Môžete novú hru predstaviť, najmä pre tých, ktorí knihu nečítali?
Ide v nej o vzťah päťdesiatročného učiteľa a jeho dvanásťročnej žiačky, ktorý trval až do jej osemnástich rokov. A bol aj sexuálny. Terezka je ešte dieťa, Ivan bol dospelý muž a mohol tento vzťah zastaviť, ale neurobil to. Terezka je ešte veľmi mladá a nie je schopná odhadnúť, čo sa vlastne medzi nimi deje. Nemá svoju skúsenosť s čím porovnať. V škole bola outsider a je vďačná za Ivanovu pozornosť, hľadá oporu. Je medzi nimi obrovský vekový rozdiel. Dospelý človek, ktorý by mal mať rozum, zneužíva mladé dievča na prahu puberty.
Kniha je napísaná v prvej osobe, ako spomienky mladého dievčaťa, prečo ste pre divadelnú podobu zvolili postavu rozprávača?
Chceli sme, aby viac vystúpila do popredia aj postava Ivana a to sa dá, ak do deja vstúpi niekto ďalší. Ako rozprávač sa nesnažím vynášať súdy, skôr nastoľovať otázky. Ale ako žena sa neviem ubrániť, aby som „nedala väčšie slovo“ Terezke. Je to manipulatívny vzťah a také vzťahy sme zažili viacerí v rôznych formách, v zamestnaní, vo svojich osobných životoch. Aj ja s tým mám svoje skúsenosti.

Je to pre vás ako herečku ťažká úloha?
Áno, je a to z viacerých dôvodov. Jednak je predlohou kniha, napísaná podľa skutočných udalostí, o to viac si musím dať záležať, aby som niečo nepodala inak a nepokazila, aby som svojou interpretáciou neublížila textu, ani umeniu autorky, ani skutočnosti. Prerozprávať tento príbeh je pre mňa veľká zodpovednosť.
Vstupujú vám do toho aj vaše osobné skúsenosti, ako ste naznačili?
Určite. Niektoré momenty mi pripomínajú situácie z môjho života. Keď sme začali študovať túto hru, začala som aj ja prehodnocovať, aké vzácne je mať skutočne zdravý a vyvážený vzťah, že to chce určitú prácu na oboch stranách, chce to vyrovnaných ľudí s otvoreným myslením. V dnešnej dobe sa veľa ľudí necíti vo vzťahu dobre a v spoločnosti sa otvárajú témy, o ktorých sa dlho nehovorilo, aj otázky duševného zdravia. Prekvapuje ma, že o psychickom pohodlí treba robiť kampane, akoby sa ľudia až teraz zobudili: aha, takéto dačo sa tu deje.
Mestské divadlo Žilina uvedie hru podľa skutočného príbehu z knihy Táto izba sa nedá zjesť.
Ako sa vám pracovalo na tejto hre?
Knižná predloha je napísaná veľmi otvorene a úprimne a niektoré metafory sú krásne, aj keď sú desivé. Na prvé čítanie si to možno nevšimnete alebo to vnímate inak, dokonca aj ako nechutné obrazy, ale postupne pochopíte, že sú veľmi konkrétne, pravdivé a silné. Netvárme sa, že sa nič také nemôže stať a že ani v tomto príbehu sa nič nestalo. Takéto veci idú s človekom v živote ďalej, na takú skúsenosť len tak ľahko nezabudneš.
Veľa ľudí, ktorí čítali knihu, pomýlil autorkin talent, vďaka ktorému podala celý príbeh očami mladého dievčaťa, ktoré si myslelo, že stretlo lásku. Vás to nepomýlilo?
Veľa vecí sme si objasnili s režisérom Eduardom Kudláčom, ja som pri prvom zoznámení s textom vnímala, ako sa mení autorkin jazyk, ako dozrieva, tak ako aj ona v príbehu dospievala. V hre nehrám postavu Terezky, takže sa neštylizujem do malého dievčaťa, ale postupne všetko do seba zapadá.
Spolupracovali ste s autorkou na príprave hry?
Naša dramaturgička Daniela Brezániová s ňou viackrát konzultovala.

Kniha sa mala v rámci literárnej ceny Anasoft litera dostať na čítanie študentom, no napokon sa do škôl oficiálnou cestou nedostala. Vaša hra je „mládeži neprístupná“ alebo by ste v hľadisku uvítali mladých ľudí?
Rada by som tam videla mladých ľudí. Chápem, že nesprávny výklad takýchto dôležitých tém ako je zneužívanie môže byť nebezpečný, no treba nájsť spôsob, ako ich mladým ľuďom sprostredkovať, aby sa do takých istých situácií nedostávali, aby z nich v láske vyrástli zdraví, inteligentní a sebavedomí ľudia. Aj mne v mladosti rodičia hovorili: ešte si na to mladá, ale veľmi som chcela byť už dospelá, dnes by som s niektorými vecami v mojom živote radšej počkala dlhšie. Nie je žiadna náhoda, keď zákon určuje hranicu dospelosti.
Čím môže táto hra divákov prilákať?
Už svojou témou, skutočným príbehom o manipulácii, ktorý v predlohe odvážne rozpráva mladé dievča. Kniha má vysokú umeleckú hodnotu a my sa ju snažíme prerozprávať zaujímavou formou: divák spolu s rozprávačkou sleduje príbeh v zrkadle, v ktorom sa vynárajú jednotlivé udalosti a situácie, až z toho zrkadla vystupuje vzťah, aký by sme radšej nevideli, ale je tu a je skutočný.