Režiséra Jozefa Bednárika otec pre muzikál kedysi skoro vydedil

Režisér Jozef Bednárik by čoskoro mal 75 rokov. Narodil sa 17. septembra 1947 v Zelenči a už tam začínal s divadlom. Celý život mal nabitý umením, nahromadil toľko umeleckej energie, že z nej stále čerpáme. Ľudia nielenže na Bednárika spomínajú, ale vracajú sa k jeho projektom - pokračuje Muzikálový festival Jozefa Bednárika v Brusne, SND uvedie na počesť jubilea operu Turandot. Tento výnimočný človek je teda stále istým spôsobom medzi nami, ale aj tak chýba. Bolo ho totiž všade plno.

, 02.09.2022 09:00
jozef bednárik Foto:
Jozef Bednárik mal život nabitý umením.
debata (1)

Veľa pracoval a veľa znamenal. Stretávala som ho aj v uliciach Bratislavy, býval v centre mesta, vždy srdečne zdravil a vždy sa ponáhľal. Vybavuje sa mi opäť spomienka na jeho dlhý zelený hubertus, v ktorom pobiehal po meste. Dnes si ten výjav nazývam Jozef a jeho zázračný farebný plášť (ako sa volala aj slávna inscenácia Weberovho muzikálu v Bednárikovej réžii na Novej scéne z roku 1994), čo mi k nemu čoraz viac pasuje.

Ten kabát bol zázračný nielen jeho šarmom, ale aj tým, že umelec v ňom vyzeral raz absolútne chudý, až na ňom visel, a inokedy v ňom bol okrúhly. Jozef Bednárik držal diéty, raz chudol, raz priberal, ale vždy sa tváril priateľsky a veselo. Vedelo sa, že má zdravotné problémy, ale aj tak jeho smrť 22. augusta roku 2013 všetkých prekvapila. A veľmi zarmútila, lebo Jozef Bednárik patril k ľuďom, ktorí zjednocujú, lebo poskytujú poznanie aj radosť.

bankovka Bednarik Čítajte viac Jozef Bednárik je prvým slovenským dramatikom vyobrazeným na limitovanej bankovke

Bol aj za kacíra

Keď mal Jozef Bednárik šesťdesiat rokov, robili sme spolu rozhovor, kde priblížil svoj život po jednotlivých dekádach, ako keby to boli dejstvá. Porozprával mne aj čitateľom vtedy veľmi zaujímavé a dôverné veci. Napríklad, že sa narodil svojim rodičom Rozálii a Vítovi, ktorí boli učitelia v Zelenči, dvanásť mesiacov po smrti brata Maximiliána, takže ho chovali ako v bavlnke. Tri roky si žil ako jedináčik, kým sa nenarodili ďalší súrodenci. Potom bol už z mnohodetnej rodiny, ale to mu len pomohlo, lebo sa naučil myslieť aj na iných a všetkých prikrývať tým zázračným plášťom šťastia, ktorý vytváral svojím umením.

Jozef Bednárik mal život nabitý umením.
Maida Hundeling v predstavení Turandot.
+7Jozef Bednárik počas divadelných skúšok.

A talentov mal viac. Bol šikovný herec, divadelník, rozumel hudbe, tancu a vedel aj kresliť. Však aj najprv študoval výtvarné umenie na Škole umeleckého priemyslu, slávnej „šupke“, ktorá ho tiež správne naštartovala. On sám však tvrdil, že to bol omyl a žartoval, že bol vždy lepší herec než výtvarník, lebo celé štyri roky na umeleckej priemyslovke iba hral, že je skvelý maliar. Je však isté, že mal výtvarný talent a cit. Vidno to z jeho inscenácií, ktoré boli aj výtvarné, ale spoznala som to aj cez jeho písomný prejav. Písal kaligrafickým písmom, čiernym tušom, veľmi precízne. Dalo by sa to zarámovať! Aj to dokazuje, aký bol dôsledný a poriadny, ako všetko skrášľoval.

