Keď sme robili rozhovor v januári 2021 pri vašom nástupe do funkcie šéfa SND, jeho titulok znel: Ego a rivalita k divadlu patria. Celkom výstižné, však? Čakali ste však až toľko ega a rivality?
Nenazval by som to v tejto chvíli rivalitou, nazval by som to nenávisťou zo strany prepustených a odmietaním nevyhnutných zmien. Áno, emócie boli veľmi silné a emócie prevládli nad zdravým rozumom.
Už vtedy ste povedali, že si uvedomujete, že štátna príspevková organizácia si vyžaduje iný prístup a iný typ riadenia ako súkromný letný festival. SND ste označili za obrovskú výzvu. Ako by ste to nazvali dnes?
Pochopiteľne, že riadenie veľkej štátnej inštitúcie je obrovskou výzvou aj pre skúsenejšieho manažéra ako som ja. Predsa len je to inštitúcia, ktorá zamestnáva viac ako 800 zamestnancov, má osem odborových organizácií, spravuje tri budovy, tisíce štvorcových metrov štátneho majetku, takže je to veľký hospodársky subjekt, ktorý má navyše vo vnútri nielen úradníkov, ale aj veľa umeleckých osobností, často s veľmi vyprofilovanými názormi na život, ktoré vedia aj jasne artikulovať. Takže v tomto je to zložité. Divadlo sme prevzali v čase covidu, pokračovali sme počas vládnej krízy a opäť ho preberáme v zložitom predvolebnom období. Netvrdím, že to bude mať nejaký priamy vplyv na nás ako na inštitúciu, ale, samozrejme, fungujeme v nejakom priestore a vplyv na ten priestor tu je.
Čo vás uplynulé dva roky vo funkcii naučili?
Veľa sme sa za ten čas naučili, takže sa vraciame poučenejší a určite nebudeme niektoré z našich chýb opakovať, ako napríklad neobratné vyjadrovania sa na konferenciách v Maďarsku.
Hovoríte v množnom čísle „nebudeme“ – platí to o vás alebo aj o nejakých ďalších ľuďoch?
To neobratné vyjadrovanie platí o iba mne. Rád hovorím v množnom čísle, lebo celé to dvojročné pôsobenie v Národnom divadle nebolo len mojím pôsobením, ale bolo to pôsobenie môjho tímu a mojich kolegov, s ktorými sme spustili mnohé reformy, ktoré sa ukazujú správne. Preto by bolo nesprávne hovoriť o niektorých oblastiach v jednotnom čísle.
Ako ste vlastne prežili posledného pol roka, odkedy vás ministerka odvolala z funkcie generálneho riaditeľa SND? Čo ste robili v tomto medzičase?
Venoval som sa oveľa viacej rodine, vrátil som sa naspäť k podnikaniu, ktoré som dočasne prerušil. Bol som mimoriadne zaneprázdnený, ale bolo to príjemné tvorivé obdobie, počas ktorého som sa v nejakej chvíli rozhodol, že sa opäť zapojím do výberového procesu, takže som sa venoval aj príprave na verejné vypočutie. Bolo to pekné obdobie plné sebareflexie a rozmýšľania o tom, čo sa udialo, prečo sa to udialo a ak sa vrátime, čo urobíme inak, v čom budeme pokračovať. Cenná životná skúsenosť.
Nepovažujete dnes vaše októbrové podanie demisie za unáhlený krok? Neľutujete to? Nebolo by bývalo stačilo iba ospravedlnenie?
