Milan Sládek hodí svoj archív asi do Dunaja. Oslavuje 85 rokov

Mím, režisér a choreograf Milan Sládek bude mať na Slovensku niekoľko podujatí. Práve dnes, 23. februára, sa dožíva 85. narodenín a pri tej príležitosti sa stretne so svojím publikom i priateľmi. Na oslavy sa pripravuje v Nemecku a je stále vo výbornej kondícii. Potvrdil nám to aj v telefonickom rozhovore.

23.02.2023 07:00
milan sladek Foto: ,
mím Milan Sládek
debata

Telesnú stránku máte aj profesiou dobre vytrénovanú, ste stále v pohybe, ale aj tak – nemali ste nikdy problémy s nadváhou?

K umeniu pantomímy potrebujem svoje telo, takže sa musím – aspoň ako-tak – o to telo starať. Samozrejme, keď človek priberá na veku, priberá aj trošku na váhe. Ale – momentálne som spokojný.

Takže ste ďalej taký fešák, ako vás poznáme, a s večným úsmevom na tvári?

Mám výhodu: s bielou maskou míma sa človek nemení.

K jubileu pripravujete podujatia v Kolíne nad Rýnom, kde žijete, aj na Slovensku. Okrem predstavení to bude aj výstava vašich obrazov. Čo na výstave uvidíme? Ako teraz maľujete?

Predstavujem obrazy z dlhšieho časového obdobia. Ťažko sa mi o nich hovorí, lebo maľujem abstraktne, ale vždy mi z toho vyjde nejaká postava. A keď mi môj galerista povie, aby som obraz pomenoval, neviem, ako sa volá. Sú to väčšinou figurálne obrazy a námetom je niečo z mojich skúseností. Týkajú sa teda pantomímy.

Premeny míma Milana Sládka

Pozrite si premeny Milana Sládka

Fotogaléria
Milan Sládek a jeho Kefka
mím Milan Sládek
+6Milan Sládek rád účinkuje s bábkami.

Jeden náš rozhovor mal názov Mím je socha v pohybe. Vy nielenže maľujte obrazy, ale sám zo seba robíte aj výtvarné dielo. Však ste sa učili u Vincenta Hložníka, kam vás zaviedol otec ešte ako chlapca. Ako to bolo?

Boli sme z jedného kraja, Hložník mal vtedy pred štyridsiatkou a učil kreslenie. Od švagra som dostal olejové farby, myslím, že k birmovke a začal som maľovať. V Považskej Bystrici, kde sme žili, bol výtvarný krúžok, ktorý viedol práve Vincent Hložník. Maľoval som tam napríklad spolu so Zuzanou Vaňousovou, sestrou Jozefa Kronera. Boli tam dospelí a ja medzi nimi. Trvalo to však krátko, lebo Vincent Hložník potom dostal profesúru na akadémii v Bratislave. Namiesto neho prišiel výtvarník Fero Kráľ a pokračovali sme. Robili sme krajinky, zátišia, všetko možné. Bola to zaujímavá skúsenosť.

Jeden z obrazov, ktorý maľoval mím Milan Sládek Foto: archív Milana Sládka
Milan Sládek obraz Jeden z obrazov, ktorý maľoval mím Milan Sládek

Už vtedy ste cítili, že to s vami šije, že je vám vrodený aj estetický pohyb? Alebo ste boli pokojné dieťa, čo sedí v lavici a kreslí si?

No, pokojné dieťa som nebol! Ja som napríklad rád napodobňoval našich susedov a známych, karikoval som ich, čím som si narobil trocha problémy.

Boli ste voľnomyšlienkar a výmyselník. Otec bol vraj zdesený, keď ste sám seba nakreslili nahého. Pamätáte si to?

Veľmi dobre si to pamätám. Mal som pastelové farby a prvé bolo, že som sám seba namaľoval nahého, lebo aj v knižkách som videl akty. Bol som v puberte a vtedy je človek na seba zvedavý. Keď to otec videl, začal mi vyčítať, či sa nehanbím. Takže – bol som nepochopený. Nepochopený umelec.

