Foto: Robert Tappert
Máte po premiére inscenácie Troilos a Kressida – prečo ste si vybrali práve najmenej známu Shakespearovu hru?
Vždy som bol presvedčený, že je veľká škoda, keď sa Troilos a Kressida neinscenuje viac. V tieni ostatných Shakespearových hier stojí neprávom, a pritom sa vyrovná aj tým najlepším z nich. Chcel som ju robiť už dávno, no až situácia, v ktorej momentálne žijeme, jej aj vytvorila rámec, v ktorom je nám bližšia a zrozumiteľnejšia.
Prečo? Čím je hra podľa vás aktuálna dnes?
Všetkým. Svojou témou, jazykom, spracovaním. Jej pohľad na svet je absolútne moderný a možno, že je aktuálna až príliš. Pre mňa táto hra predstavuje aj isté fascinujúce kultúrne dedičstvo. Používa homérovskú látku trójskej vojny, tú obohacuje o stredoveké motívy, ktoré spracúva renesančný génius. A my to všetko čítame tu a teraz. Čiže od Tróje pred 3200 rokmi k Homérovi pred 2500 rokmi, odtiaľ k Chaucerovi a Boccacciovi pred 650 rokmi a cez Shakespeara až do súčasnosti. A stále vidíme, že ľudia, ich činy, pohnútky a rozmýšľanie sú úplne rovnaké – nič sa nezmenilo a nikdy sa nič nezmení.
Foto: Bara Podola
Antickým hrdinom z trójskej vojny sa v tejto hre nechce bojovať. Ako je to možné?
Shakespeare podrobuje kritike všetky veľké pojmy – vojna, česť, láska… Zhadzuje ich, robí si z nich posmech. Rovnako sa však správa aj k legendárnym hrdinom tohto príbehu (ktorý vychádza predovšetkým z Homérovej Illiady). Stretávame sa tu s Achillom, Odyseom, Agamemnónom, Hektorom a ďalšími hrdinami trójskej vojny, no vidíme ich ako obyčajných ľudí – mužov unavených dlhou vojnou, ktorí si už len s námahou spomínajú na to, kvôli čomu vlastne bojujú. Achilles u Homéra odmieta bojovať kvôli cti a márne očakáva Agamemnónovo ospravedlnenie. Tu ide skôr o kombináciu lenivosti, demotivácie a nezmyselnosti celého úsilia. Nič to však nemení na tom, že keď napokon predsa len príde k boju, ide skutočne o život – bez ohľadu na to, ako laxne sa všetci k celej veci stavali. Je to nezmyselná vojna, ale aj tú treba vyhrať.
Foto: Bara Podola
U Shakespeara sme zvyknutí na dve polohy – komédia alebo tragédia. V akom žánri je táto hra?
Nie je úplne jasné, kedy presne Shakespeare Troila a Kressidu napísal. Pravdepodobne sa tak však stalo medzi rokmi 1602 a 1609. Podľa niektorých teoretikov je dokonca možné, že sa Shakespeare k hre vracal a prepisoval ju. To preňho nie je úplne typické, no vysvetľovalo by to istú žánrovú nejednoznačnosť, ktorou je hra známa (a ktorá stojí – aspoň sčasti – za jej neveľkou inscenačnou tradíciou). Spolu s hrami ako Oko za oko či Koniec všetko napraví sa zaraďuje k takzvaným „problémovým hrám“ – je tak najmä preto, že sa tieto texty nedajú úplne uspokojivo označiť ani ako komédie, ani tragédie. Dalo by sa teda hovoriť o tragikomédii, to je však jednak alibistické, ale hlavne neurčité. Ako najpresnejší výraz sa azda javí groteska – Shakespearovo videnie sveta, vojny a lásky je rozhodne groteskné, a teda aj absolútne moderné. S takto ladenou literatúrou (či už prozaickou, alebo dramatickou) sa stretávame vari až niekedy v dvadsiatom storočí. Možno, že Troilos a Kressida má toho viac spoločného napríklad s takým Hellerom než s ostatnými Shakespearovými hrami.
Foto: Bara Podola
Hra preskakuje stáročiami – od staroveku cez stredovek. Ako ste sa v jednej hre vyrovnali s takým veľkým časovým oblúkom?
Podobne ako Illiada aj Troilos a Kressida rozpráva príbeh konca trójskej vojny (Shakespeare dokonca končí ešte skôr ako Homér). Čiže sa vlastne pohybujeme len na ploche niekoľkých dní. Inak je to však s príbehom samotným. Trójska vojna sa podľa všetkého odohrala približne v roku 1200 pred naším letopočtom, čiže v čase, keď Homér písal Illiadu, uplynulo od týchto udalostí už približne 500 rokov. Oveľa neskôr (koncom štrnásteho storočia) sa týmito udalosťami inšpiroval Chaucer a napísal svoje vrcholné dielo Troilos a Criseyda (Troilos sa okrajovo spomína už v Illiade, no Kressida a vôbec ich vzťah je čisto stredovekým „vynálezom“). A okrem Homéra sa inšpiroval aj Bocacciovým Filostratom. Toto všetko (a nepochybne ešte mnohé ďalšie zdroje) poznal aj Shakespeare a na začiatku sedemnásteho storočia to pretavil do svojej hry, ktorú čítame dnes, v storočí dvadsiatom prvom. A stále nás materiál oslovuje, stále nás fascinuje.
Diváci môžu vychutnať aj akčné scény. Čo si pod tým môžeme predstaviť?
Som veľmi rád, že moje pozvanie spolupracovať prijal Petr Nůsek – majster „všemožného javiskového a filmového násilia“. Petr má za sebou mnoho projektov a svoje skúsenosti dokáže pretaviť do naozaj spektakulárnych choreografií. Interpretom to prináša zvýšené úsilie a námahu, ale myslím si, že výsledok stojí za to.