Neľutujem to vôbec. Okamžite, ako som videl sám seba na zázname, ako v Budapešti vyslovujem nevhodný a nevtipný vtip, navyše s úsmevom, pochopil som, že toto je presne tá lekcia pokory, ktorú som potreboval. Preto to pre mňa bola okamžitá vec a ešte na ceste z Budapešti do Bratislavy som bol pevne rozhodnutý, že ponúknem svoju demisiu. Myslím si, že dospelý človek by mal byť schopný niesť za svoje chyby zodpovednosť, to som urobil tým, že som ponúkol svoju demisiu, ktorá bola prijatá. To absolútne rešpektujem. Rovnako si myslím, že je v poriadku a správne, aby som sa opäť zapojil do boja o možnosť pokračovať v nedokončenej práci. Takže nič z toho, čo sa udialo ohľadne mojej demisie, neľutujem. Ľutujem len svoj nevhodný vtip v Budapešti.
Čítajte viac Matej Drlička sa vracia do funkcie generálneho riaditeľa SND. Chce pokračovať v reformách
Vaše vymenovanie do funkcie šéfa SND privítal aj Eduard Heger – nie je trochu paradoxné, že sa ako politik necítil byť dotknutý vaším povestným výrokom o politikoch, ktorí „nanešťastie ešte dýchajú“?
To je otázka na pána premiéra, ja, samozrejme, nemôžem hovoriť zaňho. Verím, že väčšina politikov pochopila, že išlo iba o vtip, navyše nie úplne podarený a že za tým neboli žiadne iné úmysly.
Čo vlastne bude po vašom návrate do SND inak? Prídu noví ľudia, alebo sa niektorí vrátia?
Žiadna zásadnejšia odchýlka od toho, čo sme realizovali pred októbrom 2022, sa nekoná, pokračuje sa. Som veľmi vďačný ľuďom, ktorí zotrvali v divadle, aj dočasne poverenému generálnemu riaditeľovi, pánovi Švolíkovi, že sa z tých koľají nevychýlili a verili reformám, ktoré sa ukazujú ako správne. Vidíme to nielen pri pohľade na náš rozpočet, ekonomiku a plné sály. Čo sa týka tímu, ten som komunikoval už v rámci verejného vypočutia, vracia sa so mnou tím v pôvodnej zostave s výnimkou riaditeľa opery, tam namiesto Lubora Cukra príde Martin Leginus. Výmena nastane aj v oblasti riadenia Umelecko-dekoračných dielní, namiesto Petra Klaudínyho príde renomovaná osobnosť Peter Čanecký. Dielne majú pred sebou náročnú etapu konsolidácie, takže je to dôležitý človek v tíme. Celý zvyšný tím, ktorý nebol až taký viditeľný, pretože nešlo o riaditeľské pozície, toho pol roka trpezlivo čakal a je pripravený vrátiť sa.
Viackrát ste povedali, že chcete pokračovať v začatých reformách. Môžete v skratke priblížiť, v čom spočívali?
Najväčšie reformy boli ekonomického a prevádzkového charakteru. Keď to stručne poviem, zmenili sme spôsob, akým rozpočtujeme, akým komunikujeme s naším zriaďovateľom o financovaní, alebo spôsob nazerania na riadenie našich výnosov. Najväčšia reforma z prevádzkového pohľadu, ktorú divák vidí a vníma, je prechod z repertoárového hrania na semiblokové v prípade opery a baletu. Ukazuje sa, že to bude úspešný projekt, pretože návštevnosť predstavení významne rastie. Mám informáciu, že opera je naozaj vynikajúco naštartovaná, návštevnosť radikálne stúpla, v balete sú plné sály v poslednom období samozrejmosť, ale ešte pred pár rokmi to tak nebolo. Prioritou je, aby postupne rástla kvalita všetkých troch súborov a aby sa aj naďalej dvíhala krivka návštevnosti primárne v opere, ktorá v predcovidovom období najviac trpela klesajúcim záujmom návštevníkov. Reforma prechodu z repertoárového na semiblokový systém je dosť veľká výzva na to, aby sme ju upevňovali a zdokonaľovali. Myslím, že v horizonte dvoch troch rokov to bude nespochybniteľný systém a aj kritici uznajú, že to bolo správne rozhodnutie.
