Kedy ste prvýkrát počuli o pobedimskom masakri z októbra 1928?
Na začiatku skúšobného procesu, dovtedy som o ňom nevedela nič. Na skúškach sme postupne začali rozkrývať túto tému, predtým som si myslela, že Pobedim je v Čechách.
Nezľakli ste sa témy pogromu na Rómov a ako také niečo stvárnite v inscenácii?
Absolútne som netušila, do čoho idem, ani aký bude text. Vôbec som si nevedela predstaviť, čo to bolo a ako to vieme divadelne stvárniť.
Pozrite si snímky z inscenácie Budete mať luft!
Režisér zvolil fragmentárnu formu, každý z vás štyroch hercov hrá niekoľko postáv – mužov i ženy. Aké pre vás bolo toto „prepínanie postáv“?
To sme zvládli, je to súčasťou nášho hereckého diapazónu. Pre nás je dôležité artikulovať témy a ako citlivo poukázať na to, čo sa stalo. Tiež sa nás tá téma hlboko dotkla, zasiahla nás. Na meotare premietame skutočné fotky zavraždených z archívu, vyjadrujeme sa veľmi priamo, ale myslím, že to tak má byť a že netreba pred tým zatvárať oči.
Chodili ste tiež do archívov študovať materiály alebo vám o tom rozprával režisér s dramaturgom?
Obaja spravili mravčiu prácu, prešli procesom hľadania v archívoch. Keď sme prišli na prvú skúšku, už sme mali kompletný text, ktorý sa až do premiéry takmer nemenil.
Vaše texty sú autentické výpovede, nič nie je vymyslené. Ako to na vás pôsobilo?
Často sme paradoxne reagovali smiechom, ktorý prezrádza šok. Kolega Peťo Ondrejička má na konci monológ, kde sa ho prokurátor pýta na jednotlivé obvinenia a hovorí, ako nespravil istý skutok, ako sa nestal – tak dopodrobna opisuje, čo neurobil, až z toho mrazí. Pamätám si, že na skúške som úplne nepatrične vybuchla do smiechu a zároveň som plakala. Prišlo mi to celé absurdné, desivé a hrozné zároveň, takže každý sme sa s tým vyrovnávali po svojom. Úžasné bolo, že sme sa naozaj naciťovali na seba a boli k sebe akosi zmierlivejší, ľudskejší, lebo sme mali pred sebou niečo, voči čomu máme rešpekt. Emócie boli všelijaké, ale je to naša práca a musíme ju zvládnuť.
Čítali ste aj knihu Marka Vadasa Šesť cudzincov, kde píše práve o tomto masakri?
Nie, mám doma malé dieťa, takže už som nestíhala takú nadprácu ako zvyčajne. Ale vďaka bohu za Milku Rigovú, ktorá je aktivistka, rómska kultúra je jej téma, robí veľa pre rómskych spoluobčanov. Bola nám veľmi dobrou spoločníčkou a partnerkou, keď sme sa bavili o Rómoch. Tým, že ona sama je Rómka, bolo to ešte silnejšie, vedela nám povedať, ako to vnímajú Rómovia.
Hráte aj v inscenácii Salemské bosorky, kde tiež veľkú časť tvorí súdny proces. Vidíte tu nejaké paralely?
Výkon Ingrid Timkovej v Salemských bosorkách je bravúrny, v našej hre Budete mať luft! len sprostredkúvam divákovi informácie o vyšetrovaní. V niečom sú hry možno porovnateľné. Aj tam som sa na jednej skúške rozplakala, lebo mi prišlo ľúto, že nedokážem prokurátora obmäkčiť, aby povedal pravdu.
Môžeme vás vidieť aj v televíznom seriáli Dunaj, k vašim službám, ktorý sa tiež odohráva v roku 1939 za nenávistnej atmosféry. Máte teraz samé ťažké úlohy. Ako sa vám to hrá?
Zvykla som si, hľadám si tam, čo ma baví, ale je výborné môcť sa konfrontovať s minulosťou, pripomínať si niektoré veci a na základe toho byť lepším človekom.
Čítajte viac Salemské bosorky sa vracajú do Národného
Takže nemáte z tých ťaživých tém nočné mory a nemyslíte si, že by ste si už rada zahrali aj v niečom odľahčenejšom?
Myslím si, že to príde – dúfajme. Niekedy to na človeka môže doľahnúť, ale rada hrám vo veciach, čo majú hĺbku, sú pravdivé.
Kto by podľa vás mal vidieť inscenáciu Budete mať luft!?
Mali by to vidieť všetci. Viem, že ľudia si chcú oddýchnuť, lebo žijeme ťažké časy, ale tie sme asi žili vždy. Ale to, čo tam artikulujeme, sú hlboké veci. Každý by sa mal pozrieť hlboko do seba, do svojej rodiny, minulosti, aby sme sa mohli vyliečiť z rodinných či historických tráum. Akákoľvek reflexia je vítaná. Dúfame, že divák bude kriticky rozmýšľať a že v ňom niečo z hry zostane.
