Oddýchli ste si cez leto?
Na oddych mi ostali iba posledné dva augustové týždne. Mám pocit, že som na Bratislavskom hrade odohral asi sto shakespearovských predstavení. Hrali sme mesiac v kuse plus generálky v júni. Zdalo sa mi, že sa to nikdy neskončí.
Nelákalo vás vyraziť niekam za hranice, ako keď ste sa pred dvoma rokmi vybrali učiť angličtinu do New Yorku?
Vtedy som odišiel na tri mesiace a svoj odchod som musel riešiť trištvrte roka dopredu, aby som nikoho nenechal v štichu. Bola to tortúra, nechce sa mi to opakovať. Vtedy som si povedal, že kým si kúpim byt a zaťažím sa hypotékou, urobím si výlet mimo Európy. Nikdy predtým som tak dlho úplne sám nebol.
Koľko ste cestovali?
V New Yorku som strávil tri a pol mesiaca, no dnes si hovorím, že som tam mal ostať aspoň rok. O nič by som tu neprišiel. Navyše ma učenie jazyka začalo veľmi baviť. Narodil som sa v roku 1981, čiže som tá generácia, ktorú začali učiť angličtinu bývalé ruštinárky. Boli vždy asi jednu lekciu pred nami žiakmi. Každého pol roka sme mali inú učiteľku a ja som angličtinu nenávidel, pretože som jej nerozumel. V New Yorku som konečne pochopil jej gramatiku, veď je to vlastne latinčina s obmenami. Začal som ju mať rád.
Potrebujete angličtinu v práci?
Nie, ale rád sa učím. Dnes sa bez cudzej reči nikam nedostanete. Slovenčina je síce pekná, ale je obmedzená našimi a možno ešte českými hranicami.
Takže budete v cestovaní pokračovať?
Strašne by som ešte chcel ísť niekam na pol roka – napríklad do Austrálie. No nemôžem len tak odísť z Národného divadla či z ďalších rozbehnutých projektov. Môžem cestovať už len na kratšie vzdialenosti. A navyše – kedysi bolo cestovanie pre mňa vzrušujúce, ale po zážitku, ktorý sme s mojou sestrou a Zuzkou Fialkou prežili v Moskve, nadšenie opadlo. Cestovanie už nie je taká príjemná predstava.
Vždy ste chceli byť hercom?
Nikdy som nemal žiadne ambície. Akoby ma život sám viedol. Nechcem vyzerať ako list vo vetre, že nemám vlastný názor. Ale nemám pocit, že som sa netrafil. Baví ma hrať, ale nebudem rozprávať, ako herectvo bezhlavo milujem a koľko životov vďaka nemu prežijem. Aj toto povolanie má svoje úskalia.
Kedy vás nebaví hrať?
Keď nerozumiem slovám, čo vraví moja postava. Keď sú so mnou na javisku kolegovia solitéri, čo sa vám ani nepozrú do očí, či ak hrám príliš podobnú postavu, ktorú som už v minulosti hral. Rád pracujem v prostredí, kde nevládne vyšponovaná súťaživosť, no veci vznikajú z radosti. Nemám rád, keď sú okolo mňa ľudia, ktorí tárajú hodiny a hodiny, a nepovedia nič. A takých režisérov je veľa.
V akom filme ste hrali naposledy?
Tri sezóny v pekle. Popravde, čakal som od toho filmu viac. Podľa mňa bol k dobe po Februári 1948 priveľmi zhovievavý. Doba, keď sa komunisti dostali k moci, bola oveľa brutálnejšia, ako nakoniec vyznela vo filme. Zdal sa mi málo kritický. Mám rád filmy, ktoré sa snažia zabrániť opakovaniu histórie. Tento film mal obrovský rozpočet a bol aj veľmi pekne nakrútený, ale nemal na mňa taký silný vplyv, ako som očakával.
Scenár pôsobil lepšie?
Silnejšie. Mal som dobrú postavu. Negatívnu, no rozporuplnú. Bol som predstaviteľ proletariátu a snažil som sa svoju postavu pochopiť komplexne. Nikto nie je iba dobrý alebo zlý, aj keď možno sú nejaké výnimky, ako mi život postupne ukazuje. Ale vlastne kritérium dobrý-zlý je úplne mylné.
Aké filmy máte rád?
