Poznáte film Večne mladý? Marína pre mňa bola stelesnením večnej mladosti, optimizmu. O všetko sa zaujímala. Hrala dokonca aj v operete, síce činohernú postavu, ale predsa. Žartovala, že už je chýba len účinkovanie v balete. Mnohí sa dnes do optimizmu tlačíme, ale ona bola prirodzený živel.
Z Maríny vyžaroval vnútorný pokoj. Nikdy som ju nevidel zatrpknutú. Po predstavení Leni, ktoré sme spolu hrávali v Modrom salóne SND, som ju vždycky vozil domov, rozprávali sme sa pred jej domom aj hodinku.
Jedinou výnimkou, keď som Marínu videl so slzami smútku a dojatia v očiach, bolo, keď hovorila, ako jej muž Miro Procházka – mocný a statný chlap, jej zomieral v náručí. To sme na chvíľu boli ticho a potom znovu žartovala. Svojím zvláštnym, svojským spôsobom. Nedá sa to ani opísať, bolo to niečo, ako hodiť zvädnuté ruže za hlavu.
Čítajte viac Zomrela Marína. Mama ju kvôli divadlu vyšvácala čepcom
Veľa chodievala pešo, nie však po predstavení, to by bol v noci nezmysel. Ale dlho bola vo forme, keď mala deväťdesiatku, divadlo jej zorganizovalo oslavu. Večer som ju niesol na javisko cez mólo na rukách, bola ako pierko. Obom sa nám to páčilo. My sme sa mali veľmi radi, rozumeli sme si, boli sme vnútorne spriaznení.
Rozprávala mi všelijaké intímnosti zo svojho života, nemyslím niečo erotické, ale porozprávala mi, akých mala frajerov. Boli to básnici, poetické duše. Aj manželovi sa občas priznala s niečím, čo už bolo dávno, s ničím sa „nesrala“, ale v dobrom. Aj neslušné slovo z jej úst vyznelo neškodne, nepohoršujúco.