marian vojtko Čítajte viac Beďo bol ako člen rodiny pre všetkých divadelníkov

To však neznamená, že bola okolo neho len idyla. V profesii bol prísny a vedel sa aj rozčuľovať, kričať. A dostával sa aj do sporov, kvôli práci. Hoci ho aj odborníci uznávali, aj diváci milovali, to neznamená, že nemal oponentov. V deväťdesiatych rokoch minulého storočia zažíval veľmi úspešné obdobie, ale dostával sa aj do sporov. Sám o tom povedal v našom rozhovore k šesťdesiatke: „Myslím, že v tomto období som s pani Vášáryovou urobil svoju najkrajšiu televíznu inscenáciu. Naša Ježišova matka dostala televízne ceny, ale môj tato ma pre ňu takmer vydedil a jedna pani ma za ňu v trolejbuse opľula ako kacíra. Aj také podoby mal môj takzvaný režisérsky vrchol. V každom prípade som sa konečne zbavil dlhov, ale nezbavil som sa nadváhy. Kilá pribúdali, krvný tlak rástol, začal stúpať aj cukor v krvi. Začínal ma trápiť stále rastúci pocit zodpovednosti, ktorý visí nad hlavou režiséra takýchto veľkých komerčných produkcií ako Damoklov meč, ale infarkt som nedostal. Okruh priateľov sa stabilizoval.“

Jozef Bednárik počas divadelných skúšok. Foto: Archív SND
Jozef Bednarik Jozef Bednárik počas divadelných skúšok.

Politike sa nedal

Priatelia mu však pribúdali aj potom a zostali mu verní aj po smrti. Sú z najrôznejších oblastí nášho pestrého spoločenského spektra. On sám vedel byť nad vecami a nezabŕdal do nízkych šarvátok. Keď som sa ho pýtala, aký vlastne je a komu nadŕža, odpovedal: „Na tatov veľký zármutok sa zo mňa nestal ktovieaký priaznivec cirkvi, a čo sa politiky týka, nedal som sa ňou v robote veľmi rušiť. Stojím jednou nohou v liberálnom voľnom mori a druhou stále viaznem v zelenečskom sedliacky konzervatívnom potoku. A dá sa to vydržať!“

Áno, ustáť svoj pôvod a dať to dané do súladu s tým, čo nám ponúkne život, čo si vyberieme, je niekedy veľmi ťažké, ale nevyhnutné. Bednárik to dokázal elegantne, vďaka tomu, že bol veľmi ľudský.

Bednárik pri práci v divadle. Foto: Archív SND
Bednarik Bednárik pri práci v divadle.

Videla som Jozefa Bednárika kedysi pri práci, dokonca aj v jeho milovanom nitrianskom divadle DAB. Bol to zážitok, už to bolo predstavenie. Herečky sa tešili aj tŕpli: Bude režisér spokojný? Nebude krik? Každý už na nejaký výbuch vlastne čakal a bol v tom aj kus humoru. Potvrdila mi to aj herečka Eva Pavlíková, ktorá je vlastne Bednárikovým objavom. Zaspomínali sme si na neho aj spolu: „Stretnutie a spoluprácu s Jozefom Bednárikom považujem za jedno z najväčších šťastí v mojom živote. Aj keď to znie pateticky, bolo to pre mňa osudové. Na základe toho, že som videla jeho inscenácie Guľôčka, Titus Andronicus a Dom Bernardy Alby, som sa rozhodla prijať jeho ponuku a stať sa členkou Divadla Andreja Bagara v Nitre. Nikdy, ale naozaj nikdy som tento krok neoľutovala."       

O Jozefovi Bednárikovi vyšlo veľa článkov, aj kniha, ale zaujímavé je počuť, ako o ňom rozpráva herečka, ktorá ho poznala priamo z práce na javisku a aj v zákulisí. „Beďo bol renesančný človek,“ hovorí Eva Pavlíková. "Vzdelával sa do poslednej chvíle života. Obsadzoval ma cielene do rôznorodých úloh, aby predišiel môjmu zaškatuľkovaniu. Odporúčal nám knihy, ktoré máme čítať, hudbu, ktorá je hlboká a krásna, filmy, ktoré stojí za to vidieť. Tento jeho v podstate pedagogický prístup som časom nesmierne ocenila. Má veľkú zásluhu na mojej umeleckej aj ľudskej ceste životom. Keďže sme obidvaja narodení v ten istý deň, 17. septembra – samozrejme on bol o 13 rokov starší, dobre sme si rozumeli. Neverím veľmi na znamenia, ale Panna preferuje pracovitosť, zodpovednosť, dochvíľnosť a to sme obaja uznávali.

