František Kovár: Som rád, že nerobím politiku

Kniha je hotová, čo ďalej? Bude aj druhý diel?

Ďalším dielom pravdepodobne pokračovať nebudem. Som rád, že je na svete prvý diel a že som ponuku na napísanie autobiografie prijal. Je to vlastne pre mňa premiéra, akú som ešte nemal! Kniha, a ešte takéhoto formátu! Zatiaľ sa z toho teším a o ďalšej neuvažujem, ale – všetko závisí aj od toho, ako sa bude vyvíjať život a čo všetko prinesie.

Čo by ste chceli ešte zažiť? Máte ešte nesplnené sny?

Predpokladám, že sny máme všetci, a to aj v situácii, ktorá nemusí byť ani veľmi optimistická, ani veľmi pesimistická. Od toho sny nie sú závislé. Všetko sa to totiž odohráva v podmienkach nášho vlastného uvažovania, v prostredí, ktoré človek má, v ktorom žije. Možnosti zážitkov a snov sa vekom dostávajú do istých mantinelov a je dôležité, aby sa človek naučil v nich pohybovať. Potom to ide.

Herecké podoby Františka Kovára

Známy herec stvárnil veľa úloh v divadle i v televízii. Pripomeňme si niektoré z nich.

Fotogaléria 20 fotiek

+17

Fotografia na obálke knihy, pracovné výkony aj vaša všeobecne známa vitalita svedčia o tom, že nemáte veľké problémy so starnutím, ale predsa – nepomysleli ste si niekedy, že by sa zišlo omladnúť? Keby ste sa vrátili na začiatok, ako by ste postupovali? Išli by ste tou istou cestou alebo by ste si zvolili niečo iné?

Omladnutie, to je veľmi zvláštna vec. Človek si uvedomuje rozdiel medzi tým, čo vnútorne cíti a tým, aká je realita. Inak povedané, ide o to, čo sa odohráva v duši a čo v tele Ako to zladiť, keď bolia kolená, keď treba vymeniť kĺby? A tá duša, ona je taká, že by hneď aj vyštartovala, hneď by vedela omladnúť, no zrazu sa ukáže, že symbióza medzi ňou a telom nefunguje. No keby sa to predsa podarilo a keby som omladol, tak by som sa možno aj vydal tou istou cestou.

Neviete to iste?

Všetko závisí od toho, ako sú zoskupené v čase, keď je človek mladý, všetky okolnosti. Ja som mal podmienky naklonené tomu, aby som sa stal hercom. Hoci vždy ma zaujímala medicína.

Istým spôsobom ste súčasťou medicínskeho prostredia – vaša manželka aj syn sú lekári a vy sám hráte v populárnom seriáli Nemocnica. Čerpáte podnety na postavu lekára aj z rodiny alebo najmä z vlastného liečiteľského talentu?

Predovšetkým musím povedať, že aj keby som nehral takéto úlohy a nepohyboval sa v takomto prostredí, tak pre mňa je to prostredie veľmi zaujímavé, pretože sa zaujímam o veci medzi nebom a zemou a tu ich nachádzam.

Čítajte viac František Kovár: Dôležitý je pocit, že život nežijete nadarmo

V lekárskom prostredí robíte nejaký svoj výskum?

Kedysi som počul prirovnanie, že to, čo je hore, nie je dolu, a naopak. To prirovnanie konštatuje, že to, čo máme v tele, je vlastne celý vesmír. Keď si uvedomíme všetky tie procesy, ktoré sa odohrávajú v tele, čo sa odohrávajú v bunkách, musíme žasnúť. Mňa napríklad fascinovalo, keď som robil v televízii dokument o mitochondriách. Mitochondria je vlastne elektromotor, ktorý posúva enzýmy v bunke. Keď som sa to dozvedel, potreboval som sa o tom porozprávať, a tak som telefonoval nášmu známemu, ktorý sa zaoberá výskumom srdca.

