Recenzia: Ďalší experiment v SND je našťastie pochopiteľnejší ako Kocúrkovo

Divák si veci domýšľa sám

Ešte pred začiatkom predstavenia diváka ohúri javisko plné rekvizít, čo je v dnešnej, minimalizmus obľubujúcej dobe, nezvyčajné. Vidíme tri oddelené priestory, ktoré zobrazujú byty hlavných postáv. Na začiatku hrá dôležitú úlohu zvuk – kvapkanie vody, vzdych po príchode domov, listovanie v novinách. Celý priestor Štúdia SND, v ktorom inscenácia prebieha, je v akomsi napätí, akoby sa ľudia báli prerušiť hru čo i len šuchnutím.

Koncert na želanie v SND

Fotogaléria 5 fotiek

+2

Už po pár minútach je jasné, že mnohých slov sa divák nedočká a že jeho primárnou úlohou je pozorovať, všímať si detaily, utvárať si obraz o troch bezmenných ženách, ktoré sleduje. Na javisku sa nachádza množstvo drobných detailov, vďaka ktorým dokáže divák aj bez slov poodhaliť vnútro postáv.

Sledujeme, čo robia po príchode domov, ich drobné každodenné činnosti, jemné rozdiely v tom, ako trávia svoj voľný čas. Inscenácia sa spolieha na to, že divák bude sám pátrať a dávať si jednotlivé zistenia do súvislostí.

Čítajte viac Premiéra novej inscenácie SND Koncert na želanie: z úst herečiek nezaznie ani slovo

Postava Moniky Hilmerovej sa zdá byť od začiatku utrápená, neskôr lepí na stenu akési ústrižky z novín či fotografie, ako pyžamo si oblečie hokejový dres… Žeby išlo o ženu po rozchode? Postava Jany Oľhovej si na chvíľu zapne televíziu a znudene sleduje program o tkaní, akoby tým chcela vyplniť ticho v byte. Neskôr cvičí jogu, namiesto večere si dá nanuk. Prezerá si časopis National Geographic a jeho plagátovú prílohu. Pri jednotlivých činnostiach sa zdá byť odovzdaná, povznesená nad skutočnosť, v ktorej žije.

Postava Ingrid Timkovej je zasa obklopená prácou, vyzerá ako workoholik – všade papiere, ešte aj vo voľnom čase čosi píše do počítača. Každá sa so samotou vyrovnáva inak, a predsa sa v predstavení nachádza niekoľko krátkych momentov, počas ktorých sa ich činnosti pretnú – v tom istom momente si zapália cigaretu, napijú sa z pohára.

Foto: Zuzana Lazarová

koncert na želanie Záber z inscenácie Koncert na želanie.

Prečo práve huby?

Táto pokojná a kontemplatívna inscenácia je následne prerušená rozhlasovou reláciou KchsK, ktorú moderuje Katarzia. Tá svojím prejavom s nezvyčajnou dikciou, ktorá sa nepočúva práve najlepšie, vytrhne diváka z rozjímania tým, že začne rozprávať rôzne fakty o hubách.

V pôvodnom Kroetzovom texte išlo o reláciu Vy si želáte, my hráme: Vaše najobľúbenejšie melódie s Fredom Rauchom. Vysielala sa každú stredu večer od roku 1947 až do roku 1978. Keďže išlo o obľúbený program vysielajúci zábavnú hudbu, šlágre, operetu a operu, je zvláštne, že si slovenskí tvorcovia zvolili ako tému huby. Žeby boli všetky tri postavy náruživými hubárkami? Ktovie.

V rámci rozhlasovej relácie odznie niekoľko vydarených piesní, ktoré napísala i zaspievala Katarzia. Divák sa v týchto úsekoch začne zamýšľať nad spojitosťou tejto témy s hlavnými postavami – huby tvoria pod zemou spletitú sieť, žeby aj tieto ženy boli čímsi spojené? Samotou? Bolesťou, ktorá sa u každej prejavuje trochu inak?

Čítajte viac Herečka Annamária Janeková: Aj nepríjemné veci musíme hovoriť nahlas

Koncert na želanie je zaujímavým experimentom, ktorý vo veľkej miere pracuje s tichom a s divákovými schopnosťami dedukcie. Najväčšou chybou inscenácie je zle zvolený formát rozhlasovej relácie, ktorá je dôležitou súčasťou pôvodnej predlohy.

Ako moderátor relácie by sa hodil niekto s dobre natrénovaným umeleckým prednesom, ktorý by moderoval naozaj populárny program – len ťažko sa dá uveriť tomu, že KchsK by malo širokú fanúšikovskú základňu, najmä s témami, ako sú huby. Namiesto toho, aby sa táto časť inscenácie pozvoľna spojila s tým, čo divák pozoruje na javisku, pôsobí rušivo a násilne.

Napriek tomu, že ide o hru, ktorej sa hodí prívlastok alternatívna, nemusí sa človek obávať takého zmätku, aký zažili diváci pri novom Kocúrkove. Z inscenácie si tentoraz skutočne niečo odnesie, s rodinou či s priateľmi môže po predstavení rozoberať, čo si o jednotlivých postavách myslí, aký asi viedli život, aké mali záujmy, čo ich trápilo, čím sa ich realita podobá na tú našu.

Koncert na želanie určite nie je pre každého, bežný divák z neho zrejme bude mať zmiešané pocity, najmä kvôli statickosti scény, absencii slov a interakcií medzi postavami. Divák odchádza z predstavania s ťaživým pocitom, pretože v inscenácii nič nie je veselé – len smútok, samota, beznádej, depresia a napokon aj smrť. Dúfajme, že nás počas tejto sezóny SND niečím aj rozveselí.