Zrakáč: Divadlo nevidiacich, čo vám otvorí oči

Keď som sa v apríli tohto roka úplnou náhodou dostala na autorskú inscenáciu Divadla Zrakáč s názvom Ste medzi nami, nevedela som, čo čakať. Netušila som, že sa tak zabavím a popritom sa aj niečo naučím. Herci a zároveň autori inscenácie dokázali za veľmi krátky čas sprostredkovať niekoľko dôležitých tém, a to veľmi zábavnou a umelecky hodnotnou formou - predviedli aj očarujúce hudobné číslo. O Divadle Zrakáč nám v rozhovore porozprával Peter Zbranek, jediný člen súboru, ktorý účinkoval vo všetkých predstaveniach.

01.07.2022 06:00
Študentove šibalstvá Foto:
Snímka z inscenácie Študentove šibalstvá.
debata

Ako vzniklo Divadlo Zrakáč?

Divadlo Zrakáč založil v roku 2010 divadelný režisér Jozef Pražmári. Podnietila ho k tomu čiastočná strata jeho vlastného zraku. Navštívil preto Úniu nevidiacich a slabozrakých Slovenska, aby prostredníctvom nej oslovil potenciálnych záujemcov. Nazbieralo sa asi desať odvážlivcov, ktorí pod Pepovým vedením prešli krátkym hereckým kurzom a koncom roka už odohrali prvé predstavenie – Rómeo a Júlia 2010.

Aké boli vaše začiatky? S akými ohlasmi od divákov ste sa stretli? Mali voči vám predsudky či pochybnosti o vás?

Premiéra prvého predstavenia Rómeo a Júlia 2010, súčasnej adaptácie Shakespearovej tragédie, sa konala v decembri 2010 na Malej scéne STU. Šlo o nový projekt na slovenskej divadelnej scéne, takže ťažko povedať, aké očakávania od neho diváci mali. Boli najmä zvedaví.

Najčastejšie ohlasy na predstavenia, na ktoré si z tej doby pamätám, boli také, že diváci po ich pozretí často ani nechceli veriť, že v nich hrajú herci so zrakovým postihnutím, respektíve by si to vraj ani nevšimli.

Existuje podobné divadlo v zahraničí? Plánujete prípadne nejakú cezhraničnú spoluprácu?

Áno, je ich viacero. Najstarším na svete je chorvátske divadlo Nový život, ktoré od svojho vzniku v roku 1948 odohralo už zhruba 3 500 predstavení a 110 premiér. Ďalšie takéto divadlá sú roztrúsené po celom svete, napríklad v USA, vo Veľkej Británii či v Slovinsku.

My sme údajne prvým svojho druhu v strednej Európe. V roku 2015 sme sa dokonca zúčastnili na medzinárodnom festivale divadiel s nevidiacimi a slabozrakými hercami v chorvátskom Záhrebe, ktorý sa koná každé dva roky. Ktohovie, možno sa tam ešte niekedy vrátime.

Video

Dnešná doba nie je pre divadlo ako kultúrnu inštitúciu jednoduchá, situácii nepomohla ani pandémia. Ako sa vám podarilo udržať chod Divadla Zrakáč 12 rokov?

Určite vďaka nadšeniu členov nášho súboru, pre ktorých je divadlo vášňou. Ďalej vďaka skvelým režisérom, ktorých sa už pri nás vystriedalo niekoľko a vždy nás posunuli nejakým novým a zaujímavým smerom. Takisto vďaka skvelým divákom, pre ktorých hráme a bez ktorých by to nešlo.

V neposlednom rade tiež vďaka divadelným inštitúciám, ktoré nás prichýlili a umožnili nám na svojich doskách pôsobiť, či už to bolo Ticho a spol., Štúdio 12 alebo Slovenské národné divadlo. No a napokon aj vďaka ľuďom a organizáciám, ktorí nás podporujú, či už formou dvoch percent z daní, kúpou vstupeniek, alebo prostredníctvom sponzorstva.