Filmy veľmi nepozerám ani do kina veľmi nechodím. Zaujal ma nemecký film Baaden Meinhof Komplex o RAF, bol výborný, lebo nebol jednoznačný. Nikoho neobhajoval. Nedával odpovede, ale kládol otázky. Tak sa pozná umenie – keď z kina odchádzate s otázkami, a nie odpoveďami.
Páčia sa vám filmy ako Eštebák?
Nevidel som ho, ale čítal som naň zdrvujúcu kritiku, ktorá pôsobila až zaujato. Mne bolo ľúto, že ma doň Ďuro Nvota neobsadil.
Čakáte, že vás režisér, v ktorého filme ste už hrali, obsadí aj nabudúce?
Nečakám, no dúfam. U Martina Šulíka som hral vo viacerých filmoch. Jeho si veľmi vážim. Aj Ďura Nvotu mám rád, to sú veľmi kultivovaní ľudia. Ďurko je taký tichší a Martin je zas neuveriteľne dobrý človek. Vtipný a citlivý. Len ľudia na tie jeho filmy nechodia. Veľmi ho to deprimuje. Aj jeho Slnečný štát mal výborné kritiky a ani na ten ľudia nechodili.
Namiesto filmov ste si poriadne užili divadlo. Budete hrať Shakespeara na Hrade aj na budúci rok?
Budem musieť, mám zmluvu. Už piaty rok hrám postavu Cézara Octaviana v Antoniovi a Kleopatre. Teraz to bolo posledný rok.
Užívate si tie predstavenia?
Ako ktoré. Antonia a Kleopatru som mal veľmi rád a bolo to aj najdlhšie hrané predstavenie Letných shakespearovských slávností. Väčšinou sa predstavenie hrá dva-tri roky. Toto sme hrali päť rokov a bola to radosť. Úloha, ktorú hrám v Pánoch z Verony, je presný opak. Táto poloha (kontaktná s divákmi) mi je cudzia, trápil som sa s ňou, bál som sa, či sa budú diváci smiať, keďže to je postava napísaná Shakespearom len a len na to. Dopadlo to však nakoniec, myslím, dobre, najmä vďaka režisérovi, ktorý banálny príbeh povýšil spôsobom jeho spracovania.
Ako sa líši hranie na nádvorí od hrania v divadle?
Vonku na nádvorí počuť lietať lietadlá, diskotéku v meste. Scéna je ďalej od divákov, horšie vás počuť. Jednoducho ste na námestí a tak musíte hrať.
A ako reagujú diváci?
Podľa počasia. Keď je chladnejšie, reagujú viac a lepšie. Keď je teplo, sú akísi lenivejší. Najviac smiechu a standing ovations zažijeme, keď je zima.
Prečo si myslíte, že ani Shakespeare by nebol nadšený, že hráte Pánov z Verony?
Tá hra nie je veľmi známa a ani sa často nehráva. Shakespearovské slávnosti však majú tradíciu. Vždy sa robia dve hry – jedna v Prahe a jedna v Bratislave. A Shakespeare nenapísal nevyčerpateľné množstvo hier. Tak teraz prichádzajú na rad tie menej známe a možno aj menej dobré. Mám pocit, akoby toto bol koncept Večera trojkráľového. Akoby si ho Shakespeare napísal nanečisto a potom koncept zahodil.
Máte rád tragikomické postavy, ale často hráte skôr komické…
Komické postavy ma bavia, keď sa stretnem s ľuďmi, s ktorými si rozumieme. S hercami z Profesionálov sme dobrí kolegovia, ale po robote sa nestretávame. Do toho projektu som išiel, lebo Janka, Lukáša, Csongora aj Helenku si vážim, sú to dobrí herci. Oni pre mňa boli zárukou, že to nebude úplná „idiotina“. (Baťka som ešte nepoznal.) A keby aj bola, s nimi sa budem hanbiť radšej ako s kýmkoľvek iným. Myslím, že v humore sme sa stretli.
Vaša kamarátka Zuzana Fialová povedala, že ste najsmiešnejší človek, akého pozná.
Nechápem! Naštvala ma tým. Človek rád počuje, že je vtipný, keď chce byť vtipný. Ale keď nechce byť vtipný a niekto mu stále hovorí, že je… akoby ma nebrala vôbec vážne. Ale to bolo dávno a ešte sme sa nepoznali tak dobre ako dnes.
Nezaškatuľkovali si vás už diváci ako policajta Boborovského z Profesionálov?
