A onedlho umelca uvidíme aj vo filme podľa knihy Petra Krištúfka Ema a smrtihlav, ktorý práve dokončuje režisérka Iveta Grófová. Ján Mistrík začína každé ráno tenisom, nevynechá vraj ani deň jubilea (narodil sa 3. 8. 1942 v Bratislave). Oslavovať bude však až v septembri. Má tri dcéry a rodina je rozlietaná po svete.
Aj v gratulácii z divadla Nová scéna, kde pôsobíte už takmer polstoročie, vás kolegovia oslovujú Puco. Kto vám to meno dal?
Matky volajú svoje detičky všelijako. Moja mama mi hovorila raz Mucko, raz Pucko. Trikrát zakričala z okna Pucko, domov, večera! a – už som bol aj na dvore Puco. Prešlo to so mnou do školy a už mi to meno zostalo.
Vo vašom životopise sa spomína, že už ako šesťročný ste hrali v SND, a to v inscenácii Rok na dedine, ale ja som vás videla o niečo neskôr aj v slávnom predstavení Veselé panie z Windsoru v päťdesiatych rokoch. Hralo tam veľa detí, ale vy ste mali sólo vystúpenie. Dokonca s Františkom Dibarborom! Pamätáte si ten humorný text, keď vás ako farár Evans učil latinu a komolil slovenčinu?
Samozrejme! Bol som tam synom pána Pagea a pani Pageovej, ktorých hrali Mikuláš Huba a Mária Prechovská. Hrali sme tam dvaja chalani, ja a budúci trubkár Juraj Lehotský, Jankov brat. On hral Falstaffovo páža a ja som hral mladého Pagea. Hralo tam viac detí, ale my sme boli už parobci. Farár Evans, ktorého hral ujo Dibarbora, ma tam skúšal latinu: „Wiliam, jak sa poví po latynsky kamen? Lápis…“
Ako to, že tam nehral aj brat Ivan? Celkom na začiatku ste hrali spolu ako deti v Roku na dedine.
Ivan bol starší a v čase bratislavskej inscenácie Veselé panie z Windsoru hral už v divadle vo Zvolene.
Ale v Roku na dedine ste boli spolu. Ako ste sa vôbec dostali obaja takí mladí do divadla?
Ivan bol istý čas v detskej rozhlasovej dramatickej družine, hral aj so starším bratom v detskom divadle, a keďže ich poznali, obsadzovali ich do rôznych detských úloh. Brali Ivana a mňa s ním. Napríklad do spomínaného predstavenia SND Rok na dedine. Hralo tam asi 12 detí rôzneho veku, napríklad aj budúca speváčka Zuzka Lonská.
Foto: Archív SND
Už sme v minulosti hovorili o tom, či vám bol starší brat vzorom, či vám pomohol ako hercovi. Ako to vidíte dnes?
S Ivanom sme mali predovšetkým bratský vzťah, o divadle sme toho spolu (najmä na začiatku) veľa nenahovorili. Bránil nám určitý ostych. Ja som sa k herectvu dostával svojimi cestami. Herecká skúsenosť sa ani odovzdať nedá. V jednom mi však Ivan bol vzorom – bol veľmi pracovitý, dôsledný a vždy absolútne pripravený.
Čítajte viac Poslednú drámu Ivana Mistríka ukončil výstrel
Umelecký riaditeľ Divadla Nová scéna, váš súčasný kolega Karol Čálik, si spomína, ako sa s vami stretol po prvý raz na prijímacích skúškach na VŠMU v roku 1962. Vy ste už boli vtedy na škole tretiak a učil vás Janko Borodáč. Ako sa vtedy vyučovalo herectvo?
Boli sme posledný ročník Janka Borodáča. Moja spolužiačka bola napríklad Milka Vášáryová či Dača Turzonovová, v našom ročníku bol Dušan Lenci, Dušan Skokan, Jaro Ďuríček, Elena Galanová a ďalší. Borodáč nás doučil a o pol roka potom zomrel. Bol svojrázna osobnosť. Pôvodným povolaním učiteľ a tak to s ním vyzeralo aj na vysokej škole. Sedeli sme ako žiačikovia a on prednášal. Navyše, pre neho bol najväčším svätým v divadle Stanislavskij, takže podľa jeho učenia sme fungovali. Javiskovú reč nás učil Viliam Záborský – keď nám niečo vysvetľoval, mohli sme ísť večer do divadla pozrieť sa, ako to má vyzerať.
Foto: Zdenko Hanout
Na Novej scéne hráte teraz vo dvoch muzikáloch – v Jánošíkovi a Osobnom strážcovi – The Bodyguard. V Jánošíkovi dokonca Dobšinského.
V muzikáli Jánošík mám dvojrolu. Hrám komentátora celého príbehu, čo je Dobšinský. A zároveň hrám terchovského učiteľa, ktorý učil Jánošíka. Najviac sa nadriem za scénou, lebo sa tam desať ráz prezliekam. The Bodyguard je muzikál podľa známeho rovnomenného filmu s Whitney Houston a Kevinom Costnerom. Tam robím agenta FBI, ktorý bol predtým šéfom tohto bodyguarda a pomáha mu. Dodáva mu správy a informácie z vyšetrovania okolo človeka, ktorý prenasleduje hlavnú ženskú postavu.
V mladosti ste krásne recitovali Rúfusa. Ešte recitujete? A koho?
Teraz sa už málo recituje, ale ja mám rád prierez storočiami. Každý básnik, ktorý prešiel od ľúbostnej lyriky a opisov prírody a dostal sa k poézii chrbtovej kosti, ktorá nie je ohnutá, ma zaujíma. Napríklad Ladislav Novomeský, Sándor Petőfi, Rudyard Kipling a ďalší.
Čítajte viac Marta Kubišová exkluzívne: Neckář ma zachraňoval pred Babišom
Vaša dcéra Zuzana Mistríková je filmová producentka. Nechystá film o vašej rodine?
Produkovala dva filmové dokumenty o Ivanovi Mistríkovi. Zhodou okolností hrám teraz vo filme, ktorý Zuzana produkuje, a je to po prvý raz, čo sa tak stalo. Ide o film, ktorý chystal ešte Peter Krištúfek podľa svojej knihy Ema a smrtihlav. Už to bolo pripravené na nakrúcanie, keď zahynul, no a Zuzana, ktorá to mala v rukách, ponúkla tému Ivete Grófovej, ktorá napísala nový scenár. Krvopotne sme to cez obdobie covidu realizovali a už nám zostal len jeden filmovací deň. Je to trocha ako Obchod na korze, ťažká téma. Príbeh sa odohráva v Podunajských Biskupiciach, kde sa miešajú rôzne národnosti, doba je vyhrotená, a jedna mladá žena, krajčírka, skrýva dva roky židovského chlapca.
Máte tri dcéry, veľa potomstva. Zíde sa na jubileum celá rodina? Pôjdete si aj v ten deň o pol ôsmej zahrať tenis?
Každopádne! Pokiaľ nerobím, zahrám si každé ráno. A keď nikto iný nepríde, tak si zahrám aspoň o stenu a napochodujem pár kilometrov okolo kurtu. No a oslava? Teraz sme všetci rozlietaní po svete, ak nejaká bude, tak až v septembri.