Turandot Čítajte viac Dva výnimočné večery v SND s exotickou Turandot

       Skúšanie s ním bolo vždy nesmierne profesionálne. Vedel, čo chce, bol pripravený a hercov dobre viedol a motivoval k čo najlepším výkonom. Učil nás, že divadlo je kolektívna záležitosť a ideál je, aby inscenácia bola kvalitná ako celok. Darmo je niekto vynikajúci individuálne, keď inscenácia nestojí za nič. Mal veľmi silné výtvarné cítenie, využíval hojne nádhernú hudbu, ktorá umocňovala jeho výpovede.

Postupne prešiel z činohier na muzikály a neskôr na operu a balet, čomu sa vôbec nečudujem, lebo syntetické divadlo bolo vždy jeho vášňou. Nesmierne ma bavilo s ním pracovať, aj keď niekedy kričal, alebo nám nadával. Vždy to bolo aj s humorom. Na skúškach bola skvelá atmosféra, lebo sa veľa urobilo a nikdy sa nepremrhal čas. Neznášal pauzy a uvoľňovanie sa zo skúšok. Na premiére mal vždy nesmiernu trému. Nie všetky historky s ním sú publikovateľné, ale musím povedať, že takých tvorcov, ako bol Jozef Bednárik Slovensko nemalo a nemá veľa. O to som radšej, že som mala to šťastie vytvoriť s ním 22 divadelných inscenácií, niekoľko desiatok televíznych a byť aj pri jeho šansónových koncertoch, kde z krátkeho kupletu vedel vytvoriť režijné príbehy na niekoľko minút."

Posledný telefonát

Jozef Bednárik mal rád tanec, hudbu a aj šansóny. Tancom všeličo vo svojich inscenáciách dopovedal a šansóny boli zasa pre neho malé drámy. Bednárikove šansónové koncerty boli populárne medzi divákmi i hercami, ktorí ich radi spievali. Eva Pavlíková hovorí, že v šansónových koncertoch sa aj snažia pokračovať, ako v mnohom, čím ich Bednárik inšpiroval.

Záber z predstavenia Hoffmannove poviedky (1992). Foto: Katarína Marenčínová
Hoffmannove poviedky 1992 Záber z predstavenia Hoffmannove poviedky (1992).

„Ja z neho dodnes čerpám. Napríklad z ciest, ktoré s nami podnikol. Keďže veľmi rád cestoval, zobral nás napríklad ešte v časoch socializmu na výlet do Budapešti. Chodili sme taxíkmi z kina do divadla, na výstavy. Urobil nám plán, čo všetko treba vidieť a zažiť. Musíte čítať, opakoval – aby ste neboli sprosté herečky, lebo nie je nič horšie, ako sprostá herečka. Mne povedal, že na veľkú loď treba naložiť veľký náklad. Keď som uňho dostala postavu v muzikáli Kabaret, bolo to pre mňa nesmierne náročné po všetkých stránkach, ale výsledok bol pod jeho vedením skvelý. Obsadil ma aj do muzikálu Pokrvní bratia v divadle Nová scéna v Bratislave, bola to hlavná postava matky Johnstonovej, a tento muzikál sme s veľkým úspechom hrali sedem rokov. Posledný šansónový koncert sme – on moderoval – odohrali 8. augusta 2013 v Bojniciach. Mali sme veľký úspech a ešte som s ním potom telefonovala, lebo som na jeho odporúčanie išla na výlet do Istanbulu. Tam chodieval a urobil mi presný popis, čo treba vidieť, čo treba ochutnať. Bola som v Istanbule od 20. do 25. augusta a tešila som sa, ako mu všetko porozprávam. Bohužiaľ, už som to nestihla, lebo odišiel na večnosť. Vďaka nemu som ale taká, aká som.“

Slová Evy Pavlíkovej sa dajú zovšeobecniť – Jozef Bednárik nás bavil, ale aj ovplyvňoval. Vďaka mu za kvalitu a dôslednosť.

© Autorské práva vyhradené

1 debata chyba
Viac na túto tému: #Jozef Bednárik
Flowers