Pýtal som sa, či je to naozaj tak, a keď mi vysvetlil, koľko mitochondrií v bunke je a čo všetko vykonávajú, čo sa v tej jednej jedinej bunke počas chvíle deje, bol som fascinovaný. A stále ma fascinuje prirovnanie, že vesmír a to všetko, čo obdivujeme hore, čo je tajomné, máme v tele. A my to vlastne stále skúmame. Uvažujeme, akým spôsobom by sme mohli opraviť to, čo je pokazené, a to robí medicína.

Zmienka o vesmíre ma vracia k otázkam o vašich snoch. Máte ešte nejakú cestovateľskú túžbu? Chceli by ste sa niekam pozrieť na zemi? Odvážili by ste sa aj do vesmíru, keby bola možnosť?

Zem máme možnosť spoznať aj z rôznych dokumentov či kníh, ale je úžasné pozrieť si ju aj naživo a detailne. Priblížiť si to, čo poznáme teoreticky, a spoznať všetky zákutia, ktoré poskytuje naša zemeguľa. Fikcie sa stávajú skutočnosťou, keď sa cestuje, a to je skvelé. Vlastné zážitky sú jedinečné, neprenosné, lebo keď niečo človek vidí na vlastné oči, je to zážitok, ktorý sa napríklad s filmom nedá porovnať. Ale čo sa týka cesty do vesmíru a našich túžob dostať sa tam, tak to som zažil vo svojich snoch, keď som čítal verneovky a keď som čítal Let na Mesiac.

Foto: Ivona Orešková

František Kovár, Emil Horváth Knihu o Františkovi Kovárovi pokrstil slivovicou jeho kolega Emil Horváth.

Majú zmysel sny o ceste do vesmíru?

Keď si človek uvedomí, čím všetkým musia prejsť kozmonauti, možno aj áno. Pri tých snoch prídeme aj na to, že v tejto oblasti panuje absolútna spravodlivosť. Pri výbere kozmonautov neexistuje žiadne podplácanie, žiadna protekcia, žiadna korupcia, tam rozhodujú testy, cez ktoré kandidát musí prejsť. No a keď je hore, vo vesmíre, tiež je v styku s neznámym prostredím, kam sa nikto inak nedostane, a má poslanie podať o tom správu. Bol by to pre mňa zázrak, keby som sa mohol na túto našu Zem pozrieť z vesmíru, ale aj takto viem, že náš život je zahalený a opradený veľkým tajomstvom a že by sme si ho mali skutočne vážiť. A vrchol by bol, keby sme ešte mali možnosť s niekým sa porovnať.

Myslíte mimozemšťanov?

Aj tam zablúdim v myšlienkach a myslím si, že by sme mali byť pokornejší aj v tomto smere. Nenakladáme s týmito témami dosť citlivo.

Hovoríte priam ako štátnik. Nelákali vás do politiky?

V roku 1989 boli také príležitosti aj pre nás hercov, pretože sme sa fyzicky zúčastnili na revolúcii, čiže aj ja som dostal ponuku, aby som sa rozhodol pre účasť v politike. Pamätám si, že bol štvrtok a mal som sa rozhodnúť do pondelka, či chcem byť poslanec v Slovenskej národnej rade. Keď som si však uvedomil, o čo všetko by som prišiel, keby som sa vzdal svojej profesie – a nevediac, čo všetko ma tam čaká – tak nakoniec som sa rozhodol zostať hercom a myslím, že som sa rozhodol správne. A keď dnes vidím, aká je tá politika, čo všetko obnáša, tak som rád, že robím svoju profesiu.

Čítajte viac František Kovár: Aj džentlmen musí občas nadávať

Možno by bola politika s vami iná, lepšia, ale diváci sú radi, že vás majú v divadle a v televízii. Možno tak robíte ešte viac. Umelec má možnosť sústavného pozitívneho vplyvu na emócie a to tiež formuje spoločnosť. Ľudia si vás v tejto pozícii obľúbili a nie náhodou sa kniha volá Jednoducho Ferko, čo vyjadruje istú bezprostrednosť. Chcela som sa však opýtať, či je meno František u vás v rodine dedičné, či vás aj doma volajú Ferko a či ste mali aj prezývky.