Kritici argumentujú, že Bratislava nie je La Scala ani Viedeň…
Nie je. Ale sály sú plné.
Koľkokrát ste boli v SND od vášho odvolania?
Nerátal som to, ale chodil som do divadla jednak preto, aby som odovzdal agendu pánovi Švolíkovi, to bolo ešte počas mojej výpovednej doby. Ako divák som bol veľakrát, na opere, balete i činohre.
Boli ste aj na Kocúrkove? Nedvíhalo vás zo stoličky, ako niektorých divákov?
Patrím medzi nadšených divákov Kocúrkova. Je pravda, že som bol oboznámený s náročnosťou tejto inscenácie, mal som preštudovaný bulletin, čiže mal som ten pomyselný dramaturgický kľúč, ktorý je pri tejto inscenácii extrémne dôležitý. Rozumiem aj divákom, ktorí odchádzali nazlostení, lebo neboli schopní zložiť tú komplikovanú dramaturgickú skladačku, ale na druhej strane divadlo môže byť výzvou. Nemalo by byť výzvou na každom predstavení, ale intelelektuálna výzva občas nezaškodí, je to dobrá psychohygiena po insitných seriáloch v televízii. Herectvo, scéna a kostýmy boli dostatočnou motiváciou na to, aby sa vrátil aj nespokojný divák a po preštudovaní bulletinu si Kocúrkovo vychutnal. Tá inscenácia je režisérsky bravúrne zvládnutá, ale súhlasím, že je dobré mať predtým návod na použitie. Takže ak sa chystáte na Kocúrkovo, prosím, zadovážte si bulletin, nie je to marketingový ťah.
Čítajte viac Z premiéry Kocúrkova odchádzali šokovaní diváci. Hra zostáva rébusom
Myslíte si, že diváci si naozaj pred predstavením študujú bulletiny? Navyše si ho väčšinou kúpia až na predstavení.
Súhlasím, ale v tomto prípade odporúčam pri kúpe vstupenky v pokladnici zakúpiť si aj bulletin. Rozumiem konsternácii divákov, takí sedeli aj vedľa mňa. Všimol som si jeden zaujímavý divadelný paradox: ľudia bežne chodia na operu, ktorej dej mnohí nepochopia. Najmä v prípadoch historických námetov s veľkým počtom postáv. Divák sa tam odovzdá kráse hudby, scény a na titulkovacie zariadenie sa ani nepozerá. Keď sa opýtate na obsah takejto opery, bežne ľudia nevedia odpovedať. V činohre je však také niečo nepredstaviteľné.
V opere majú hudbu, ale čo v činohre, keď nepochopia dej?
Na Kocúrkovo sa dá nazerať ako na experiment, ale iba v slovenských pomeroch. V Nemecku by to bola veľmi prístupná klasika. Ale na tú inscenáciu sa dá pozerať aj ako na obraz, performanciu mimoriadne kvalitných hercov, s nádhernou výtvarnou estetikou. Stáva sa, že keď príde zahraničný režisér vychýrený svojou progresívnou tvorbou a prednesie úplne nezrozumiteľný koncept, ľudia sú nadšení a tlieskajú, lebo status tak velí. Pri Kocúrkove však ide o dielo nášho režiséra a nášho dramaturga, tak to všetci zhejtujeme, lebo tomu nerozumieme. Je to však aj zatrasenie smerom do divadla. Aj dramaturgovia by sa mali zamyslieť, či neprestrelili, či do budúcnosti nekomunikovať takúto odvážnu inscenáciu inak. A divák si môže povedať, O. K., bola to výzva, ale chcem to vidieť znova.
Videli ste aj najnovšiu premiéru – Konformistu podľa románu Alberta Moraviu? To bolo oproti Kocúrkovo pomerne klasické divadlo.
