Kamarátili sa herci z Nemocnice na kraji mesta aj v súkromí?

Laco sa objavil v Nemocnici na kraji mesta neskoršie, keď už ostatní poznali texty a mali zažité svoje roly. Obsadili ho do seriálu po smrti Karla Högera, ktorý hral pôvodne primára Sovu, ale asi po pätine nakrútenia seriálu 4. mája 1977 zomrel. Niektorých hercov už predtým osobne poznal.

I s Karlom Högerom sa už dávnejšie skamarátili a manžel ťažko prijal predčasný skon priateľa, ktorého považoval za vzor hereckej práce. Českí kolegovia chápali, že to bolo pre Slováka neľahké. Toho textu sa musel, samozrejme po česky, naučiť ozaj veľa za krátky čas.

Jeho postava primára Sovu mala v prvej časti veľké zastúpenie, skoro stále bol na obrazovke. Podržali ho kolegovia?

Viacerí mu ponúkli pomoc a pomáhali pri skúšaní naučeného. Navyše, v tom čase mal veľa práce aj v divadle, a tak napríklad v jednom mesiaci letel 24-krát do Prahy a späť. Do toho vstupovalo negatívne i súkromie, lebo vtedy sa v tomto smere cítil totálne bezmocný – jeho vtedajšia prvá manželka bola psychicky chorá a odmietala sa liečiť.

Doktor Plzák mal pravdu, keď mu radil zobrať televíznu rolu. Bohvie, ako by dopadol, keby nemal tento projekt. Takže to bolo náročné, ale pomohlo mu to. S Josefom Abrhámom sa kamarátili, mali spoločné zážitky. Prischli im tie postavy Sovu a Blažeja. Raz ich pozvali, spolu s Inou, po odvysielaní do Juhoslávie, kde ich privítali doslova ako amerických hercov. Ulice zaplnilo množstvo ľudí, veľká sláva.

Oni sami niečo podobné ešte nezažili. Zo žien sa v Juhoslávii najviac páčila Ina so svojou oddanosťou pre lásku. Vraj po odvysielaní seriálu odpustili Čechom a Slovákom, že sa v roku 1968 rozhodli proti veľkej presile okupantov nebrániť, aby prežili. Juhoslovania boli v roku 1968 ochotní prísť na pomoc Čechom a Slovákom a za nich bojovať!

Ich bojovnosť mi pripomína mušketierske pončo, pripomínalo mi brnenie, ktoré ste manželovi uplietli a aj v ňom vystúpil na módnej prehliadke vašej tvorby. Ako ste dokázali do ponča obliecť aj manžela?

To bolo v roku 2008 na prehliadke, kde som sa lúčila s piatou dekádou života a uštrikovala som na tú príležitosť 59 ponč. Manžel bol úžasný, lebo sa podujal byť utajeným (ako prekvapenie) modelom a nechala som ho vystúpiť posledného. Vyšiel na mólo sám a neochvejne kráčal podľa vopred daných pokynov, až som sa zľakla, či nám neodíde. Ale to sa nestalo, zašiel len o jednu lavičku ďalej a pokojne a elegantne sa vracal.

Oproti mu išla Božidara Turzonovová, ktorá sa najprv zdráhala obliecť si svoje pončo, ale keď videla odvážneho modela v modro-fialkovo-tyrkysovom ponči, ktoré mu seklo a malo mušketiersky strih, neváhala sa pripojiť a ešte viac začali cvakať fotoaparáty. Dvojica ozaj farebne ladila. Táto prehliadka bola na nábreží pri Dunaji, to ešte zďaleka nebol covid.

Poslednú, tretiu, prehliadku som uskutočnila na Lúke vďaky v roku 2020, ale bez divákov, len pre internet práve kvôli covidu. Stromy však neprestali rásť ani cez pandemické obdobie a Lúka vďaky je stále krajšia.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #herec #rozhovor #Ladislav Chudík #Alena Chudíková
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy