Záujem o balet vyvolalo predovšetkým výnimočné dielo L. N. Tolstého. Očakávania sa týkali aj hlavného aktéra novej interpretácie Petra Dedinského, ktorého poznáme predovšetkým ako sólistu baletu SND a v poslednom čase aj ako choreografa. Vynorili sa otázky: ako sa dá rozsiahle spoločensko-kritické dielo, zničujúcu lásku Anny a Vronského, úžasné psychologické charakteristiky postáv i otázky morálky vyjadriť „len“ umeleckým pohybom a hudbou? A akou hudbou vlastne?
Hudobná koláž dala slobodu
Poznáme rôzne spracovania tejto témy, od nemého rusko-francúzskeho filmu (1911) cez filmy v hlavných úlohách s Gretou Garbo, Vivien Leigh, Taťjanou Samojlovovou či Keirou Knightley (2012). Známe sú aj baletné spracovania námetu, formou klasického baletu až po súčasný tanec. Za výnimočný môžeme považovať balet na hudbu Rodiona Ščedrina: Anna Karenina – Maji Pliseckej a nikomu inému, ku ktorej choreografiu tvorila sama primabalerína Veľkého divadla v Moskve (1972). Poznajúc zameranie Petra Dedinského, tušili sme, že jeho poňatie bude inklinovať skôr k modernejšiemu chápaniu, napríklad v intenciách Győrskeho baletu (2019).
Počas premiéry 18. marca bolo hľadisko banskobystrickej Štátnej opery do posledného miestečka zaplnené. Čajkovského hudba prítomných od začiatku vniesla do príbehu. V momente na nás zapôsobila dokonalá spolupráca tvorivého kolektívu, autora libreta, choreografie, réžie (Peter Dedinský), scény a kostýmov (Peter Čanecký), svetelného dizajnu (Michaela Pavelková), samozrejme tanečníkov a dirigenta (Igor Bulla) s veľkým symfonickým orchestrom.
Foto: Juraj Žilinčár
Baletné libreto postavené na typickom milostnom trojuholníku (Anna, Karenin, Vronskij) nezabúda na vrúcny vzťah Anny k synovi. Autor scenára z rozsiahleho románu vypustil opisné časti, zjednodušený dej zoradil do dvoch dejstiev a 23 obrazov, čím nasmeroval aj výber hudby. Hudobná koláž umožnila choreografovi väčšiu slobodu, ako keby tvoril na hotovú baletnú hudbu. Šestnásť úryvkov prevažne z diel Čajkovského, ale aj Rimského-Korsakova, Borodina, Šostakoviča a Dvořáka – spojenie na prvý pohľad nespojiteľného – bolo veľmi pôsobivé. Keďže počet úryvkov z diela nebol totožný s počtom obrazov, hudba spájala jednotlivé časti baletu. Absolútne zmysluplne znelo využitie hudby Šostakoviča pri dramatických momentoch. Miernu dilemu vyvolávala nádherná hudba z Dvořákovej 9. symfónie e mol, pravdepodobne pre mimohudobné súvislosti. Expresívnosť Dvořákovej hudby, jej estetická hodnota sa však prirodzene vklinila do idey autorov. Orchester pod taktovkou Igora Bullu prispel ku katarzii z drámy.
Čítajte viac Jekyll & Hyde v DPOH: počujeme praskať rebrá
Minimalistická scéna, maximálny efekt
Minimalistická, no funkčná scéna a kostýmy maximálne pomáhali pochopeniu deja a emócií, čo umocňovala majstrovská práca autorky svetelného dizajnu. Nič nebolo samoúčelné, všetko smeruje k hlavnému zámeru: pomôcť aktérom tanečnými výrazovými prostriedkami prerozprávať dej a rôznorodé emócie. Používanie symboliky, ako je zbor v maskách, slnečné okuliare, farby kostýmov, červená a čierna elastická látka vťahuje diváka do aktívneho sledovania deja.
My diváci sme nepotrebovali žiadne slová (aj tých pár sa zdalo zbytočných), prežívali sme s Annou všetky peripetie jej nájdenej lásky, jej vrúcnosť k synovi, jej duševné rozpoloženie, keď jej Karenin zobral syna Serjožu, prežívali sme s ňou jej odpor k farizejskému správaniu spoločnosti. Tak ako Tolstoj, ani Dedinský nesúdi. Sme spoluúčastníkmi osobnej tragédie.
Foto: Juraj Žilinčár
Peter Dedinský kombinoval neoklasický a moderný balet. Libretista, choreograf, režisér i bývalý tanečník v jednom dával pečať celej interpretácie, tanečníci vydali zo seba všetko. Pohybová kultúra účinkujúcich bola znamenitá. Traja sólisti dokázali uchopiť postavy Anny, Vronského a Karenina predovšetkým tanečne, ale i herecky. Vzletné skoky, dokonalý súlad pohybu a hudby boli celý večer charakteristické pre predstaviteľov Vronského (Lukáš Cenek, a.h.) a Karenina (Alex Mihai Dobre). Napriek celkovej vysokej úrovni súboru v predstavení dominovala predstaviteľka Anny Kareniny Beáta Gaálová. Náročný tanečný part zvládla obdivuhodne, jej mimika, pohyby celého tela a celkový výraz pomohli divákovi prežívať nuansy radosti i peripetie jej lásky k milencovi a k synovi. Jej úloha bola emočne i fyzicky náročná. Umelkyňa podala kompaktný, excelentný výkon na veľkej ploche poldruhahodinového predstavenia. Libretista myslel aj na menšie postavy Kitty a Stivu, ako aj na zborové scény, ktoré boli taktiež výborne zvládnuté. V prvom dejstve sme špičkové výkony tanečníkov často odmeňovali potleskom, ale v druhom dejstve nám dynamika a napätie podvedome zabránili prerušovať dramaticky prúd tanca a hudby potleskom. O to väčší bol dlhý záverečný aplauz.
Inscenátorom, predovšetkým režisérovi a choreografovi Petrovi Dedinskému sa podarilo vytvoriť integritu medzi tanečným vyjadrením a intelektuálnym, umelecky bohato vrstveným textom literárnej predlohy, k čomu výrazne prispel aj Igor Bulla a orchester Štátnej opery v Banskej Bystrici. Predstavenie bol sviatkom pre milovníkov tanečného umenia.