Dotácie z grantov na podporu kultúry znevýhodnených skupín Ministerstva kultúry SR nám pomohli pripraviť počas pandemického obdobia dva ročníky projektu Zracast – podcastu oceneného Novinárskou cenou.

Ako vznikol? A akým témam sa venoval?

Podcast Zracast vznikol veľmi prozaickým spôsobom ako nápad dvoch členov divadla v povznesenej nálade na spoločenskej udalosti – pri pijatike na chate (smiech). Cieľom bolo priniesť verejnosti nové témy a predstaviť inšpiratívne historické aj súčasné osobnosti so zrakovým postihnutím či členov Zrakáča. Vo dvoch sériách vyšlo dokopy 32 epizód, ktoré sú stále dostupné na všetkých známych podcastových platformách. Projekt má zatiaľ pauzu. Čas ukáže, či v ňom budeme niekedy pokračovať.

Aké inscenácie si vyberáte? Špecializujete sa na konkrétny žáner alebo striedate klasiku s alternatívnej­šími hrami?

V Divadle Zrakáč sa vystriedali už piati režiséri. Rovnako ako my, aj každý z nich mal svoje návrhy a predstavy, akou cestou by sa s nami rád uberal. Všetci nás tak posunuli dopredu a pritom celkom iným, no vždy zaujímavým smerom.

Pod vedením Pepa Pražmáriho sme pripravili dve klasické inscenácie – adaptáciu Shakespearovej tragédie Rómeo a Júlia a renesančnú komédiu Študentove šibalstvá. Kristína Chlepková s nami naštudovala trpkú komédiu s tematikou holokaustu s názvom Jubileum. Nasledovali dve autorské hry. S manželmi Katarínou a Michalom Jánošovcami sme pripravili komédiu o vzťahoch s príznačným názvom Vzťahovačky.

Pod taktovkou režisérskeho tandemu Pavol Viecha a Matej Feldbauer sme divákom predviedli stále aktuálne predstavenie Ste medzi nami, autorskú hru s tematikou ľudí so zrakovým postihnutím.

Očakávajú od vás diváci, že sa v inscenáciách budete venovať práve svojmu hendikepu?

To sa treba opýtať divákov. Ja si myslím, že očakávajú, že sa v divadle dobre zabavia, uvoľnia a odreagujú od starostí všedných dní. Po skúsenosti s hrou Jubileum, ktorá síce reflektovala dôležité témy, no šlo o náročnejšie predstavenie, sa snažíme orientovať hlavne na komédie.

Peter Zbranek. Foto: Divadlo Zrakáč
Peter Zbranek Peter Zbranek.

S akými výzvami sa ako herci stretávate? Máte rovnaké možnosti ako herci bez poruchy zraku?

Výzvy sú predovšetkým pohybového charakteru. Predstavenia nie sú v porovnaní s inými až natoľko dynamické, šermiarske súboje v nich neuvidíte. Nedostatok zraku je však kompenzovaný inými prvkami – na javisku je výrazný okraj, sem-tam nám pri orientácii pomôže napr. visiaci špagát či svetlá, kolegovia, ktorí vidia lepšie, pri prestavbách a presunoch pomáhajú tým, ktorí vidia horšie.

Priestor javiska si prejdeme vopred a vieme, kde sa čo nachádza. Čiže vo výsledku to zrejme môže na diváka pôsobiť ako predstavenie s hercami, o ktorých by ani nepovedal, že majú nejaké zrakové postihnutie.

Je divadlo ako také dostatočne prístupné médium pre nevidiacich a ľudí s poruchami zraku? Je audiokomentár k predstaveniam samozrejmosťou alebo skôr ojedinelým úkazom?