Tento typ inscenácie musí byť v SND, téma je mimoriadne aktuálna a verím, že aj zrozumiteľná. Tak ako má Národné divadlo ponúkať komédie typu Celé zle, aj veľké polákovské plátna tam majú byť a rovnako aj Kocúrkovo. Veľké európske kultúrne inštitúcie majú jednu málo pochopenú úlohu, a to je posúvať hranicu vnímania diváka. Je logické, že niektoré divadlá idú na istotu a uvádzajú len overené tituly, napríklad muzikály, kde si divák vychutná svoje obľúbené hity a ide domov spokojný. Ale nikam ho to neposunie. Mnohé zásadné, dnes adorované divadelné diela boli na premiére vypískané. Málo sa vie, ale Bizetova Carmen bola na premiére obrovský neúspech, dostala zdrvujúcu kritiku. A počas premiéry Stravinského Svätenia jari ľudia odchádzali a mlátili sa dáždnikmi vo foyeri a pískali. Diváci občas môžu zakúsiť aj frustráciu z nepochopenia. História následne ukáže skutočnú hodnotu diela.
Ale aj na Konformistu sa objavili výhrady, že inscenácia sa nevyrovná vynikajúcemu filmu Bernarda Bertolucciho z roku 1970. Takže ulahodiť divákovi je ťažké?
Porovnávať Bertolucciho film s inscenáciou v divadle je ako porovnávať kúpanie na morskej pláži a na Zemplínskej šírave. Divadlo má vyvolávať otázky, ľudia by mali prežívať nejaký vnútorný boj so samým sebou, do divadla by sa nemalo chodiť iba s cieľom zábavy a oddychu. Ak je titul nejednoznačne prijatý u divákov aj recenzentov, je to úplne v poriadku. Alarmujúce je skôr jednohlasné prijatie.
Čítajte viac Konformista: Ako vie malý človek pohnúť dejinami
Pôjdete sa pozrieť aj na premiéru opery Maria Stuarda? Tú by ste zaradili do akej škatuľky, skôr klasickej opery?
Veľmi sa teším na túto premiéru. Klasických inscenácií v SND už takmer niet. Jeden z najväčších problémov Opery SND je, že repertoár naozaj nie je dostatočne pestrý a vyvážený, Maria Stuarda vo veľmi výpravnom a historizujúcom poňatí je presne to, čo teraz SND potrebuje. Nie všetky naše inscenácie by mali byť historizujúce, výpravné a popisné. Je určite správne, ak na jednej strane spektra máme Traviatu, ktorá preniesla príbeh minimalisticky kdesi inde, potom máme Mariu Stuardu, ktorá je dobovo verná. Mám vynikajúce ohlasy z orchestra na dirigenta Marca Guidariniho aj hlavné spevácke postavy. Myslím si, že to bude veľmi úspešný titul.
Odkázali by ste na záver niečo prepusteným operným sólistom? V marci ste tvrdili, že sa vám chcú pomstiť. Alebo už treba zabudnúť?
Nepovažujem za správne odkazovať si čokoľvek cez médiá. Verím však, že naši bývalí kolegovia a kolegyne budú raz ochotní akceptovať realitu, a tou je rozviazanie pracovného pomeru. Je to bežná súčasť života a deje sa mnohým. Zároveň verím, že obnovíme dialóg o externej spolupráci. Aby skupinka šiestich prepustených zamestnancov takmer rok valcovala mediálny priestor svojou témou v čase, keď naše hospodárstvo, školstvo i zdravotníctvo krváca, vo vedľajšej krajine je vojna, ma zaráža. Verím, že aj oni uznajú, že toto už nie je o ráciu, ale o vybičovaných emóciách. Každý, kto sa rozhodne vstúpiť do náročného operného sveta, musí vedieť, že to je svet krutý a súťaživý, navyše s neistou dĺžkou trvania a vysokou mierou stresu. Najväčší speváci vedia, že hviezdou je človek len do začiatku ďalšieho predstavenia.
