V minulej sezóne ste režírovali Camusovu hru Spravodliví o atentáte na cárovho strýka, vtedy aktuálna politická situácia vašu hru postavila do nového svetla. Skúmali ste dilemy atentátnika. Ako sa hre darí? Aké ste mali ohlasy?
Spravodliví sa ešte nehrajú tak dlho, inscenáciu sme uviedli pred letnými prázdninami, ale našla si svojich divákov. Aj keď je pravda, že niektorí diváci sa pri pohľade do programu „zľaknú“ témy terorizmu.
Boja sa politických tém?
To ani nie, len asi niektorí majú pocit, že sú tak zavalení ťaživými témami v bežnom živote, že sa na ne nechcú dívať aj v divadle. Podľa mňa to však funguje naopak, práve konfrontáciou s týmito témami v divadle sa môže človek očistiť.
Foto: Ján Dobrík
Teraz chystáte premiéru hry Hekuba. Vraj pôjde o adaptáciu trójskeho mýtu a postapokalyptický príbeh. Máte dojem, že dejiny sa opakujú?
Tá hra je o vojne. Írska dramatička Marina Carr adaptovala mýtus o trójskej vojne, ktorý väčšina ľudí pozná aspoň v základných pojmoch – Gréci, Trójania, Helena, trójsky kôň, Achilles… Marina Carr sa však na situáciu pozerá celkom odlišnou optikou.
Opisuje grécke, presnejšie povedané achájske, vojská ako barbarov, ktoré útočia na civilizovanú, vyspelú kultúru Tróje a zrazia ju k zemi. Optika je teda opačná, ako nám ju zachovali grécke mýty a dramatika.
Takže autorka hry Marina Carr vás upútala najmä opačnou optikou?
Áno, zároveň je to pokus rehabilitovať či inak poňať postavu trójskej kráľovnej Hekuby. Tá sa stala predmetom mnohých spracovaní, najznámejšia je asi Euripidova tragédia. Grécki dramatici však často mýty podávali tendenčne, s istou dávkou zjednodušenia by sme mohli povedať, že niekedy mierne propagandisticky – v prospech gréckej kultúry.
Marina Carr to obracia, kreslí portrét silnej ženy, ktorá si prechádza obrovským utrpením, no čelí mu s dôstojnosťou a so silou. Je to zaujímavý námet a bežná nie je ani forma, ktorú si zvolila.
Čo to znamená?
Herci predovšetkým opisujú svoje konanie, svoje myšlienky a pocity. Ako by sme jednotlivým postavám videli do hláv, a tak získavame viacnásobný pohľad na jednu a tú istú situáciu. Vyžaduje si to zvýšené sústredenie od hercov aj divákov, stojí na slove.
Práve to však umožňuje Marine Carr rozprávať o extrémnych veciach, dokáže sa vyhnúť sentimentalite a pátosu. Je to veľmi sugestívne, diváci situáciu dopĺňajú úlomkami svojej predstavivosti.
Najnovšie ste sa zamerali na silné ženské postavy. Na jeseň ste uviedli komornú hru Iokasté, teraz uvádzate inscenáciu pre celý súbor Hekuba. Tretia bude Stodolova hra Bačova žena. Spája ich postava silnej ženy, ale čím sa líšia?
Hry sa líšia formálne, aj dobou svojho vzniku. Iokasté je autorský text, ironický komentár k postaveniu ženy v súčasnosti v toxicky maskulínnom svete. Hekuba je tiež súčasný text, ale pracuje so silným príbehom v tradičnom zmysle slova.
Bačova žena je zasa slovenská klasika, známa hra Ivana Stodolu, uvádzaná mnohohrát. Odohráva sa v úplne inom čase a prostredí než Hekuba a Iokasté, ale čosi z antiky stále zachováva. Je tu extrémna, až ťažko riešiteľná situácia ženy, ktorá sa ocitá medzi dvoma mužmi a nakoniec zvolí samovraždu. To je gesto z antickej tragédie.
Antika ako laboratórium hraničných stavov človeka je niečo, čo spája všetky tri hry, hoci v inom kontexte. Všetky tri inscenácie sa odohrávajú na jednej scéne od rovnakého výtvarníka, ktorá sa postupne mení. Mohlo by sa nám podariť odohrať všetky tri hry za sebou ako jeden príbeh, akýsi triptych o ženách vo svete mužov.
Nie je to veľký skok od Hekube k Bačovej žene?
Je, ale práve to nás baví. Odľahčene možno povedať, že Bačova žena bude na konci sezóny jediným titulom, kde si diváci nepopletú názov – lebo nepôsobí tak cudzo Hekuba a Iokasté.
Pripomeňme, kto vlastne bola Hekuba.
Hekuba je mytologická postava trójskej kráľovnej, ktorá na konci vojny prichádza nielen o mužov, ale aj o takmer všetky svoje deti. Podľa rôznych zdrojov mala 18 či 19 detí, počty sa rôzne líšia, ona je matkou slávneho bojovníka Hektora, ktorého zavraždí Achilles, na konci vojny tragicky prichádza o najmladšieho syna Polydóra.
Ten musel ako nástupca trónu zomrieť, hoci mal len deväť rokov. Marina Carr ale opúšťa predstavu pomstychtivej kráľovnej, ktorá sa od úzkosti a bolesti zblázni. Zobrazuje ženu, ktorá dokáže niesť obrovské utrpenie.
Čítajte viac Recenzia: Ďalší experiment v SND je našťastie pochopiteľnejší ako Kocúrkovo
Grécka mytológia, do ktorej patrí Iokasté aj Hekuba, je plná vojen. Dotýka sa hra aj súčasnej vojny na Ukrajine a tamojších žien?
Dotýka sa jej absolútne, nepoukazujeme na to, ale Marina Carr hovorí o neopodstatnenom extrémnom násilí, ktoré udrelo na kultivovanú spoločnosť. Paralela k vojne na Ukrajine je zrejmá bez akýchkoľvek aktualizačných snáh.
Napríklad únos Heleny bol podľa gréckych mýtov jedným zo spúšťačov konfliktu, ale u Mariny Carr je len súčasťou dezinformačnej kampane achájskych kmeňov, zaznieva tu, že Helena v Tróji nikdy nebola, Gréci si ju vymysleli ako zámienku na inváziu.
Čo ste zistili pri zvolenej téme? Zachránia ženy svet? Kto je dnes silnejší – muži či ženy, keď hovoríte o kríze maskulinity?
Domnievam sa, že silnejšie sú ženy. Hovorí sa, že ak by vládla žena, k agresii by nedošlo – tak to by som podpísal. Stálo by za to dať šancu druhému pohlaviu až do momentu, keď prestaneme pohlavie ako také politicky riešiť.