V divadle vždy na začiatku predstavenia bojujem s divákmi, že teraz nie som Bobor. A nech nečakajú obdobnú polohu, teraz pôjde o niečo iné. Fakt je, že to je námaha navyše, no ten pocit, že som ich presvedčil, oni pochopili, prijali to a uverili mi, stojí za to.
Niektorí ľudia chodia do divadla aj preto, aby videli svoju obľúbenú seriálovú postavu…
Hádam obľúbeného herca. Môžu chodiť na mená, ale nie na seriálové postavy.
Onedlho začnete učiť na VŠMU, ako ste sa k tomu dostali?
Môže za to Peter Mankovecký. On je zásadným hýbateľom môjho osudu. Ako malého ma rodičia dávali na rôzne krúžky, lebo ja som kričal „chcem! chcem!" a o týždeň som to neznášal. Takto raz mama našla v novinách Život Turca inzerát na divadelný krúžok. Mal som jedenásť rokov, keď do martinského divadla prišiel Peter Mankovecký. Chystal s Výrostkom hru Dom na hranici od Mrožka a hľadali do nej chlapca. Hneď ako vošli, vedel som, že vyberú mňa. A tak sa aj stalo. Povedali „tohto!" a zobrali ma.
A herectvo vás nadchlo?
Odvtedy som hrával v martinskom divadle detské roly a potom som prirodzene pokračoval na konzervatórium. Apelujem však na rodičov, aby svoje deti nedávali na hudobno-dramatický odbor. Je to nezmysel. Nech idú študovať gymnáziá alebo odborné školy. Vždy potom môžu ísť na VŠMU, keď už budú mať rozum. Ale určite nie na herecké konzervatórium. Tých je dnes ako húb po daždi: v Martine, vo Zvolene, v Topoľčanoch, v Nitre sú dve, v Košiciach a Bratislave tri. Produkujú každé ročne po pätnásť mladých nešťastných absolventov, z ktorých sa neuplatní ani päť percent. A nemajú vlastne žiadne stredoškolské vzdelanie, lebo tam sa z normálnych predmetov neučia nič, len slovenčinu a angličtinu. Je to chyba v nastavení systému a kompetentní úradníci na ministerstve školstva by mali zastaviť ten boom súkromných konzervatórií. Nech dieťa chodí na krúžok aj popri strednej škole ako popri základnej chodí na ZUŠ. A herectvo nech sa študuje až od osemnástich, kedy väčšina deciek už vytriezvela z pubertálneho sna stať sa celebritou.
Utiekli sme od vášho učenia mladých hercov.
Peter Mankovecký opäť zasiahol do môjho osudu, keď ma zavolal učiť na VŠMU. Vraj si myslí, že by som práve ja mohol mať ten dar odovzdať niečo študentom. Podľa mňa sa však herectvo učiť celkom nedá. Dá sa poopraviť zachádzanie do zlých uličiek a povedať takto nie. Ale učiť, to vie veľmi málo ľudí, napríklad prof. Martin Huba má istý systém, ktorý podľa mňa funguje, no aj tak musí byť poslucháč obdarený istou mierou talentu, aby chápal, o čom Huba vlastne hovorí.
A vy budete vedieť učiť?
Čo ja viem? Nijako sa na to nepripravujem – akurát hrám. Aj preto mi to prišlo také absurdné. Profesor Huba už chcel zo školy odísť, ale trval som na tom, že nás do toho s režisérom Mišom Vajdičkom, s ktorým budeme na škole tandem, nemôžu len tak hodiť. Aspoň prvé dva roky nech ostane s nami, nech sa naučím učiť od neho. Lebo on ma naozaj niečo naučil – som neposedný človek a nebaví ma dlho niekoho počúvať. Huba však hovoril tri hodiny a ja som ho tri hodiny počúval, lebo som rozumel, o čom hovorí. Rád by som od neho čosi odkukal, ako to robí, lebo z jeho hodín som odchádzal so zážitkami. Učenia sa skôr bojím, ako mám vo svojich tridsaťjeden rokoch učiť dvadsaťpäťročných? Ale je pre mňa aj veľká pocta, že si Peter vybral spomedzi mladých hercov mňa.
Viete, prečo si vás vybral?
Lebo podľa neho si svoje postavy naozaj vytváram. A mám režijnú ambíciu.
Prezraďte viac o seriáli, v ktorom najnovšie hráte.