Na dvore ma volali Frzo. No a pokiaľ ide o Františka, musím začať od manželky. Keď sme sa zoznámili, hneď sa k môjmu menu vyjadrila. Keďže u nás doma bol František môj bratranec, jeho otec, môj otec, starý otec, skrátka samý František, tak moja žena rezolútne vyhlásila, že ak by sme mali chlapca, určite sa František volať nebude. Jej sa strašne páčilo meno Zuzka, ale paradoxne sa u nás tiež rozmnožilo na zrkadlový obraz presily Františka. Naše dve vnučky sú Zuzky, je to aj meno manželkinej mamy, aj priateľka môjho syna sa volá Zuzka, máme Zuzky v celom okolí. Ja som v živote stretol toľko milých Zuziek, že mám heslo: Zuzka nesklame!

A František tiež nesklame, ale zatiaľ nám vychádzate z rozhovoru veľmi ideálny. Čo tak prízemnejšie túžby a myšlienky? Túžite napríklad po skvelom aute alebo po veľkých peniazoch?

Mám auto, ktoré je dobré, mám ho rád, na to si nepotrpím. Skôr by som chcel iné bývanie. Bývame stále v paneláku, príjemnejší by bol nejaký domček, niečo so záhradkou, kde by sme sa mohli – hlavne moja žena, ktorá je úžasná záhradníčka – trocha vŕtať v zemi. Nepovažujem to za prízemnú túžbu. V týchto veciach ale všetko závisí od toho, ako si to človek zmanažuje. Ja som si to bohužiaľ nejako nezmanažoval.

Foto: Ľuboš Pilc, Pravda

Herec František Kovár. Herec František Kovár.

Zamysleli ste sa pri autobiografickom spomínaní aj o vlastnej tvári? Ako to bolo, keď ste sa po prvý raz pozreli do zrkadla? Páčili ste sa sám sebe?

My chlapci, a mňa sa to týkalo tiež, máme obyčajne problém, že sme rukatí, nohatí. Človek v puberte ako keby to telo neovládal, a to mi robilo problém ešte aj na vysokej škole, keď som začal študovať herectvo. Nevedel som s tým telom narábať. A čo sa týka tváre, je to zaujímavé, ale nikdy som nemal pocit, že by som sa chcel na niekoho podobať. Asi som bol v podstate spokojný a nikdy mi nič také nenapadlo.

Hovorili sme o tajomstvách vesmírnych aj pozemských – rozlúštili ste nejaké počas svojho života aspoň pre seba?

Prišiel som na to, že človek má asi nejaké poslanie. Mal by byť šťastný. Ako to dosiahnuť? Ja som šťastný, keď sa stretávam s ľuďmi, ktorí obohacujú môj život a ešte som šťastný vtedy, keď môžem obohatiť ich život. Dôležité je, ak dokážeme odpustiť, ak vieme cítiť, ak máme – v takých normálnych hraniciach – radi aj sami seba. Jednoducho, láska v najrozličnejších podobách je najdôležitejšia a je to to najkrajšie v živote.

Čítajte viac Herec Ján Gallovič o tom, ako mu František Kovár priamo na javisku vykĺbil rameno

Len z lásky sa vyžiť nedá, aké máte pracovné plány? Ale vo vašom prípade ide vlastne aj tu o lásku, lásku k profesii. Je to šťastie?

Je. Teraz ešte stále robím Nemocnicu, to sa naozaj teším, lebo seriál má divácky úspech a všetci, ktorí tam hráme, si to užívame. Tešíme sa zo spätnej väzby. Na budúci rok budem skúšať nové veci aj v Slovenskom národnom divadle. Teším sa na každé predstavenie, lebo tie predstavenia sú vypredané. A to ma robí šťastným nie preto, že by chodili na mňa, ale že to divadlo potrebujú.