Ale vás to neodradilo?

Fero Kráľ raz išiel s nami do Bratislavy na prvú výstavu slovenských výtvarníkov. Bolo to v roku 1952 a pri tej príležitosti mi povedal, že by som sa mal prihlásiť na umeleckú priemyslovku. Išiel som teda na skúšky a zobrali ma. Nie však na grafiku, ako som si želal, ale na rezbárstvo. Odbor viedol Anton Drexler a môj priamy učiteľ bol Ludwik Korkoš.

Výborný sochár, mali ste sa čo naučiť, ale ako prišla pantomíma?

Áno, umelecká priemyslovka bola na vysokej úrovni a mali sme aj bábkový umelecký súbor, ktorý viedol profesor Miroslav Fikari. Jeho členmi boli takí ľudia ako Jana Pogorielová, Juraj Herz, Juraj Jakubisko, ktorý bol aj môj spolužiak, Elo Havetta. Tam som zažil divadlo vo zvláštnej forme – nielenže sme hrali, ale robili sme všetko. Vyrábali sme bábky, scénu, kostýmy. Bola to vynikajúca skupina.

Mali ste šťastie na ľudí?

Dokonca som sa k nim dostával aj cez knihy. Vtedy, na škole, mi náhodou prišla do rúk aj kniha Františka Kožíka Najväčší z pierotov. A to absolútne zmenilo môj osud.

Milan Sládek rád účinkuje s bábkami. Foto: archív Milana Sládka
Milan Sládek Milan Sládek rád účinkuje s bábkami.

Je to kniha o francúzskom mímovi Jeanovi Gaspardovi Deburauovi, ktorý sa narodil v českom Kolíne. On vás inšpiroval?

Ja som sa neskôr zoznámil so spisovateľom Františkom Kožíkom a keď som bol v Paríži, odfotografoval som hrob Jeana Gasparda Deburaua a poslal som mu fotografiu. V jednom z nasledujúcich vydaní knihy bola táto fotka uverejnená. Kožík povedal, že vo mne vidí jedného z nástupcov Jeana Gasparda Deburaua. Napísal mi krásny list, kde s uznaním hovorí o mojom umení. Bola to pre mňa veľká česť, že človek, ktorý svojou knihou pohol mojím životom, potom aj uznal moju prácu.

Spomínate snímky a knihy. Vy musíte mať obrovský archív! Máte v ňom poriadok, máte všetko pekne uložené?

Poriadok u mňa nečakajte! Keď som robil naplno divadlo, hrával som 130 – 160 predstavení ročne, a to nielen v Nemecku, ale aj v zahraničí. Mesiace som chodil po svete. Na nič iné som nemal čas, keďže som hral, režíroval a aj som písal libretá. Takže na to, aby som vniesol poriadok do môjho archívu, som už naozaj nemal silu, ale mám to všetko pekne pohromade. Snažil som sa ho aj ponúknuť Divadelnému ústavu v Bratislave, ale nejaký veľký záujem som nevidel. Asi to hodím do Dunaja.

Teraz je taká doba, že sa so stopami tvorivého ducha nikto nechce zaoberať, skladovať ich, a tak sa strácajú veľké hodnoty. Vráťme sa ešte ku knihe Najväčší z pierotov. Bola pantomíma vtedy pre vás objav?

Keď som začínal, bola pantomíma vlastne absolútne neznáma. Až cez tú knihu som sa k nej dostal. V kine Praha hrali film Marcela Carné Deti raja, hlavného predstaviteľa, Jeana Gasparda Deburaua, hral vynikajúci francúzsky herec a mím Jean-Luis Barrault. Naša pani učiteľka fyziky ma hľadala po škole, aby mi povedala – Sládek, toto musíte vidieť! A to bolo moje prvé stretnutie s pantomímou. Zvláštne ale bolo, že ja som si už predtým vymýšľal, niečo také som robil, ale nemal som predstavu, ako sa to má robiť a čo to je. Mal som pocit, že som to nevedel, tak ako Barrault, ktorý hral vo filme Pierota, ale prišiel som na to, ako telo pri pantomíme pracuje.