Dnešné seriály majú tak trošku smiešne naivné názvy – tento sa volá Chuť lásky. Robí sa to veľmi rýchlo. Pracuje sa dvakrát toľko ako v Ordinácii a trikrát rýchlejšie. A to nepreháňam. Na nakrútenie triapolstranového obrazu máme pätnásť minút. Pritom samotný obraz trvá napríklad tri minúty – takže dvakrát si ho vyskúšate, nasleduje prvá ostrá – tá je vždy zlá, druhá tiež a keď príde na tretiu, to už ste stanovených pätnásť minút vyčerpali. A ešte sa máte prezliecť alebo premaskovať, a pritom sa už začína ďalšia pätnásťminútovka. Takže sme stále v sklze.
Nakrúcanie Ordinácie v ružovej záhrade bolo iné?
Ordinácia trvala veľmi dlho. Zo začiatku som mal len malú úlohu. Ale potom prišla Petra Polnišová a dala si podmienku, že chce hrať najmä so mnou, a tak sa moja postava veľmi rozrástla. Mal som tam veľmi pekný príbeh – bol som pacient s manickou depresiou. Snažil som sa ho hrať poctivo. Tiež ma bavilo hrať so Zitou Furkovou. Ona je skvelá herečka, jedna z tých, čo sa na vás ozaj pozerajú počas hrania. Je síce kamarátska, ale cítite akýsi odstup. A keď vám zrazu cez herectvo niečo zafunguje a pocítite, že vás akceptovala, je to ohromné. Bola to síce "len” Ordinácia, ale zrazu som aj tam videl zmysel. Napríklad keď som prvýkrát nakrúcal pôrod. Samozrejme, že tam bola bábika, ale keď prišli naozajstní doktori, hovorili čo a ako a tá baba to skvele hrala, tak som odchádzal, akoby som ja odrodil nejaké dieťa. Odchádzal som s úsmevom na tvári.
A ako sa vám hrá postava v Chuti lásky?
Tá postavu je až príliš negatívna a to sa nehrá dobre. Nič na svete nie je jednoznačné. Zatiaľ sa ešte trápim, no ono to príde.
Takže nie ste jeden z hercov, ktorí seriálmi opovrhujú?
A kto nimi opovrhuje? Poznám len jedného. A ten si sám robí zle. Nikto nemôže o sebe povedať, že je najlepší. To môžu povedať všetci ostatní okrem neho.
Kto je teda najlepší podľa vás, koho obdivujete?
Ľubomír Vajdička, to je podľa mňa zosobnenie charakteru a lásky. On je inteligentné dobro. Rozmýšľa nad tým, čo robí, a čo tým komu spôsobí. Je pre mňa vzor. Z hercov mám rád Anthonyho Hopkinsa, ten je dokonalý. Podobne je vo všetkom dokonalá aj Meryl Streepová, v Madisonských mostoch ma úplne zničila. Aj keď nič nehovorí, viete presne, čo si myslí. Vynikajúco zahrala Margaret Thatcherovú. Dokáže dať najavo pobúrenie bez jediného slova, iba tvárou. Keď vo filme predavač povie cenu mlieka, z jej tváre sa dá šok vyčítať lepšie, akoby sa spýtala: „Koľko?!“ Musí to byť ohromná žena.
Tento film ste si nemohli dať ujsť?
Nie, pretože veci, ktoré vo filme zazneli, sú na zapísanie. Na tom totiž dnes padá Európa. Deje sa presne to, čo ona nechcela. A má pravdu. Sociálny štát učí ľudí byť lenivými. Učí ich, že majú nárok byť leniví a žiť v istom štandarde už len preto, že sú. A to nie je pravda. Človek sa musí snažiť niečo robiť. Ľudí predsa vždy posúvalo ďalej, keď sa museli vynájsť.
Zaujímate sa o politiku?
Snažím sa byť zodpovedným občanom a zaujímať sa aj o politické dianie. Nemám rád pasivitu. Človek môže cítiť apatiu – a má na ňu tisíc dôvodov. Ale myslím, že žijeme v najlepšom možnom systéme. Veď to môžeme porovnať s minulosťou. Neznášam, keď niekto hovorí, že za komunistov bolo lepšie. To, že ľudia boli stíhaní, väznení, zabíjaní, už nespomenie. Hlavne, že dostal zadarmo byt. Preto ma film Tri sezóny v pekle trošku sklamal svojou vlažnosťou.