Osobne uprednostňujem knihy. Zväčša je totiž v divadelných predstaveniach viacero prvkov, ktoré si pre ich porozumenie vyžadujú aj zrak. Audiokomentár je zatiaľ len ojedinelou záležitosťou niekoľkých predstavení, určite je to však vec, ktorá by nevidiacim návštevníkom veľmi pomohla.

Čo pre vás znamená divadlo? Je herectvo vaše hlavné povolanie alebo ide skôr o hobby?

Divadlo je pre všetkých členov najmä hobby. Väčšinou sme ľudia, ktorí majú zamestnanie alebo študujú. Pre mňa je to ďalšia možnosť sebarealizácie. Prostredníctvom divadla môžem prinášať ľuďom radosť, zabaviť ich, ale aj poučiť.

Pôsobíme v SND, takže ten najvyšší cieľ, aký sme už v rámci Slovenska mohli dosiahnuť, je už splnený. Zostáva už len zahrať predstavenie na Broadwayi a následne ho sfilmovať v Hollywoode (smiech).

V predstavení Ste medzi nami nastavujete zrkadlo spoločnosti vtipným, a zároveň veľmi trefným spôsobom. Aké ste naň mali ohlasy od divákov?

Počas predstavení zaznievali najmä salvy smiechu či potlesku, po ich skončení slová chvály a uznania. Diváci oceňovali nielen to, že je predstavenie vtipné, ale aj to, že sa v ňom niečo nové naučili. Napríklad ako správne sprevádzať nevidiacu osobu, ako jej popísať, kde sa na tanieri nachádza jedlo. Naučili sa, ako pomôcť, či, naopak, kedy pomoc nie je vítaná.

Niektorí si možno nevidiacich idealizujú, iní si možno, naopak, myslia, že keď má človek zrakové postihnutie, zrejme bude postihnutý aj inak, napríklad mentálne. Verím, že diváci na predstavení zistili, že sme úplne normálni ľudia. Chodíme do práce, máme svoje každodenné radosti i starosti – a od bežného občana sa okrem zrakového špecifika ničím iným neodlišujeme.

42 Ste medzi nami  c  SND Čítajte viac Ste medzi nami: Inscenácia, ktorá nastavuje zrkadlo pre vidiacich

Vytvorili ste túto hru spoločne ako kolektív na základe svojich skúseností?

Áno, aj. Podkladom pre hru bola najmä brožúrka Únie nevidiacich a slabozrakých Slovenska s názvom Sme medzi vami, z ktorej vychádza aj samotný názov predstavenia. Ide o manuál pre verejnosť, ako by sa mala správať pri kontakte s ľuďmi so zrakovým postihnutím.

Pridali sme vlastné zážitky či skúsenosti, čerpali sme však aj z článkov či blogov ďalších nevidiacich, ktorí členmi súboru nie sú. Naši režiséri to potom celé zmiešali dokopy a vznikol tento lahodný koktail.

Riešili ste napríklad aj tému „silenej filantropie“ – teda keď nežiadate pomoc, no ľudia vám ju napriek tomu vnucujú a niekedy sa správajú až urážlivo. Stretávate sa s týmto často? Prečo si myslíte, že sa ľudia nevedia v takýchto situáciách patrične správať? Chýba im schopnosť vžiť sa do ľudí s inou životnou skúsenosťou?

Stretávame sa s tým pomerne bežne. Je to asi spôsobené aj tým, že mnoho ľudí stále nemá skúsenosť s kontaktom s nevidiacim človekom a jednoducho nevie, ako sa má v takej situácii zachovať. Môže za tým byť aj spomenutá „silená filantropia“. Takíto ľudia si chcú na svoje konto stoj čo stoj pripísať nejaký dobrý skutok, a to aj napriek tomu, že ich pomoc nie je potrebná ani vítaná.

