Stanislav Štepka: Z Radošiny je dobré víno aj divadlo

Radošinské naivné divadlo má šesťdesiat rokov. Na ten vek je neuveriteľne mladé. Presvedčili sme sa o tom aj na predstavení Madona s dieťaťom, kde je veľa sviežeho humoru, a sám zakladateľ divadla Stanislav Štepka žiari na javisku ako hviezda, s ktorou sa radi smejeme.

31.03.2023 06:00
Stanislav Štepka, RND Foto:
Portrét Stanislava Štepku na scéne RND
debata

V repertoári vášho divadla je ešte stále novinkou Madona s dieťaťom. Ako ste prišli na nápad stvárniť rodinu Hrdličkovcov, ktorá má problémy s úradmi aj medzi sebou? Z ktorého konca ste začali hru písať? Od svojej postavy deda Hrdličku?

Pred časom sa ma dlhoročný priateľ Viktor uprostred reči o všeličom inom nečakane spýtal, či mám napísaný závet. Reku, nemám a ani som o tom nerozmýšľal. No tak zajtra zájdi k notárovi a napíš si závet. Potom mi porozprával súkromný smutný príbeh o tom, ako jeho dve dcéry poriadne rozhádal obraz v byte, pretože ani jedna nechcela nič iné po otcovi zdediť, iba rodinný obraz v obývačke. A tak som cez Galandovu Madonu, ktorá sa mi, mimochodom, veľmi páči, začal malý dramatický výskum o tom, ako to vyzerá a čo je v súčasnej rodine dôležité. Začal som od rodičov.

Na vašom javiskovom dedovi Hrdličkovi sa publikum ohromne baví – najmä v situáciách, keď predvádzate priam pantomímu. Je to vtipný dialóg medzi vami a župným úradníkom, ktorý prebieha v celotelovej znakovej reči. To všetko už bolo v scenári? Ako k vám prichádzajú nápady?

Kedysi mi rozprával priateľ príbeh o tom, ako celú rodinu dobehol ich dedo, ktorého odjakživa mali za nepočujúceho, no napokon zistili, že to nebola pravda, dedo dobre počul, hluchotu iba predstieral, aby sa vlastne mohol čo najlepšie dostať rodine pod kožu. A tak sa na javisku v Madone ako dedo Karol robím hluchým, aby som mohol detailne pozorovať a usvedčiť z tárania tých, čo veľa rozprávajú, v našom príbehu to platí o bodrom úradníkovi zo župy.

Stanislav Štepka a 60 rokov RND

Pozrite si fotogalériu Radošincov a Stanislava Štepku

Fotogaléria
Dedo Karol (Stanislav Štepka) s vnučkami...
Pred nácvikom Štepkovej hry Šťastné konce...
+10Stanislav Štepka na scéne RND počas rozhlasovej...

Máte aj teraz niečo rozpísané?

V druhej polovici apríla začneme skúšať moju novú hru, vlastne čosi ako javiskový film o Slovensku a našom divadle od roku 1950 po rok 2000 pod názvom Deti doby. Taký skoro až autentický dvojitý životný príbeh vidieckeho autora a jeho divadla a paralelne príbeh dvojice sirôt z okresného mesta. Ich osudy sa nakoniec stretnú i pospájajú, ako sa to dosť často stáva nielen v divadle, ale hlavne v živote. Trpko-smiešnu komédiu režíruje Ondrej Spišák a v hre zaznejú pekné piesne Jána Melkoviča, Juraja Haška a ďalších skladateľov. Po sérii predpremiér premiéru plánujeme na polovicu septembra. Takisto už usilovne pracujeme na jubilejnom kabaretnom večere či javiskovej šou Sláva nášmu výletu k 60. výročiu RND, na programe spolupracujeme s RTVS.

Ľudia dnes nadávajú na dobu (ako napokon vždy). Čo ste rokmi zistili? Z čoho najmä pramenia naše problémy? Akí sme? Meníme sa?

Aby občania nenadávali na dobu, respektíve na tých, čo počas takej či onakej doby rozhodujú o našich životoch, na to sú asi najlepšie voľby. Teda treba dať hlas radšej takým, čo nepopulárne sľubujú drinu a pot, ako takým, čo si nás chcú kúpiť eurami na ruku. Ja viem, u nás sa do politiky nehrnú osobnosti, ale iba podozrivé osoby, ktoré priveľmi túžia po tom, aby sa konečne zviditeľnili, keď sa tak doteraz ani náhodou nestalo. Cieľ je funkcia – a iste nie tvorivá práca. Na tú nemajú. Vlastne nemajú skoro na nič. A preto zakladajú strany a odkazujú krajanom, že sú pripravení, živí a zdraví. A naširoko usmiati nás na obrazovkách a bilbordoch prosíkajú o naše hlasy.