Neexistovala na to žiadna škola, tak som po maturite išiel na VŠMU (1957), na herecké oddelenie k Júliusovi Pántikovi a vtedy sme spolu s Milanom Lasicom, Evou Máriou Chalupovou a Darinou Poldaufovou pripravili prvé predstavenie pantomímy v Dimitrovke. Boli to tri predstavenia, ktoré boli dobre navštívené – 1958 – a ja som to robil tajne. Bol som prvák a nesmeli sme ešte vystupovať. Kritik Emil Lehuta však napísal nadšenú kritiku, čo sa dostalo do rúk môjho profesora Pántika a ten ma začal od pantomímy odhovárať, že to je buržoázne umenie. Ale však na pantomímu chodili najrôznejší ľudia! Potom som dostal možnosť študovať v Prahe a tam som pokračoval.

Vy ste pantomímu u nás preslávili, boli ste veľká hviezda. Bez slov sa dalo veľa povedať aj v čase cenzúry, predstavenia boli priam sprisahanecké. Ako to je dnes? Má pantomíma ešte zmysel?

Zmysel má vždy. Ja som bol trocha prekvapený, keď som sa v roku 1989–90 dostal do Bratislavy a niektorí herci hovorili: O čom budeme hrať, keď nemáme proti komu? Ja som žil v Nemecku, mohol som hovoriť a hrať, čo som chcel, a predsa to malo ohlas a zmysel. To znamená, že tie témy, ktoré som mal v repertoári, boli všeplatné, viac ľudské. Nie politické rébusy. Ale ja som nemal problém, ani keď bola cenzúra, lebo som ju aj tak neuznával.

Spomenuli ste Nemecko. Ako sa vám tam žilo? Bolo to na začiatku ťažké?

Hovorilo sa o mne, že som emigroval, ale ja som s emigráciou čakal až do doby, keď ma k nej donútili, čo nastalo vtedy, keď ma volali opäť, že je normalizácia. Presťahoval som sa zo Švédska do Nemecka a nadviazal som v Kolíne nad Rýnom kontakt s malým, tzv. pivničným divadlom, postupne som začal cestovať po Nemecku, po Francúzsku a v roku 1974 som otvoril svoje pantomimické divadlo Kefka. Všetci si ťukali na čelo nad mojou trúfalosťou, ale to divadlo začalo mať úspech a mohol som iniciovať aj festival Kaukliar, ktorý trval 13 rokov, a kde sme mali každý rok okolo 30 000 divákov. Keď som už bol v Nemecku známejší, oslovil ma Goetheho inštitút a spolupracovali sme. Takže som mal vďaka záujmu o mňa uľahčený vstup do tej krajiny.

mím Milan Sládek Čítajte viac Mím je socha v pohybe

A čo vám chýbalo zo Slovenska?

Ľudia hovoria, že krásy Slovenska a podobne, ale toto mi nechýbalo. Chýbali mi niektorí ľudia a, samozrejme, rodina. Prešiel som veľa krajín, spoznal som svet a veľa miest som si zamiloval. Vedel by som si predstaviť aj tam žiť. Zvláštne je, že či človek chce, alebo nie, nesie si so sebou to, čo na Slovensku dostal. Či sú to veci pozitívne, či nie. Nesiem si to so sebou aj ja. Mrzí ma, že na Slovensku sú vynikajúci ľudia, umelci, ktorí majú výbornú úroveň, to som s nimi zažil, ale ľudia, ktorí u nás tú kultúru organizujú, pravdepodobne nemajú schopnosť oceniť to kvalitné, čo na Slovensku existuje. A to stále platí, že národ sa vo svete stáva známy svojou kultúrou. A my máme čo ponúknuť!

Vy ste sa na istý čas na Slovensko po roku 1989 aj vrátili, ale dlho ste tu nevydržali. Ako to vlastne bolo?

Ešte počas Pražskej jari sme zažili veľké nadýchnutie a niesli sme si ho v sebe. Myslel som si, že keď sa starý systém zrúti, že bude pokračovať situáciou, aká bola v roku 1968. Bohužiaľ to tak nebolo. Nechcel som sa miešať do politických problémov a debát, to je choroba emigrantov, že prídu a všetko vedia najlepšie a ľuďom to ide na nervy. To som nechcel.