Napríklad sa často stáva, že pri platení účtu v reštaurácii zistíme, že naše menu už bez vyzvania zaplatil niekto, kto sedel pri vedľajšom stole. Medzičasom však už odišiel a my nemáme šancu vrátiť mu peniaze. Ďalší naši známi zasa boli bez opýtania doslova vynesení z dverí električky.

Všetko je to o komunikácii. Nič zlé nespravíte, keď sa nevidiaceho opýtate, či potrebuje pomoc. Sám som často rád, keď mi niekto ponúkne pomoc prejsť cez rušnú cestu či prečíta číslo autobusu. Nesnažte sa však po odpovedi „nie“ svoju pomoc nasilu vnucovať.

S inscenáciou Ste medzi nami ste vystupovali aj v SND. Oslovili vás ľudia z divadla? Aká to bola skúsenosť?

V SND pôsobil náš režisér Paľo Viecha. Predpokladám teda, že sme sa tam ocitli jeho zásluhou. Za túto možnosť sme veľmi vďační a veľmi si ju vážime. Veď napokon ani mnohí profesionálni herci si nemôžu povedať, že sa dostali až do Národného divadla. O všetko je tu výborne postarané – od šatní cez divadelný personál až po samotnú scénu. Naša skúsenosť je preto veľmi pozitívna. Akurát tie chodby by nemuseli byť až také kľukaté (smiech).

Jubileum je jediná inscenácia Divadla Zrakáč, v... Foto: Divadlo Zrakáč
Jubileum Jubileum je jediná inscenácia Divadla Zrakáč, v ktorej sa nenachádza hudobná zložka.

V rámci Divadla Zrakáč vznikla aj hudobná skupina Katarakta. Názov znie originálne a zároveň honosne, aj keď ide o označenie sivého zákalu. Ako vznikol nápad na vytvorenie hudobnej skupiny?

Pôsobím ako eventový klavirista, preto sa aj do našich divadelných predstavení pokúšam pretlačiť, aby som si v nich mohol zahrať na klavíri. V posledných dvoch inscenáciách táto moja snaha slávila úspech, z čoho sa veľmi teším.

V rámci prípravy hry Ste medzi nami dostala naša principálka a herečka Zuzka Hrebičíková za úlohu spísať v podobe básne svoju osobnú výpoveď. Tak vznikol text piesne Vtáčia perspektíva, ktorý som následne zhudobnil.

Pripojil sa k nám aj Slávo Sokol so svojimi nekompromisnými údermi do cajonu a s ťahavými tónmi fujary. Zvyšok ansámblu pridal zopár kreatívnych tanečných kreácií a dielo s názvom Katarakta bolo zavŕšené.

Katarakta - Vtáčia perspektíva

Býva hudba pravidelnou súčasťou vašich predstavení?

Pokiaľ mi pamäť siaha, tak áno. V hre Rómeo a Júlia spievali Rómeo aj Júlia, v hre Študentove šibalstvá študent, ale aj všetky postavy. Hudobné podklady však boli prednahraté. Myslím, že iba Jubileum narušilo túto príjemnú tradíciu, ktorá sa zasa obnovila vo Vzťahovačkách. Tam zaznela legendárna pieseň Ľúbim ťa od Michala Dočolomanského.

Divadlo Zrakáč

Divadlo Zrakáč pre nevidiacich a slabozrakých hercov vzniklo v roku 2010. Jeho zakladateľom je režisér Jozef Pražmári, ktorý tiež prišiel o podstatnú časť svojho zraku. Prvou inscenáciou divadla bola hra Rómeo a Júlia 2010, súčasná verzia tragédie od Williama Shakespeara, s ktorou Zrakáč debutoval v decembri 2010 na doskách Malej scény STU v Bratislave. Ďalšími inscenáciami divadla boli Študentove šibalstvá, Jubileum či autorské hry Vzťahovačky a Ste medzi nami, ktorú herci zahrali aj v Modrom salóne Slovenského národného divadla.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #divadlo #rozhovor #nevidiaci #Divadlo Zrakáč