Stanislav Štepka Čítajte viac Mladneme s našimi divákmi, hovorí oslávenec Stanislav Štepka

Vaše divadlo tu máme už 60 rokov – ktoré chvíle boli pre vás najťažšie? Kedy sa najviac darí?

Najťažšie boli tzv. normalizačné sedemdesiate roky, keď priazeň divákov síce bola na našej strane, ale to bolo k normálnemu či profesionálnemu fungovaniu divadla málo – naše tituly neschvaľovali tí, čo vtedy všetko schvaľovali. Ale preniesli sme sa cez to. Prežili sme. Tí, čo nás schvaľovali a neschvaľovali, neprežili, a zrazu akoby ich ani nikdy nebolo. Chvalabohu, na predstavenia RND diváci odjakživa chodia. Žijeme náš divadelný príbeh už šieste desaťročie spoločne s našimi divákmi, starneme a zároveň mladneme s nimi. Poviem pravdu, na našich divákov vždy bolo spoľahnutie, a my sme sa ich vždy pokúšali nesklamať, a preto sme aj na nich hrdí.

Spomínate si na celkom prvé predstavenia? Ja musím pripomenúť veľké nadšenie nás divákov, pocit spolupatričnosti hľadiska, javiska počas vášho predstavenia Jááánošííík v PKO. Všetko bolo nabité energiou, nádejou, svetlom. Všetko žiarilo, aj vy herci. Musím však povedať, že aj na predstavení Madony s dieťaťom som nedávno mala podobné pocity.

Jááánošíííkom sme sa na začiatku tých nešťastných 70. rokov pokúšali predstaviť a vlastne aj s divadlom nejako prežiť – s humorom a s našimi divákmi. Verte, som rád, že ste medzi nimi boli aj vy. Mám dobrý pocit, že vysokoškolské internáty a kluby sa pre naše divadlo stali v tamtých rokoch záchytnými tábormi pred okolitým temnom, čo sa čiastočne podarilo OPUS-u zachytiť v internáte v Mlynskej doline a na Mladej garde na platniach Jááánošííík a Človečina. Skoro každá veta v spomínaných hrách sa vtedy stala dôvodom na smiech a možno až výsmech z toho, čo sa dialo a žilo naokolo. Dnes stále hráme Jááánošíííka (nedávno bola 1 100. repríza) – ale to už je celkom iný príbeh – príbeh o fungovaní legendy.

Vaši diváci sú stále spriaznené duše, vaše divadlo je akýsi ostrov spolupatričnosti. Ako to je v iných mestách, kde hosťujete? Aké je Slovensko očami „naivných“?

Mám v divadlách dobrý pocit z toho, že všade, kde účinkujeme – a hráme skoro vo všetkých slovenských mestách – sedia v hľadisku okrem tých, čo kedysi nám tlieskali v internátoch, už aj ich deti, ba aj vnuci. Vlastne nie možno, ale isto! A my sa usilujeme im aj dnes hovoriť ako kedysi o tom, čo spolu žijeme, teda „čo nenávidíme a milujeme“. Viem aj to, že mnohí by nás chceli vidieť takých zakonzervovaných v Jááánošíííkovi z internátov zo sedemdesiatych rokov, čo, samozrejme, nejde ani nasilu. Je tu celkom iná doba a s úplne inými dôvodmi na smiech.

Čo všetko k šesťdesiatke divadla chystáte? Bude aj torta?

Už som naznačil, chystáme hru Deti doby, „intímne správy zo zázemia Slovenska a RND“, skoro až autobiografickú javiskovú či filmovú správu o tom, ako, kde a s kým dospieval autor a jeho divadlo. Takisto sme v našej agentúre vydali knižku mojich textov piesní pod názvom Počuje ma niekto (1963 – 2023), katalóg fotografií nášho fotografa Ctibora Bachratého, zároveň pripravujeme spolu s RTVS film Dospievanie a na vydanie chystáme spolu s rozhlasom cédečko s piesňami RND. Koncom roka, ako som už spomenul, pripravujeme netradičný jubilejný program k našej šesťdesiatke. A to už koncom tohto roka budeme spolu so SĽUK-om vo veľkom pracovať na spoločnom muzikáli pre rok 2024 Ako som vstúpil do seba…

V hre Madona s dieťaťom ide o obraz Mikuláša Galandu. Obraz síce hrá svojskú úlohu v príbehu, ale predsa – je to váš výtvarný vkus? Máte rád slovenské výtvarné umenie?

