Nie je slovo ako slovo
Robert Roth je z Bratislavy, narodil sa 28. októbra 1972 do rodiny významného novinára a diplomata Viliama Rotha. Ten bol dlho aj „rozhlasákom“, a tak sa niet čo čudovať, že Robert Roth začínal v rádiu: „Som rozhlasové dieťa a detstvo som strávil najmä v rozhlase, kde som účinkoval a daboval,“ spomínal, keď bol tridsiatnik. Hovoril, ako v rozhlase stretával starších kolegov a vraj ho fascinovalo, ako vedeli narábať so slovom.
„Všimol som si, že jazyk, ktorý používame v bežnej reči, keď si napríklad v obchode kupujeme rožky, mäso alebo noviny, alebo keď sa s niekým rozprávame a pýtame sa, koľko je hodín, alebo niekoho zdravíme, že to sú tie isté vety, ktoré znejú aj na javisku, ale tí starší herci, títo veľkí ľudia, ich podávali tak nejako inak. Zvláštne. V ich ústach mali inú hodnotu.“ Dnes už je teda aj Robert Roth starší herec a má taký prejav, po akom túžil, a ako to počul u kolegov: divák až zadržiava dych, keď má obľúbený umelec prehovoriť. Jeho herecké schopnosti však oceňujú nielen diváci či poslucháči (lebo on aj koncertuje), ale tiež režiséri. A tak sa mu ušli výnimočné úlohy.
Ide mu aj bernolákovčina
Raz sa jeho meno dostalo dokonca do názvu hry, ktorú uvádzalo SND. Zvláštny titul HOLLYROTH režíroval Rastislav Ballek, syn Ladislava Balleka, ktorý experimentuje s historickými témami. V tomto prípade sa hralo v bernolákovčine a hlavnú úlohu mal práve Robert Roth. Musel všetko zvládnuť takmer sám – bol Jánom Hollým aj Svätoplukom, bol aj samým sebou. Zvláštny názov hry vznikol spojením mien dvoch kľúčových osôb projektu, ktoré sú však na javisku jedinou osobou.
Pre Roberta Rotha sú takéto situácie výzvou. V Klimáčkovej inscenácii Mojmír II. alebo Súmrak ríše (tiež v Ballekovej réžii) hral Rastica, ktorý debatoval so Svätoplukom o rozdieloch západnej a východnej civilizácie. Roth vkladá do svojich postáv aj vzdelanie a rozhľad. Dejiny v jeho podaní sú však aj z mäsa a kostí. Spomínam si, že sme na Mojmírovi II. sedeli na stoličkách okolo javiska, hralo sa v strede sály. Roth bol sporo odetý, v dobovom kostýme a nohy mal skoro bosé. Chodil tak blízko okolo publika, že sme jasne vnímali aj jeho päty a prsty na nohách, čo bolo veľmi pôsobivé: aj veľké dejiny tvoria obyčajní ľudia.
Čítajte viac Robert Roth sa v Starej tržnici ponorí do mora
Muzika mu pristane
Vzdelanie získal Roth iste už v rodinnom prostredí, ale má ho aj oficiálne. Vyštudoval Štátne konzervatórium v Bratislave, konkrétne hudobno-dramatický odbor. Po ukončení štúdia účinkoval v rôznych divadlách (Trnavské divadlo, Nová scéna, Bábkové divadlo Žilina). Na doskách SND stál už ako dieťa (Lov na kačice, Napoleon, Richard III.). V SND pôsobil ako stály hosť od roku 1994, členom Činohry Slovenského národného divadla je od roku 2000. Hráva však aj inde, zaujíma sa o hudbu, literatúru, spieva.
Táto jeho vášeň ho priviedla aj k dvom zaujímavým úlohám z oblasti muziky. Zahral si Micka Jaggera v predstavení Kým prídu Stouni (SND) a je hlavnou postavou muzikálu Lazarus z produkcie divadla Aréna. Tento muzikál napísal David Bowie a Robert Roth práve získal za úlohu Toma Newtona, ktorú v ňom stvárňuje, divadelnú cenu Dosky 2022 za najlepší mužský herecký výkon. Režisér Amsler obsadil do tejto úlohy Roberta Rotha, lebo vedel, že výborne zahrá človeka, ktorý prežíva peklo, mučia ho vlastné myšlienky, ktoré znejú v tónoch Bowieho piesní. Premiéru sme v recenzii uvítali aj slovami, že muzikál nie je ľahký.
Čítajte viac Juraj Bielik: Objavili sme Shakespearovu grotesku o nezmyselnej vojne
V polčase
Podobne hovoril o inscenácii HOLLYROT aj Rastislav Ballek: „Je to ťažké, ale o to ide.“ To, čo si nezľahčíme, to má väčšiu cenu. Zdá sa, že Robert Roth ide ťažšou cestou, a preto má pri príležitosti jubilea naozaj bohatú pracovnú bilanciu. Zdá sa nám, že už ho poznáme od hlavy po päty, ale päťdesiatka je len polčas. Navyše, keď má takéto predsavzatia: „Bol by som strašne nerád, keby som sa pristihol, že na javisku klamem, že to nenechám preliezť cez seba. Nepodceňujem diváka. Ten divák musí vidieť, cítiť, ak je to hrané. Raz mi jedna diváčka napísala: U vás mám pocit, že vy nehráte, že vy ste. Takže, pomyslel som si, to je dobrá cesta. Dostal sa ku mne aj opačný názor: Rotha na javisku nemám rád, lebo už som ho videl v deviatich hrách a stále hrá iba Rotha. Mohlo by sa zdať, že za čo ma jeden divák uznáva, druhému to prekáža. Mne však aj ten druhý názor pripadá v konečnom dôsledku pozitívny, tie emócie idú predsa cezo mňa, a ak vidí aj mňa, je to v poriadku.“ Takže, vyberme si každý svojho Rotha.
