Poznali ste predtým túto rómsku spisovateľku a jej knihu?
Nepoznala, až v tomto čase som sa dozvedela, že existovala takáto výnimočná žena. Zomrela v roku 2003 a jej kniha vyšla predtým iba v češtine, nedostala som sa ku nej. Je to škoda, lebo stále žijeme v predsudkoch. Jej príbeh hovorí, v akých ťažkých podmienkach Rómovia žili, a jej silná osobnosť ma fascinuje. Aj pre mňa môže byť vzorom, čo všetko žena zvládne.

Vaším styčným bodom je divadlo, ona napísala prvú rómsku divadelnú hru a aj ju nacvičila s rómskymi ochotníkmi z osady, precestovali s ňou povojnové Československo a mali veľký úspech.
Na Slovensku už roky funguje rómske divadlo Romatan, no v tej dobe si neviem celkom dobre predstaviť, ako to divadlo naskúšali v osade, pri rómskom temperamente.

Ste členkou Činohry Národného divadla, kde sa objavili dve experimentálne hry a stretli sa s kontroverznou reakciou.
Prosím vás, sú to mierne vybočenia, ktoré sa berú veľmi dramaticky. Podľa mňa nie sú ničím poburujúce, ja som rada, že aj do Slovenského národného divadla vstupuje nejaká alternatíva.

Aj keď z Kocúrkova diváci odchádzali? Nebolo ich málo…
Pravdupovediac, neviem, prečo diváci odchádzajú. Je to hovorené v jazyku, na ktorý možno nie sú zvyknutí a nemajú takú trpezlivosť to počúvať. Rasťo Ballek je alternatívny a invenčný režisér, a to ich možno istým spôsobom irituje či poburuje.
V Kocúrkove neúčinkujete, ale hráte v SND v hre Koncert na želanie, kde herečky za celé predstavenie nepovedia ani slovo. Nebolo to pre vás zvláštne?
Už som účinkovala v hre, kde som nepovedala ani slovo, nie je to pre mňa nič nové. Moja postava nerozpráva, lebo je to osamelá žena, sama v byte, jej spoločníkmi sú len elektrické spotrebiče – televízor, rádio – čo tam má rozprávať? Tak žije veľa osamelých žien, ktorým už deti odišli z domu, alebo sú samoživiteľky, prípadne žijú samy, bez muža – len my si to nechceme uvedomiť.