Mám – a veľmi. Veď sa nemáme za čo hanbiť, práve naopak. Mali sme naozaj svetových výtvarníkov: Fulla, Benka, Sokol, Galanda. Práve Galandova Madona s dieťaťom (pôvodný názov Matka, Ružová madona, sediaca, 1933) ma veľmi inšpirovala pri písaní hry, ktorej som napokon dal názov podľa Galandovho slávneho obrazu. V hre príde reč aj na takých, čo v súčasnosti, žiaľ, na klasikoch výtvarného umenia podvodnícky parazitujú. Ale to už je takisto iná téma.

Radošinské naivné divadlo má už, žiaľ, aj svoju pietnu sieň – je v nej výtvarník Svetozár Mydlo, Janko Melkovič alebo herečka Katka Kolníková. Chýbajú vám? Čo pre vás znamenali?

Často, skoro dennodenne, v takej či onakej súvislosti spomíname na nášho skvelého, priam neprekonateľného výtvarníka Sveťa Mydla, autora divadelného loga, ale aj všetkých výtvarných nápadov, stále hráme a s pasiou spievame nevšedne melodické piesne Janka Melkoviča a pani Kolníková je v spomienkach u nás prítomná dennodenne. Boli to silné osobnosti, ktoré výrazne poznačili poetiku nášho divadla, a ja verím a dúfam, že mnohí z tých, čo dnes tvoria RND, sa svojou tvorivou prácou už k nim približujú. Napríklad Maruška Nedomová.

Vaše divadlo je aj liahňou talentov a hviezd. Na koho ste pyšný? Vracajú sa k vám?

Skoro dvesto zaujímavých a známych, možno niektorých aj menej známych mien sa vystriedalo počas šesťdesiatich divadelných sezón na javisku v našom divadle. Píšem o nich v knižkách Kronika komika 1 – 6, ktoré vydal Ikar, ale aj v našich divadelných ročenkách RND REVUE. Tvorili spolu so mnou a s ďalšími spolutvorcami poetiku nášho divadla. Som im za roky peknej spolupráce, ale aj priateľského spolužitia vďačný. Verím, že je to aj naopak. Veď mnohí spomedzi účinkujúcich sa do divadla radi vracajú nielen zase účinkovať v najnovších tituloch, ale niektorí aj ako vďační diváci.

Podľa vašich skvelých výkonov na scéne sa zdá, že nestarnete. Priam naberáte na šarme. (A ten elegantný kostým!) Máte tajný recept na večnú mladosť?

Roky neoklamete, hoci na javisku sa tie roky tuším na dve hodiny trochu oklamať dajú. Na javisku herec na chvíľu od seba oddiali roky a choroby, nádchy a bolesti. Ale po poslednej klaňačke je všetko inak: do šatní sa vracajú ustatí, ale tuším aj trochu šťastní javiskoví pacienti…

A čo nového v Radošine? Je stále divadelná? Je v nej stále dobré víno?

Radošinské víno je skvelé a stále u nás najlepšie. Ale aj miestny divadelný súbor Hlavina robí obci viac než dobré meno. Do Radošiny sa rád v lete vraciam, pokračujem v mojej práci. Radošina je môj pravidelný letný kúpeľný pobyt.

Stanislav Štepka

Narodil sa 26. júla 1944 v Radošine. Vyštudoval Pedagogickú fakultu v Nitre a novinárstvo na FFUK. Spočiatku sa venoval pedagogickej činnosti, v roku 1970 sa stal redaktorom Učiteľských novín, kde pôsobil do roku 1975, potom, až do roku 1983, bol redaktorom zábavných programov v Čs. rozhlase v Bratislave. Od roku 1983 sa venuje profesionálne spisovateľskej a divadelnej práci. Napísal desiatky hier, vydáva knihy (napr. Nemé tváre, alebo Zver sa píše s veľkým Z, Stvorenie sveta, Desatoro, Nevesta predaná Kubovi, Človečina, Jááánošííík! Kronika komika…) Je zakladateľom, pôvodcom poetiky, výlučným dramatikom, ale aj režisérom, textárom, hereckým protagonistom, riaditeľom a umeleckým šéfom Radošinského naivného divadla, ktoré výhradne uvádza iba jeho dramatické texty od svojho vzniku (25. decembra 1963 v Radošine).

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Stanislav Štepka #Radošinské naivné divadlo #RND #Madona s dieťaťom