Chcel som iba pokračovať vo svojej práci. František Mikloško, vtedy predseda SNR, mi zavolal do Kolína, či by som nemal chuť pokračovať v mojej činnosti doma. Súhlasil som, a preto som aj začal zachraňovať zruinované divadlo Aréna. Európska únia mi ponúkla možnosť vybudovať Centrum európskej pantomímy v Bratislave. A to nebolo pochopené. To je práve naša tragédia, že máme možnosti, máme schopnosti, ale je medzi nami málo porozumenia.

Kde všade budete oslavovať?

V Nemecku aj na Slovensku. Mám výborného galeristu, ktorý mi pomáha oslavy organizovať tu v Kolíne nad Rýnom. Bude to v kostole na našom námestí, kde som aj často hrával. Tam budem mať napríklad, okrem iných predstavení a veľkej výstavy, na Veľký piatok predstavenie Krížovej cesty. Toto predstavenie budem hrať 25. februára v Koncertnom štúdiu Slovenského rozhlasu. Od 18. apríla do 14. mája bude v bratislavskej Umelke výstava mojich obrazov a predstavím tam aj moje dve posledné inscenácie.

Prídu na Slovensko kvôli jubileu aj vaše vnúčatá?

Vnúčatá prídu, keď budem oslavovať v Kolíne nad Rýnom, ale inak chodia do školy. Chlapec bude mať 15 a vnučka má 14 rokov. Na Slovensku ale potom budem sám, lebo mám veľa akcií, som napríklad pozvaný, aby som viedol v Nitre workshop.

Má niektoré z vnúčat talent po vás?

Chvalabohu, nie. Som veľmi šťastný, že ma pantomíma „postihla“, ale keď je človek aj tvorcom, aj interpretom, aj autorom v jednej osobe, je to náročné.

Aká téma vám leží na srdci teraz? O čom budete hrať?

Významný nemecký režisér Hansgünther Heyme prepracoval Kráľa Leara pred dvoma rokmi, hrám v podstate celú hru sólisticky. Je to také zvláštne predstavenie a hrám ho po nemecky. Aj v Bratislave to chcem ukázať. A potom predstavenie Magic four (Magická štvorka), ktoré som už v Bratislave hral, ale predstavím ho v novej podobe a s iným hudobníkom.

Koho očakávate v publiku? Máte verných fanúšikov?

Dúfam, že prídu. Mal som hrať v ružinovskom kultúrnom dome predstavenie Dubčekova jar. V predvečer mi volali, že predali iba šesťdesiat lístkov, či nemajú zrušiť predstavenie. Povedal som, že zahráme aj tak, a večer tam bolo toľko ľudí, že sa ani nepomestili. Ja si myslím, že som si nejakým spôsobom udržal množstvo ľudí, ktorí si moju prácu vážia, poznajú ma, rozumejú mi, a to je moja najväčšia radosť.

Milan Sládek

Narodil sa 23. februára 1938 v Streže­niciach. Vyštudoval rezbárstvo na Škole umeleckého priemyslu v Bratislave, pokračoval na Vysokej škole múzických umení, kde študoval herectvo. Už tam sa začal venovať pantomíme, v ktorej sa neskôr uplatnil v Prahe, v Divadle E. F. Buriana. Neskôr založil vlastný pantomimický súbor. Mal úspech aj v zahraničí, kde po roku 1968 zostal žiť a tvoriť. V Kolíne nad Rýnom založil aj svoje divadlo a festival pantomímy. Po roku 1989 sa vrátil do vlasti, v roku 1994 sa stal riaditeľom novozaloženého Medzinárodného inštitútu pre pohybové divadlo, ktorý viedol až do júna 2002. Inicioval rekonštrukciu historickej budovy Divadla Aréna. Vrátil sa do Nemecka, žije v Kolíne nad Rýnom, okrem pantomímy sa venuje aj maľbe.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Milan Sládek #mím